TRIEDNA SOLIDARITA

V polovici 20. storočia zažívali západné štáty nebývalú mieru prosperity. Od konca druhej svetovej vojny, ktorá bola zodpovedná za deštrukciu väčšiny Európy, ubehlo už veľa rokov a spoločnosťou sa šíril závan ekonomického optimizmu. Jednotlivé krajiny sa preto rozhodli dopriať z hromadiaceho sa bohatstva aj svojim najchudobnejším občanom.

To, čo bolo túžbou po sociálnej spravodlivosti, sa zmenilo na jeden z najväčších problémov, ktorým Západ v dnešnej dobe čelí.

Tak vznikol sociálny štát. Nikto vtedy neveril, že táto zlatá éra sa môže raz skončiť – predpokladalo sa, že hospodárska prosperita sa bude ešte viac rozrastať a neprejde veľa rokov, kým chudoba nadobro vymizne v spoločenskom pokroku. Potom prišli 70. roky, spomalený rast a demografická kríza, ktorej Západ čelí dodnes. Problematická je najmä nízka pôrodnosť. Oveľa nižšia, ako potrebuje spoločnosť nielen na to, aby prežila, ale aby hospodársky napredovala. Európske krajiny sa preto – majúc na pamäti svoj blahobyt – rozhodli dovážať lacnú pracovnú silu zo zahraničia. Zabudlo sa však pritom na rozdielnosť jednotlivých kultúr či pracovných návykov vo svete. Teraz stoja vyspelé štáty pred neriešiteľným problémom: v dôsledku vysokej nezamestnanosti imigrantov aj ich potomkov rastie tlak na sociálny systém, ktorý v časoch rozširujúcej sa prosperity vytvorili s dobrou vierou v pokrok a triednu solidaritu. Dnes tak mnohí prisťahovalci štedrú sociálnu sieť zneužívajú a stávajú sa od nej závislí. Navyše, ich počet sa neustále zvyšuje. Ľavicoví, ale aj niektorí pravicoví politici nás pritom presviedčajú, že súčasný sociálny systém je efektívny a nakoniec predsa len povedie k vyhubeniu nedobrovoľnej chudoby. Môžeme si dovoliť tomu naďalej veriť?

Kontroverzná kniha

Odpoveď na túto otázku priniesol už v roku 1984 americký sociológ Charles Murray vo svojej knihe Losing Ground (v češtine vyšla pod názvom Příliš mnoho dobra), kde podrobne skúmal sociálnu politiku Spojených štátov medzi rokmi 1950 až 1980 a snažil sa zistiť, či priniesla očakávané výsledky. To, čo však na základe dostupných údajov odhalil, mnohých šokovalo a do debaty o chudobe (či lepšie povedané, o prostriedkoch na jej zničenie) vnieslo celkom novú perspektívu. Ukázalo sa, že sociálne programy, ktoré boli zamerané na pomoc najchudobnejším vrstvám a znevýhodneným skupinám (najmä menšinovej černošskej populácii), sa po rokoch fungovania míňali účinkom. Nielen to – miesto zlepšovania životnej úrovne sa dostavil presne opačný efekt. Z chudobných sa v začarovanom cykle sociálnych dávok stávali dlhodobo nezamestnaní bez možnosti návratu, s malou šancou na ekonomický úspech. Ľudia sa vďaka príliš štedrému systému stávali čoraz viac závislí od štátu či politikov, ktorí im za svoje zvolenie sľubovali redistribuovať majetok a vytvoriť „spravodlivejšiu“ spoločnosť. Výsledkom rastúceho sociálneho zabezpečenia sa tak stala paradoxne neriešiteľná situácia práve u najchudobnejších obyvateľov USA, ale aj stagnácia afroamerickej komunity, ktorej sa malo predovšetkým pomôcť. Pochopiteľne, podobné zistenia neboli veľmi populárne a u časti spoločnosti – najmä tej ľavicovo orientovanej – nie sú ani dodnes. Charles Murray však spôsobil svojimi prevratnými zisteniami revolúciu vo vnímaní odvrátenej stránky sociálneho systému. Odhalil, že dovtedajšia politika nefungovala tak, ako by mala, a jeho prácou sa napokon inšpirovali aj niektoré americké zákony. Napriek tomu, že od publikácie Murrayho knihy ubehli už viac ako tri desaťročia, je stále rovnako aktuálna. V dôsledku masovej imigrácie možno ešte viac ako v čase, keď ju napísal.

