SEXUÁLNE NÁSILIE NA SEVERE

Desaťročia budovaná multikultúrna idylka začína v severských krajinách pomaly, ale isto erodovať. Napriek silnej podpore podobných myšlienok v médiách a celebritných kruhoch si obyčajní ľudia zoči-voči krutej realite v čoraz väčšej miere uvedomujú, že integrovať do vyspelej spoločnosti úplne každého je nemožné.

„Naša nová azylová politika bude jedna z najprísnejších v Európe,“ vyhlásila Listhaugová, predstavujúc médiám prvý balíček opatrení.

Po rokoch popierania bol zvýšený nápor imigrantov impulzom, ktorý konečne rozhýbal aj politikov zo štandardných strán. Subjekty, ktoré na problémy spojené s masovým prisťahovalectvom upozorňovali roky, tak konečne dostali možnosť presadiť opatrenia vedúce k zníženiu imigrácie najmä z moslimských krajín. V Nórsku je takýto subjekt Fremskrittspartiet, teda Strana pokroku. Jej predsedníčka – súčasná ministerka financií – Siv Jensenová už v roku 2009 prišla s termínom „snikislamisering“, teda plazivá islamizácia. Opísala ním jav vlastný nielen nórskej spoločnosti a výraz sa cez anglický preklad dostal do slovníka viacerých európskych politikov. Šéf lokálnej odnože FrP v Osle Christian Tybring Gjedde zas označil myšlienku multikulturalizmu za „sen ako z Disneylandu“. Nejednému zástancovi politickej korektnosti spôsobuje žalúdočné vredy fakt, že Strana pokroku tvorí momentálne s konzervatívnou Høyre vládnu koalíciu.

Fenomén podvodne nadobudnutých azylov

Získať azyl alebo povolenie na pobyt nebolo pre cudzinca v Nórsku donedávna veľmi ťažké. Pre excesívnu štátnu podporu však preferovanou destináciou migrantov zostávalo naďalej Švédsko. No pri súčasnej kríze sa ich prílev do Nórska aj tak rapídne zvýšil, na čo chce teraz vláda rázne reagovať. Prvým krokom bolo vytvorenie špeciálneho ministerstva pre imigráciu a integráciu. Na čelo novovytvoreného ministerstva sa postavila nominantka FrP Sylvi Listhaugová. Od prvého dňa vo funkcii varovala pred obnoveným náporom imigrantov v teplejších mesiacoch roka 2016 a negatívnymi následkami spojenými s týmto trendom. Rozhodla sa preto skončiť doterajšiu politiku obligatórnej benevolencie k prišelcom, ktorú opísala ako „tyraniu prívetivosti“, a predstavila vlastnú imigračnú doktrínu. „Naša nová azylová politika bude jedna z najprísnejších v Európe,“ vyhlásila Listhaugová, predstavujúc médiám prvý balíček opatrení. Azyl sa má udeľovať iba v prípadoch, keď je dokázané, že žiadateľ je vo svojej vlasti naozaj prenasledovaný. Má sa tak zabrániť fenoménu podvodne nadobudnutých azylov, ktoré podľa vládnych odhadov tvoria až tretinu zo všetkých udelených. Migrantov má od zakotvenia v krajine fjordov odradiť napríklad aj zvýšenie minimálnej lehoty potrebnej na získanie trvalého pobytu z troch rokov na päť. Na to, aby ho získal, bude musieť žiadateľ prejsť komplexným testom z nórskeho jazyka. Ministerka ďalej navrhla posilnenie policajného dozoru nad prisťahovalcami, napríklad vo forme databázy osobných údajov a odtlačkov prstov, v ktorej by boli vedení po desať rokov od svojho príchodu do krajiny. Na otázku, či sú tieto reštriktívne opatrenia korektné k zvyšku Európy, Sylvi Listhaugová odpovedala: „Sú veľmi korektné k nórskemu ľudu, a to je najpodstatnejšie.“

Zvýšená kriminalita

Zvýšiť dozor nad žiadateľmi o azyl je vskutku logický krok, keďže v celej Škandinávii majú disproporčne vysoký podiel na takmer všetkých druhoch zločinnosti. Nárast násilnej kriminality zapríčinenej prednostne prisťahovalcami z moslimských krajín donútil nórsku vládu k tomu, aby po prvý raz v histórii vyzbrojila políciu, ktorá doteraz hliadkovala zásadne bez zbraní. Išlo o kontroverzný krok polarizujúci spoločnosť, no v prospech vyzbrojených policajných hliadok hovorí aj nárast teroristickej hrozby.

Za posledné štyri dekády stúpol vo Švédsku počet znásilnení z priemeru 421 na závratných 6 620 ročne.

Jej stelesnením sa stal sunnitský duchovný Krekar odsúdený za organizovanie radikálnych islamistických buniek a hlásanie džihádu proti krajine, ktorá ho v roku 1991 s otvorenou náručou prijala ako utečenca. Najproblémovejšia oblasť spolunažívania severanov a imigrantov je však jednoznačne sexuálne násilie páchané prednostne druhými menovanými. Len v Osle možno takmer polovicu nahlásených znásilnení pričítať cudzincom; podiel menšinových páchateľov by ešte stúpol, ak by sa doň zarátali aj nórski občania s imigrantským pozadím, čo však policajné štatistiky nezohľadňujú. Pôvod páchateľa neuvádzajú ani švédske štatistiky, no frekvencia sexuálnych útokov v prisťahovaleckých štvrtiach naznačuje, komu možno pripísať zodpovednosť za súčasný katastrofálny stav. Za posledné štyri dekády stúpol vo Švédsku počet znásilnení z priemeru 421 na závratných 6 620 ročne. Liberálne Švédsko je tak štát s druhou najvyššou frekvenciou sexuálneho násilia na svete, po africkom Lesothe. Desaťročia masovej imigrácie znamenali pre toto škandinávske kráľovstvo nárast počtu znásilnení o šokujúcich 1 472 percent oproti miere z roku 1975. Napriek tomu Švédi prijímajú aj pri dnešnej imigračnej kríze takmer toľko prišelcov ako desaťkrát väčšie Nemecko. Aké dôsledky na kriminálne štatistiky bude mať súčasná invázia státisícov mladých moslimských mužov, sa ukáže až neskôr.

Koniec Schengenu?

O absurdnosti švédskej imigračnej politiky otvorene hovorí aj ekonóm kurdského pôvodu Tino Sanandaji: „Nemôžete kombinovať politiku otvorených hraníc so sociálnym štátom. Keď ponúkate štedré benefity pre každého, privábite obrovské množstvo ľudí. Pre malú krajinu ako Švédsko je to jednoducho matematicky neudržateľné.“ Pod tlakom stále populárnejšej pronárodnej opozície si to snáď konečne uvedomila aj švédska liberálna vláda. V januári sa totiž odhodlala k odvážnemu kroku a prvýkrát za posledné polstoročie zaviedla kontroly na hraniciach s Dánskom s cieľom obmedziť ilegálnu imigráciu. Dáni reagovali odvetným opatrením, ale nielen to, colné kontroly posilnili aj na južných hraniciach s Nemeckom. Nórska vláda tiež zaviedla kontroly na hraniciach so Švédskom a vyhlásila, že žiadateľov o azyl bez platných víz do krajiny nevpustí.