SUPERVOLEBNÝ ROK

Prezidentské voľby potvrdili viacero trendov. Na jednej strane únavu z vládnutia, ktorá sa najviac vypomstila kandidátovi strany Smer Robertovi Ficovi. Nasadiť do takéhoto nerovného boja nespochybniteľnú politickú jednotku nebolo celkom šťastné.

Rozhodovanie, či do toho premiér pôjde, sa rodilo pomaly a zvažovalo sa množstvo pre a proti. Napriek tomu, že suverénne postúpil do druhého kola, ukázalo sa, že nedokázal vzdorovať hysterickej mediálnej mašinérii opozície.

Pravica a médiá poňali prezidentské voľby ako referendum o ďalšom smerovaní Slovenska, preto do nich investovali množstvo prostriedkov a osobného nasadenia s jediným cieľom - za každú cenu poraziť Roberta Fica. Každopádne výsledky prezidentských volieb nakoniec spôsobili, že vedenie Smeru si uvedomilo nutnosť vnútornej reflexie, čo nakoniec rezultovalo do zmien v exekutíve, ale aj na najvyšších straníckych postoch.

Úspech oligarchu

Výsledky prezidentských volieb však neznamenali obrodu opozície, či, nedajbože, nesignalizovali jej automatický nástup k moci. Naopak, kandidát Ľudovej platformy Pavol Hrušovský získal hanebné tri percentá, čo len potvrdilo, že pravica je vo svojej najhlbšej kríze po roku 1990.

Rovnako dehonestujúci zisk Jána Čarnogurského sotva 0,6 percenta hlasov, či skutočnosť, že ho porazil kandidát KSS Ján Jurišta svedčí o tom, že jeho rozhodnutie kandidovať bolo chybné. Takýto výprask si napriek množstvu prešľapov, ktoré počas svojej politickej kariéry urobil, možno ani nezaslúžil.

Neúspech Roberta Fica však určite neznamenal úspech pravice, ale naopak, úspech oligarchu Andreja Kisku, ktorý bol vďaka biznisu, na ktorom zbohatol, označovaný za úžerníka. Zopakoval tak úspech českého oligarchu slovenského pôvodu Andreja Babiša.

Úspech takýchto nevyprofilovaných (anti)politikov znamená jediné: čoraz väčšia časť voličov už z princípu prestáva dôverovať štandardným stranám a dáva šancu neodskúšaným osobám, často len preto, že aspoň verbálne sú proti súčasnému establishmentu. Istým prekvapením volieb bol výsledok odídenca z KDH Radoslava Procházku, ktorý skončil so ziskom vyše dvadsať percent na treťom mieste.

To na chvíľu dalo pravicovým voličom nádej, že našli nového lídra, pod ktorého vedením sa môže sformovať politická alternatíva k Smeru. Ale nakoniec bolo všetko inak. Výsledok prezidentských volieb priniesol raketový nástup Procházkovho politického projektu Sieť, no úspech „novej politickej metly“ trval len dovtedy, kým jeho starostlivo budovaný imidž politika s čistým štítom nenabúral jeden neopatrný rozhovor s poslaneckým kolegom Matovičom.

Sebareflexívny Smer

Voľby do Európskeho parlamentu potvrdili trend, ktorý nastal už v prezidentských voľbách. Napriek tomu, že voľby s veľkým náskokom vyhral Smer, volebná strata šesť percent (z 30 na 24 percent) a jedného mandátu (z piatich na štyri mandáty) svedčila o tom, že ak si chce Smer udržať svoju politickú hegemóniu, nevyhnutne musí urobiť opatrenia, aby ďalej nestrácal voličov.

Táto strata bola o to trpkejšia, že ak by sa stranícke štruktúry trochu viac zmobilizovali a získali by približne o tritisíc hlasov viac, strana by počet mandátov uhájila. Treba zdôrazniť, že výpovednú hodnotu volieb do Európskeho parlamentu zásadným spôsobom ovplyvnila extrémne nízka volebná účasť.

Voliť prišlo sotva 13 percent voličov, čo naznačilo trendy a jasne favorizovalo malé strany s tvrdým voličským jadrom. Aj preto získalo KDH nadštandardný výsledok, a aj preto sa do Európskeho parlamentu dostali politickí trpaslíci (SaS, NOVA či SMK), ktorí pri štandardnej volebnej účasti dosahujú slabšie výsledky. SNS so ziskom približne 3,6 percenta si musí uvedomiť, že ak chce byť po najbližších voľbách opäť parlamentnou stranou, musí sa väčšmi aktivizovať a zmeniť obsah, formu aj prezentáciu svojej politiky.

SNS so ziskom približne 3,6 percenta si musí uvedomiť, že ak chce byť po najbližších voľbách opäť parlamentnou stranou, musí sa väčšmi aktivizovať a zmeniť obsah, formu aj prezentáciu svojej politiky.

