SLOVENČINA NA OLTÁRI V RÍME

Ležiaca osmička je symbolom nekonečna – žeby preto roky na konci s osmičkou väčšmi ako ostatné určovali beh našich dejín? 1848, 1918, 1938, 1948, 1968 a sily sveta asi robia všetko, aby sa sem zaradil aj rok 2018... Keďže naše dejiny sú vlastne dejinami slovenčiny a mužov okolo nej, „osmičkové“ roky sú veľmi tesne späté so slovenčinou.

Poďme sa o tom presvedčiť.

Nechceme dráždiť všetkovediacich historikov s gebírom, preskočíme grécke a rímske anály, ktorým mnohí neveria, že by sa mohli vzťahovať aj na našich priamych predkov (ako keby každý z nás nemal mať predka v ktoromkoľvek okamihu dejín, ako keby kedysi dávno sa naozaj „sťahovali“ národy: len čo zo stanice Laugarício odviezol vlak Keltov, čoskoro sem prijachal iný sťahovací vlak so Slovenmi), pristavíme sa pri rokoch, keď už seriózni pisatelia našich dejín nepochybujú, že sme tu boli.

Polemický spis

Ako prvý by prichádzal do úvahy rok 828. Vtedy sa v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov objavuje meno Pribinu, ktorému salzburský arcibiskup Adalram vysvätil v Nitre kostol. Ako však tvrdí nemecký historik Hans Dieter Tönsmeyer (v knihe Koceľ a Blatnohrad, ed. F. Rábek, Marianka 2013): „Keď Adalram v roku 827/828 posväcoval kostol vo vlastníctve Pribinu v Nitre, našiel tam už chrám zasvätený patrónovi regensburského biskupstva svätému Emerámovi.“ Tönsmeyer vôbec spochybňuje vierohodnosť tohto spisu, podľa neho (Nemca) ide o účelový a polemický spis, a „zmienka o Pribinovom krste v Traismaureri je jednoznačne lož“. Pretože nitrianska kniežacia rodina, Pribinovi predkovia sa stali kresťanmi najneskôr v čase nadviazania vzťahov Nitrianska s Bavorskom, čo bolo podľa nemeckého historika najneskôr roku 742/43.

Vysvätenie kostola práve v roku 828 je pozoruhodná vec, ale nebol to prvý kostol u nás, už stál kostol sv. Margity v Kopčanoch (ktorý dosiaľ stojí), aj kostol v Bojnej (ostal po ňom dodnes funkčný zvon).

Cestou do prítomnosti naďabíme na iný „osmičkový“ rok, a ten je veru veľmi významný! Na jeho počesť vydala NBS pamätnú desaťeurovú striebornú mincu. Rok 868. Čo sa vtedy stalo?

Nitrianska kniežacia rodina, Pribinovi predkovia sa stali kresťanmi najneskôr v čase nadviazania vzťahov Nitrianska s Bavorskom, čo bolo podľa nemeckého historika najneskôr roku 742/43.

Po tom, čo prianie múdreho Rastica („My Sloveni sme prostý ľud a nemáme, kto by nás naučil pravdu a vysvetlil nám zmysel; a tak, dobrý vladáru, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti“) naplnil byzantský cisár dvojnásobne – poslal mu roku 863 dvoch pracovitých bratov, Konštantín vytvoril vlastnú abecedu a spolu s Metodom preložil evanjeliá a liturgické knihy do starej slovenčiny. Tí sa po trojročnej misionárskej práci vybrali do Ríma. Pápež Hadrián II. im slávnostne vyšiel v ústrety „s celým Rímom“ pred hradby mesta pravdepodobne preto, že niesli so sebou ostatky sv. Klimenta, štvrtého rímskeho pápeža, ktorý zomrel vo vyhnanstve na Kryme.

