STRÁŽNE PSY DEMOKRACIE

Žurnalistika prešla od svojho vzniku mnohými fázami. Hoci jej pôvodná informačná funkcia ostala po stáročia nezmenená, majitelia médií rýchlo pochopili, že aj správu možno premeniť na tovar. Pochopili, že z písania pravdy, ale i polopravdy či dokonca nepravdy možno vytĺcť kapitál a objavili moc žurnalistiky skrývajúcu sa v jej schopnosti ovplyvňovať masy. Aj preto sa dnes väčšina médií nemôže pýšiť dobrou povesťou a už tobôž nie nezávislosťou. Novinári píšu na objednávku, tendenčne, často pod ekonomickým tlakom. A predsa sa medzi nimi nájdu takí, ktorí nestratili presvedčenie a ich hnacím motorom je túžba po pravde; takí, ktorých snahou je formovať štát tým najideálnejším spôsobom. Patrí medzi nich i spisovateľ, publicista a niekdajší špičkový moderátor Štefan Nižňanský.

Bez pravidiel

K žurnalistike ho pred niekoľkými desiatkami rokov priviedla „vôňa“ novinárčiny, šanca poznávať nové témy, stretávať zaujímavých ľudí, cestovať, informovať čitateľov, divákov i poslucháčov o tom, s čím sa stretol, videl, počul – samozrejme, s možnosťou vyjadriť na to svoj názor. „Lákala ma aj príležitosť aktívne, no slušne – argumentačne bojovať proti nespravodlivosti, podlosti, ľudskej zlobe i hlúposti. Kreativita a tvorivosť so slovom. S tým slovom, ktoré bolo na počiatku a bude aj na konci nášho života,“ vysvetľuje. Začínal v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na poste televízneho redaktora a moderátora ČST. Bol tvárou Televíznych novín a niekoľkých spravodajských relácií na národnom okruhu. V roku 1990 bol jedným z prvých redaktorov nezávislého týždenníka Slobodný piatok a ako poslanec Federálneho zhromaždenia sa zaslúžil o vznik samostatnej Slovenskej republiky. Významným medzníkom v jeho živote je i zvolenie do funkcie generálneho riaditeľa STV v roku 2008. Hlavný rozdiel v práci novinára pred rokom 1989 a dnes sa však podľa neho neurčuje ľahko. „Myslím, že všade a vo všetkom je to jednoduchšie, ak sú stanovené jasné pravidlá hry. Dnes nie sú, a preto si ich nielen naozajstní novinári, ale aj kadejakí redakční pisatelia, mediálni teroristi, presstitútky, redakční snajperi a duševní maloroľníci na elektronických záhumienkoch webov či blogov vysvetľujú po svojom. Zaujímavé, že pre mladých žurnalistov nie sú zaujímaví novinárski bardi, ale skôr bezočiví a nevychovaní krágľovači, kádrovači a údajní investigatívci, ktorí však len ako biele mediálne kone slúžia tieňovým hráčom v zákulisí verejného života. Akoby novinári nevedeli, že majú zachytávať život v rozmanitej pestrosti a v detailoch okamihu. Nie tvoriť a usmerňovať politiku. To je poslaním, povinnosťou a ‚biznisom‛ niekoho iného.“

Väčšina podľahla

Cieľom kvalitného novinára by podľa Štefana Nižňanského malo byť za každých okolností presadzovanie pravdy, slušnosti a hľadanie východísk z problémových situácií. Darí sa to však len niekoľkým. „Väčšina podľahla trendom bulvarizácie, škandalizovania, šikanovania určených cieľov a vedomého prekrúcania faktov, manipulovania skutočnosťou v záujme chlebodarcov či sponzorov. Žiaľ, nemajú úctu k ničomu, k nikomu a netušia, čo je to pokora,“ myslí si. A ako podľa neho formuje novinárska profesia štát? „Zložitá otázka, na ktorú nepoznám presnú odpoveď. Dobrá novinárčina však môže a má formovať vedomie, dopĺňať informácie a ukazovať súvislosti. V tematike štátnosti teda najmä objasňovať historické súvislosti, posilňovať národné i občianske sebavedomie, pripomínať osobnostné vzory a skutočné integrované osobnosti, morálne autority minulosti aj súčasnosti, budovať národnú hrdosť na prezentovaní úspešnej práce a vynikajúcich výsledkov jednotlivcov, skupín, spoločností. Tak v oblasti kultúry, umenia, športu, spoločenských aj technických vied prezentovať veľkých synov národa, ktorých pozná svet,“ dodáva.

Slobodný

Pri práci v médiách mu najviac učarovala pestrosť televíznej žurnalistiky, ktorá bola vždy maximálne kolektívnou tvorbou, a rýchly vývoj v technickej sfére. „Boli sme výborný kolektív. Dodnes sa stretávame každý rok aspoň raz s kolegami – spravodajcami z Prahy i z Hlavnej redakcie Televíznych novín v Bratislave,“ hovorí. Nevyhol sa ani sklamaniam, díva sa však na ne s optimizmom jemu vlastným. „Tých sklamaní zažije človek v mojom seniorskom veku dosť, no nemal by sa nimi dlho zaoberať. Poučiť sa, ale neutopiť sa v nich bolestínsky. Naozaj platí, že čo vás nezabije, to vás posilní.“ A ako práca v médiách vyformovala Štefana Nižňanského? „Prešiel som novinárskou prácou od školského rozhlasu cez dopisovanie v okresných novinách a spravodajskú žurnalistiku v televízii, cez novinárčinu v komerčnom magazíne a súkromnom rádiu, až po riadenie verejnoprávneho vysielateľa. Vyštudoval som niekoľko vysokých škôl, absolvoval postgraduálne kurzy, musel som zvládnuť novú techniku, nestratiť kontakt s mladými ani s trendmi. Naučil som sa rýchlo vyhodnocovať situáciu, triediť a overovať fakty, kriticky myslieť, pozerať sa na udalosti z odstupu a predvídať ich ďalší vývoj, zvládnuť diplomatické správanie, byť náročný k sebe aj k najbližšiemu okoliu, počúvať názory a dobre mienené rady kolegov i priateľov. A mať pokoru, úctu a slušnosť voči všetkým – nielen voči kolegom, ale i voči ľuďom, s ktorými sa stretávate, vymieňate si e-maily či inak komunikujete. Myslím, že pravý novinár je verejný činiteľ so všetkým pozitívnym aj negatívnym, čo k tomu patrí. Nikdy nie je anonymný a mal by sa podľa toho správať, pracovať, písať, žiť. Dnes, keď som už na dôchodku a píšem dobrovoľne a bez nároku na honoráre iba komentáre alebo fejtóny, glosy, poznámky o tom, k čomu sa chcem vyjadriť, cítim sa naozaj slobodne. A stále si myslím, že sa mám veľa, veľa čo učiť,“ uzatvára.