STOP BÁBKAM ZÁPADNÝCH ELÍT

Povedzme si pravdu, že posledné dve ľudové hlasovania o osobe prezidenta Slovenskej republiky nedopadli veľmi šťastne. V roku 2014 bolo témou volieb „všetci proti Ficovi“ a výsledok bol taký, že spomedzi protificovských kandidátov najviac oslnil Andrej Kiska, ktorý sa aj stal prezidentom. Jeho výkon funkcie hlavy štátu však nemal veľa spoločné so skutočne štátnickým zmýšľaním a konaním. Občania mali v roku 2019 šancu na reparát, celkovo sa dá povedať, že ponuka kandidátov tu bola veľmi pestrá, pričom aj národný a konzervatívny volič si skutočne mal z čoho vyberať. Nakoniec sa však voľby skončili víťazstvom tej azda najmenej zaujímavej spomedzi kandidátov – Zuzany Čaputovej. Väčšou katastrofou bol vari už len Róbert Mistrík, ktorý sa však svojej kandidatúry vzdal a podporil Čaputovú, čo malo iste značný vplyv na celkový výsledok volieb. Zuzana Čaputová vo funkcii prezidentky Slovenskej republiky dokázala, že nedisponuje ani štipkou prirodzeného talentu, ktorý táto pozícia vyžaduje. Dokonca sa dá povedať, že Čaputová sa akoby ani v priebehu času nenaučila správne uchopiť výkon svojho mandátu. Počas celého jej výkonu prezidentskej funkcie sme sledovali iba jednostrannú tendenciu venovať sa len občanom tej „jej“ krvnej skupiny. Pokiaľ išlo o ľudí s iným názorom – napríklad o voličov súčasnej koalície –, prezidentka prakticky nespravila ani jedno rozhodnutie, ktorým by týmto občanom výraznejšie vyšla v ústrety.

Výstrel do vlastného kolena

Po piatich rokoch od jej zvolenia tu máme opäť šancu na reparát. Opäť je tu šanca zvoliť si skutočného prezidenta, ktorý sa nebude správať len ako bábka niektorých elitárskych skupín v jeho pozadí, ale ktorý bude ochotný komunikovať s rôznymi a rozdielnymi skupinami občanov, pričom bude vzbudzovať dojem, že vie načúvať potrebám každej z výraznejších spoločenských skupín a voličom každej z parlamentných strán.

Hoci sa v tomto článku bližšie pozrieme na viacerých prezidentských kandidátov, zrejme nebude vôbec scestné, ak priznáme, že reálnejšiu šancu stať sa prezidentom majú vlastne len dve osoby. A spomedzi nich len jeden kandidát aspoň do istej miery vyhovuje opisu, ktorý sme spomenuli v predošlom odseku. Pochopiteľne, týmto kandidátom je súčasný predseda parlamentu a predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini.

Jeho hlavným súperom vo voľbách je bývalý minister zahraničných vecí z Hegero-Matovičovej vlády Ivan Korčok – de facto kandidát liberálno-progresívnych síl, majúcich svoje chápadlá okrem politiky aj v mediálnej sfére a v mimovládnom sektore. Korčok svoju kampaň uchopil pomerne útočne, keď sa už od začiatku pokúšal Pellegriniho vykresľovať ako akúsi „podržtašku“. Je však zvláštne, keď s rétorikou o podržtaške prichádza človek, ktorý pôsobil v diplomacii na rôznych pozíciách prakticky za všetkých vlád už od čias vlády Vladimíra Mečiara. Ivan Korčok bol dokonca štátnym tajomníkom vo vláde Roberta Fica, neskôr v Hegero-Matovičovej vláde figuroval ako šéf rezortu diplomacie. Položme si otázku, nakoľko to dáva zmysel, keď s uvedenou rétorikou prichádza práve kandidát s takouto minulosťou. Zároveň je potom na mieste aj otázka, do akej miery môže takáto rétorika zapôsobiť na voličov a či si ňou Ivan Korčok tak trochu nestrieľa do vlastného kolena.