Metodovo utrpenie

A na prelome februára a marca 868 sa to stalo: Hadrián II. schválil misionársky postup bratov a dovolil používať pri bohoslužbách starú slovenčinu. Schválil staroslovenskú liturgiu a požehnal slovenské liturgické knihy tak, že ich položil na oltár v chráme Santa Maria Maggiore.

Toto je zrejme ten prvý z najvýznamnejších dátumov v našich dejinách. Bolo to niečo, čo nadobro ovplyvnilo slovenské generácie odvtedy až dodnes. Veď to bolo čosi, čo nesmierne nadchýnalo Slovákov a – čo zároveň rovnako intenzívne hnevalo ostatných, najmä západných susedov. Odvtedy už natrvalo. V roku s magickou osmičkou na konci predchodkyňa našej slovenčiny sa stala štvrtým liturgickým jazykom popri latinčine, gréčtine a hebrejčine a nasledovali nekonečné boje a zápasy o ňu. Mala a má nemálo nepriateľov, ale i zástancov.

V zápase o staroslovenskú liturgiu nasledovalo Metodovo utrpenie, keď sa dostal do bavorského väzenia a bol vyšetrovaný v Regensburgu v roku 870 bavorskou synodou, ktorej predsedal freisinský biskup Anno a prítomný bol aj kráľ Ľudovít. Na ríšskom zhromaždení sa zhruba v tom čase rozhodlo aj o osude Rastislava.

Bavorskí biskupi Metodovi vyčítali, že vyučoval na ich území. Metod im odpovedal: „Keby som bol vedel, že patrí vám, bol by som sa mu vyhol, ale toto územie patrí svätému Petrovi.“ Možno myslel na to, že sám svätý Peter poslal na naše územie misionárov Syrusa a Juventiusa za kráľa Vannia („predicasse Evangelium sub rege Vannio“), ktorý mohol sídliť v Nitre pred rokom 50. Tak to tvrdí Anton Semeš.

V boji proti liturgickej staroslovenčine vznikol už spomenutý polemický (a dokonca lživý) spis O obrátení Bavorov a Korutáncov, aby bavorská pravda „bola na papieri“ (lebo vtedy i teraz platí to, čo je na papieri). Metoda asi dva a pol roka držali uväzneného v Švábsku, v kláštore v Ellwangene. Dnes už poznáme aj ďalší osud Metodovej misie. Ale to je už ďalšia kapitola zápasu o slovenčinu.

Pokrivené hodnoty

Sme podľa Jána Pavla II. („Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“) i podľa muža z druhého konca sveta, amerického evanjelizátora Davida Wilkersona („Toto je malá krajina, v mojom meste New York je viac ľudí ako v celej vašej krajine. Ale pri pohľade na to, čo Boh chce urobiť v Európe, tento národ je kľúčovým národom“) – kľúčovým národom v Európe, ktorej evidentne dochádzajú sily, hlási sa k akýmsi „európskym hodnotám“, ktoré sú však cudzie a pokrivené, sú o roztopašnosti, užívaní si a nemyslení na budúcnosť. Pokrivené cnosti vedú k necnostiam.

Vysvätenie kostola práve v roku 828 je pozoruhodná vec, ale nebol to prvý kostol u nás, už stál kostol sv. Margity v Kopčanoch, aj kostol v Bojnej.

V roku 868 má teda svoje korene aj niečo, čo sedí za európskym stolom ako zachmúrený hosť dodnes. Je to idea nadvlády Západu nad Slovanstvom. Východná Európa – byzantská, pravoslávna, slovanská, balkánska či sovietska – bola vždy „za hranicami“ ako niečo druhoradé. Západ s nami nepočíta. Aj nedávne neuveriteľné kauzy v športe (prípad cyklistu Petra Sagana či chodca Mateja Tótha a hanebný postoj Západu k „čistým“ ruským športovcom, ktorým nepovolili štart na olympiáde v Kórei) svedčia o tom, že Európa a svet sa Slovanov bojí, že naše symboly a hodnoty vyvolávajú u globálnych prediktorov strach.