RUSKO A EURÓPA

Každoročná konferencia organizovaná časopisom Medzinárodný život (Meždunarodnaja žizň) s názvom Rusko a Európa: Aktuálne problémy súčasnej medzinárodnej žurnalistiky tentoraz prebehla v metropole Maďarska. Prvýkrát sa konala v roku 2011 v Paríži a odvtedy sa dotkla mnohých dôležitých tém. Ani v Budapešti to nebolo inak, dalo by sa dokonca povedať, že pokračujúce napätie medzi Ruskom a Západom či geopolitické zmeny nevídané od rozpadu bipolarity robia toto fórum najmä v posledných rokoch čoraz dôležitejším, ako ukázal aj minulý ročník v Bratislave. Tento rok bola hlavnou témou otázka možnosti revitalizácie vzťahov medzi Ruskom a Európou, no popri nej sa pozornosť venovala aj ďalším dvom tematickým okruhom – nárastu extrémizmu a pohľadu európskych médií na Rusko.

Dvojaký meter

Ako prvý so svojím príspevkom vystúpil Ján Čarnogurský. Ten upozornil na hrozbu neobjektívneho pohľadu na medzinárodné vzťahy. Ako príklad uviedol dvojaký meter používaný v otázke oddelenia Kosova a Krymu, keď sú podobné situácie hodnotené úplne odlišne len na základe politických preferencií toho, kto ich práve komentuje. Venoval sa aj aktuálnemu vnútropolitickému dianiu v Spojených štátoch ovplyvňujúcemu ich interakciu s Ruskom a Európou.

Honba za podvratnými živlami projektujúcimi vplyv Kremľa na Slovensku prebieha už zopár rokov, zatiaľ bez hocijakých rukolapných výsledkov.

Za dôležitú v tejto súvislosti označil napríklad otázku nevolených úradníckych kádrov, takzvaného hlbokého štátu zastávajúceho agresívnu zahraničnopolitickú líniu neokonzervatívcov, ktorý spolu s médiami pracuje proti zvolenému prezidentovi USA a snaží sa zabrániť snahám o zblíženie Ruskou federáciou. Čarnogurský poukázal na skutočnosť, že poslední dvaja americkí prezidenti v predvolebnej kampani sľubovali zblíženie s Ruskom a aj preto sa im podarilo vyhrať napriek tomu, že sa po voľbách začali správať v rozpore s týmto predsavzatím. Okrem toho kritizoval aj čudnú dualistickú predstavu, že ak sa polmiliardová Európa prestane podriaďovať záujmom USA, bude to znamenať, že ju ovládne stopäťdesiatmiliónové Rusko.

Fenomén fake news

Otázke propagandy sa potom venoval Alexander Bikantov z tlačového oddelenia ruského ministerstva zahraničia, ktorý opisoval štvavú kampaň vedenú proti Rusku v západných médiách, kde sa často objavujú rôzne dezinformácie, ako napríklad údajná podpora ruských hekerov pre nemeckú stranu AfD. Za najjasnejší prípad snahy o masovú mediálnu manipuláciu označil Srbsko, kde podľa neho vznikajú mediálne centrá zamerané na tvorbu protiruskej propagandy, ktoré sú ukážkou snahy roztrhnúť stáročné vzťahy medzi Srbmi a Rusmi a urobiť z národov nepriateľov. Andrej Richter, pracujúci ako poradca kancelárie reprezentanta OBSE pre médiá, sa venoval otázke fake news (falošných správ) v prostredí internetových médií a predstavil víziu, v ktorej vlády začnú blokovať internetové portály a vysielanie v boji proti šíreniu dezinformácií. On sám si myslí, že nástup podobnej cenzúry môže byť do istej miery pozitívny.

„A“ namiesto „alebo“

Péter Dunai z maďarského týždenníka Fidelio sa zameral na prospech, aký by mala pre obe strany revitalizácia vzťahov medzi Ruskom a Európou. Ekonomické sankcie zo strany EÚ podľa neho neubližujú vládam, ale predovšetkým obyčajným ľuďom a podnikateľom a v prípade Ruska sú taktiež neefektívne. Ilustroval to na príklade európskych farmárov tropického ovocia, ktorí prichádzajú o veľké zisky, kým z Ruska sa medzičasom stal najväčší exportér obilia na svete. Moskva je pritom stále dôležitým obchodným partnerom Európy. Z prvej desiatky krajín, kam najviac exportuje, sú tri európske. Konkrétne ide o Holandsko, Nemecko a Taliansko. Preto konštatoval, že by európske krajiny mali prestať rozmýšľať v intenciách „Západ alebo Rusko“ a mali by si uvedomiť, že pre prosperitu Európy je ideálny scenár „Západ a Rusko“. Viac filozofický pohľad priniesol Ioannis Nomikos z gréckeho Výskumného inštitútu európskych a amerických štúdií. Napätie medzi Západom a Ruskom prirovnal k súpereniu Atén so Spartou. Ide podľa neho viac o otázku odlišných hodnôt, keď jedna strana nedokáže správne pochopiť motivácie a ciele tej druhej, čo vedie k nárastu nevraživosti.

Slovenský pohľad

V tretej časti konferencie sme aj my prispeli vlastným pohľadom zvnútra. Zaoberali sme sa spôsobom, akým slovenské médiá pokrývajú Ruskú federáciu. Konkrétne ja som v mene redakcie vystúpil s krátkou prezentáciou, kde som, bohužiaľ, musel hovoriť o tom, že o Rusku sa v slovenských médiách hovorí zásadne neobjektívne, či už sa pozrieme na účelovú démonizáciu zo strany mainstreamu alebo, naopak, na nadšené idealizovanie zo strany novších alternatívnych médií. Zmienil som sa napríklad o dnes už legendárnom propagandistickom kúsku Denníka N, ktorý na titulnú stranu umiestnil čierny kosák a kladivo v bielom kruhu na červenom pozadí (s cieľom evokovať vlajku nacistického Nemecka) spolu s titulkom „Nie utečenci, ale Putin by mal naháňať strach“. Je pravda, že budovanie atmosféry strachu ide slovenskému rusofóbnemu mainstreamu skvelo. Honba za podvratnými živlami projektujúcimi vplyv Kremľa na Slovensku prebieha už zopár rokov, zatiaľ bez akýchkoľvek rukolapných výsledkov. Napriek tomu sa v tomto odvetví darí uživiť zopár rusofóbom na plný úväzok, pre ktorých Rusko slúži ako univerzálny vinník všetkého, čo sa im na svete nepozdáva. Ľudia začínajú mať po krk politickej korektnosti? Môže za to ruská propaganda. Voľby niekde dopadli inak, ako by som chcel? Jasná práca ruských tajných služieb. Nájde sa na Slovensku skupina, ktorá nesúhlasí s modernými progresivistickými mantrami? Zaručene ich platí Putin. Niekto predložil teóriu, ktorá nie je na sto percent podložená dôkazmi? Proruská dezinformácia. Na podobnú klímu sme si tu už zvykli. A vieme tiež, že nevznikla úplne spontánne. Zo zahraničia neustále pritekajú peniaze platiace aj protiruskú propagandu vo forme finančných injekcií pre rôzne „objektívne“ mimovládky, ktorým sú spriaznené mainstreamové médiá vždy ochotné naslúchať.