Ivan Korčok ako bývalý minister zahraničných vecí za SaS udelil ocenenie herečke, neúspešnej kandidátke na prezidentku SR, odporkyni vzniku SR, bývalej štátnej tajomníčke rezortu diplomacie a veľvyslankyni Magdaléne Vášáryovej,(9. marec 2022, Zdroj: Jaroslav Novák/TASR).

Imidž liberála

Okrem Korčokovho vyhranenia sa voči osobe Petra Pellegriniho zatiaľ v súvislosti s kandidátom globalistov zarezonovala aj iná vec. Ivan Korčok vzbudil pozornosť aj svojím vyjadrením, že je otvorený tomu, aby sa v rámci Európskej únie zrušilo právo veta. „Ak pod rúškom suverenity a zachovania práva veta budeme naďalej takto postupovať, budeme vo svete absolútne bezvýznamní,“ poznamenal Korčok v rozhovore pre denník Postoj.

Takýto postoj vytkol Korčokovi aj jeho rival Pellegrini. Ten o svojom protikandidátovi povedal, že sa zjavne „nezbavil nánosov uvažovania, že akékoľvek cudzie záujmy sú mu prednejšie“. Podľa Pellegriniho je Korčokovi „Brusel bližší ako Bratislava, Banská Bystrica alebo Košice“. Pellegrini dokonca vykreslil Korčoka ako niekoho, kto mieni „len prijímať príkazy a rozhodnutia silnejších“.

Čo však samotný Peter Pellegrini? Budú ho aj jeho potenciálni voliči vnímať ako toho, ktorému sú prednejšie záujmy Bratislavy či Banskej Bystrice oproti cudzím záujmom – alebo si povedia, že je skôr len akýmsi menším zlom oproti jednoznačne proatlanticky a globalisticky orientovanému Korčokovi? Pellegrinimu sa stále úplne nepodarilo zbaviť imidžu „liberála“ v rámci súčasnej koalície, čo môže jeho šance v nadchádzajúcich voľbách do istej miery spochybniť.

Slovenský Trump

Podobne ako pred piatimi rokmi, aj tentoraz je v ponuke kandidátov aj meno bývalého ministra spravodlivosti a predsedu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabina. Harabin v posledných prezidentských voľbách zažiaril ako protisystémový kandidát, ako akýsi „slovenský Trump“ so svojským vystupovaním a temperamentom. Do druhého kola sa však vtedy Harabinovi nepodarilo prebojovať. Možno to však nebolo čisto len zásluhou chýb v jeho kampani, ale tu zohral úlohu aj fakt, že popri Harabinovi kandidoval aj predseda Ľudovej strany Naše Slovensko Marian Kotleba, ktorý mohol Harabinovi odčerpať veľkú časť hlasov. Po piatich rokoch sa história do istej miery opakuje a tak tu opäť máme tak Harabina, ako aj Kotlebu ako prezidentských kandidátov. Avšak je zrejmé, že obidvaja sú už v značne odlišnej situácii než v roku 2019. Harabin bol medzičasom aj volebným lídrom neúspešnej strany Vlasť v parlamentných voľbách v roku 2020 a určite nebude ďaleko od pravdy naše tvrdenie, že už nemá ten imidž neotrasiteľného protisystémového politika a aktivistu ako dávnejšie. Podobne ani Marian Kotleba už nie je ten istý „borec“ ako v roku 2019. V posledných rokoch od neho odišli viacerí jeho spolustraníci na čele s Milanom Uhríkom a Milanom Mazurekom, ktorí následne založili hnutie Republika, pričom Ľudová strana Naše Slovensko utŕžila v minuloročných parlamentných voľbách ťažkú porážku, keď nezískala ani jedno percento hlasov. Je tak podľa všetkého zrejmé, že táto strana už ako relevantný politický subjekt nadobro skončila a určite jej nijako zásadne nepomôže ani Kotlebova kandidatúra. Tak ako iste nepomôže ani Kotlebovi samotnému.