Výsledky spomenutých volieb prirodzene rezultovali k istému vyvodeniu politickej zodpovednosti. Kým pravica bola opojená svojím pseudoúspechom, akýsi pokus o sebareflexiu sa uskutočnil iba v Smere-SD. Na letnej konferencii strana prijala viacero zmien na úrovni exekutívy, ale aj na najvyšších straníckych postoch.

Po prehratých župných voľbách sa s postom podpredsedu strany musel rozlúčiť exžupan Vladimír Maňka a jeho miesto zaujal nový minister školstva Peter Pellegrini. Ten nahradil neveľmi úspešného Dušana Čaploviča.

Post ministra hospodárstva opustil nestraník Tomáš Malatinský, známy osobnými väzbami so spoločníkmi Penty, a nahradil ho jeho štátny tajomník Pavol Pavlis. Ako sa ukázalo, zmena minimálne na poste ministra školstva sa ukázala ako šťastná.

Majdanizácia slovenskej politiky

Koniec leta a začiatok jesene bol v znamení nepodareného pokusu o záchranu SDKÚ-DS. Tento niekdajší líder pravice, strana, ktorá trikrát získala post premiéra, sa pod vedením súčasného predsedu dostala do hlbokej stagnácie na úrovni okolo piatich percent.

Predseda SDKÚ Pavol Frešo však akýkoľvek pokus o sebareflexiu odmietol aj napriek tomu, že dlho odkladaný septembrový snem strany sa skončil patom. Získal dôveru sotva 30 percent delegátov (48 za, 160 proti).

Vďaka straníckemu súdu a veľmi rigoróznej interpretácii stanov (na odvolanie predsedu treba dve tretiny všetkých pozvaných, nie prítomných delegátov) sa napriek takto jednoznačne vyslovenej nedôvere delegátov na poste predsedu udržal. Viaceré prezídiá strany či republikové rady nakoniec len potvrdili stranícky pat.

Vyústilo to do niekoľkých odchodov poslancov, ako aj ďalších straníckych funkcionárov či celých zväzov strany. Na sklonku roka tak zostalo v poslaneckom klube strany z pôvodných jedenástich členov len duo Frešo - Kaník. Zdá sa, že strana smeruje k absolútnej sebadeštrukcii a sotva jestvuje šanca, že sa ju podarí zachrániť.

Koniec roka sa niesol v znamení pokusu o „majdanizáciu“ slovenskej politiky. Všetko odštartovala kauza údajne predraženého CT-čka v piešťanskej nemocnici. Programovo vyprázdnená a personálne deštruovaná opozícia tak odskúšala novú stratégiu.

Ak nedokáže súčasnú moc prekonať v programe a obsahu politiky, skúša to šírením nenávisti, rozdúchavaním vášní cez ulicu. To, že takéto aktivity podporuje aj americká ambasáda, nie je nič nové. Každopádne, americký ambasádor tým hrubo prekročil akékoľvek akceptovateľné aktivity akreditovaného diplomata.

Tieto zúfalé pokusy inak extrémne rozbitej opozície ukazujú, že opozícia sa dokáže zjednotiť len na základe negatívneho vymedzenia (proti Ficovi). Otázne však je, či sa dokážu zjednotiť aj na niečom pozitívnom.

Nesrovnal to dal

Najväčším prekvapením komunálnych volieb bolo odstúpenie podpredsedu Smeru a predsedu parlamentu Pavla Pašku. Bolo to o to paradoxnejšie, že komunálne voľby v Košiciach boli poňaté ako referendum a tie jeho politický spolupútnik Richard Raši napriek vybičovanej antikampani vyhral s veľkým náskokom.

Voľby v Bratislave zasa ukázali, aká vie byť politika nespravodlivá. Milan Ftáčnik urobil pre sanáciu Bratislavy po dvadsaťročnom bašovaní pravice obrovskú prácu. Mesto stabilizoval a svojmu nástupcovi ho odovzdáva v podstatne lepšej kondícii.

Len mierne potešiteľná je skutočnosť, že ho odovzdáva osobe, ktorá je menším zlom. Post primátora síce získal Ftáčnikov tvrdý kritik, ale predsa len človek, ktorý sa v komunálnej problematike dobre orientuje.

Nakoniec, bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa Nesrovnal vyrovná s problémami, ktoré mu za vyše dvadsať rokov pripravili jeho pravicoví súkmeňovci. Je pozitívne, že v prípade kandidáta Milana Kňažka si väčšina bratislavských voličov uvedomila, že poslať do extrémne náročnej funkcie takmer sedemdesiatnika, ktorý nemá nijakú skúsenosť s vedením samosprávy a ktorý dokáže zaujať akurát tak svojou aroganciou, by bolo nezodpovedné.

Komunálne voľby priniesli ešte jeden poznatok. Potvrdili dlhodobý trend straty dôvery v straníckych kandidátov (nezávislí sa stali víťazmi volieb), rovnako však signalizovali, že pokles preferencií Smeru sa zastavil, a naopak, strana si značne posilnila svoje pozície aj oproti voľbám v roku 2010.