Šoumen Matovič

Veľmi zvláštne vyznieva kandidatúra podpredsedu Národnej rady SR a predsedu SNS Andreja Danka. Aj v rámci kandidátky SNS do minuloročných volieb bol Danko považovaný istým spôsobom skôr za jej slabinu, pričom je preukázané, že vstup SNS do parlamentu zaistili skôr tie osobnosti z kandidátky, ktoré neboli priamo členmi strany. Kandidatúra Andreja Danka, toľkokrát zosmiešňovaného v súvislosti s kapitánskymi výložkami či aj najnovšie pre incident so semaforom, určite nepatrí medzi tie nádejnejšie. Je možné, že Danko sa kandidatúry aj vzdá, v prípade, že by prieskumy ukazovali, že iný pronárodný kandidát má väčšie šance na zvolenie. Do úvahy teda prichádza aj scenár, v rámci ktorého by predseda SNS podporil Štefana Harabina.

Najväčším „bizárom“ nadchádzajúcich volieb je jednoznačne kandidatúra bývalého predsedu vlády a ministra financií a zároveň najväčšieho šoumena spomedzi slovenských politikov Igora Matoviča. Na jeho adresu je už vlastne ťažké čokoľvek osobitne písať. Slovenskí občania predsa sami dobre vedia, kto je Igor Matovič. Pamätajú si veľmi dobre na „atómovky“ typu celoplošného testovania či zákazu cestovať do vedľajšieho okresu, prípadne aj na také neprístojnosti, ako boli zákaz verejných svätých omší či zákaz vstupu na cintorín v čase Dušičiek. Pravdepodobnosť, že Igor Matovič v týchto voľbách uspeje, je pochopiteľne veľmi nízka, čo si podľa všetkého uvedomuje aj samotný líder hnutia, ešte nedávno známeho pod skratkou OĽaNO. O čo tu teda Matovičovi vlastne ide? Zrejme o to, o čo mu ide aj obvykle – byť opäť v strede pozornosti a robiť marketing v prospech inak obsahovo prázdnej schránky, ktorou je jeho hnutie.

Šance na zvolenie

Ďalší kandidát Patrik Dubovský, známy ako pracovník Ústavu pamäti národa, ktorý podal trestné oznámenie na podpredsedu parlamentu Ľuboša Blahu za jeho vyvesenie portrétu revolucionára Che Guevaru, sa snaží profilovať ako konzervatívec. Pokiaľ ide o túto časť politického spektra, za zmienku určite stojí, že Kresťanskodemokratické hnutie vedené Milanom Majerským sa v týchto voľbách rozhodlo podporiť Ivana Korčoka. Je dosť pravdepodobné, že hlasy, ktoré v prvom kole získa Dubovský, poputujú v druhom kole práve Korčokovi. V prípade viacerých ďalších kandidátov, ktorí sa zrejme do druhého kola nedostanú, to však vyzerá, že ich voliči uprednostnia Pellegriniho. To je možné predpokladať pri voličoch Harabina, Kotlebu, Danka, ale aj predsedu Slovenského Hnutia Obrody Róberta Šveca. Aj preto si dovolíme predpokladať, že šance Petra Pellegriniho na zvolenie za prezidenta sú viac než obstojné.

Na záver si ešte dovolíme ponúknuť optimistickú prognózu, že Prezidentský palác nedostanú opäť do svojich rúk liberáli a globalisti. Ivan Korčok naozaj nevyzerá ako typ človeka, ktorý by mal šancu vyhrať voľby. Pôsobí až príliš chladne a úradnícky. Keďže vo voľbách rozhoduje do veľkej miery aj emócia, ktorú dotyčný kandidát vyžaruje, a tá Korčokova vyznieva ako „psí čumák“, aj táto skutočnosť nám dáva dôvod myslieť si, že tohtoročné prezidentské voľby by mohli dopadnúť v prospech vlasteneckých síl.