Revolučné zmeny

Do polovice 20. storočia bola americká spoločnosť značne konzervatívna. Väčšina obyvateľov žila na vidieku alebo v malých mestách, kde sa uplatňovala relatívne silná spoločenská kontrola príslušníkov komunity, ktorí sa vzájomne poznali a pomáhali si v čase núdze. Americký sen nebol pre nikoho nedosiahnuteľný – stačilo byť pracovitý, šikovný, mať disciplínu či dobré nápady a úspech sa mal dostaviť sám. Človek sa neustále vyvíjal k lepšiemu, zdokonaľoval a svojím individuálnym snažením o blahobyt obohacoval celú krajinu. Tieto ideály do veľkej miery narušila hospodárska kríza v 30. rokoch. Milióny ľudí náhle prišli o prácu, ekonomike sa nedarilo a zdalo sa, že to nie je nikoho chyba, jedine ak systému.

Od 60. rokov sa mladému páru viac ako čokoľvek iné oplatilo neoženiť, nepracovať, mať deti a spoliehať sa na sociálnu podporu.

Druhou ranou pre víziu kapitalistického pokroku bolo objavenie černošského problému. Afroameričania, ktorí v Spojených štátoch žili už niekoľko generácií, mali pre pretrvávajúcu rasovú diskrimináciu menšie možnosti uplatnenia ako prichádzajúci bieli imigranti z Európy. Odpoveďou na túto nespravodlivosť bolo začiatkom 60. rokoch hnutie za ľudské práva a v jeho dôsledku aj ľavicové zákonodarstvo, ktoré prinieslo prvé silnejšie sociálne zabezpečenie. Biela majorita sa cítila previnilo za svoje zlé a nehumánne zaobchádzanie s Afroameričanmi v minulosti a silné sociálne programy či mesačné dávky preto predstavovali aspoň určitý spôsob, ako sa im za všetky predchádzajúce príkoria revanšovať. Podobná situácia bola aj v západnej Európe, kde imigráciu z krajín tretieho sveta, tolerovanie vysokej kriminality u prisťahovalcov a ich nízkej produktívnosti ospravedlňovali (a stále ospravedlňujú) hrôzami kolonializmu. V USA, ako sa dozvedáme vďaka práci Charlesa Murrayho, to však nedopadlo tak, ako tvorcovia vtedajšej legislatívy zamýšľali. Namiesto pomoci najchudobnejším im, naopak – minimálne z dlhodobého pohľadu – takýmto spôsobom ubližovali.

Podobnosť so Slovenskom

Kým do začiatku „boja proti chudobe“ rozdiely medzi bielymi a čiernymi Američanmi pomaly mizli, od 60. rokov sa tento trend zastavil – v niektorých ukazovateľoch sa dokonca obrátil. Murray vo svojej knihe prehľadne demonštruje, kedy a ako sa tento posun odohral. Na základe štatistických údajov rozdelených podľa vekovej štruktúry populácie dokladá nevídanú zmenu správania ľudí, ktorá sa podľa neho nedá vysvetliť inak ako v tom čase zavedeným sociálnym systémom. Mladá černošská populácia bola touto zmenou zasiahnutá najviac. Ako nám ukazuje Murray, v dôsledku rôznych pomocných sociálnych programov a benefitov sa začala hodnotovo odkláňať od tradičnej životnej dráhy, ktorá sa normálne vyznačovala nástupom do pracovného procesu na nižších úrovniach a postupným šplhaním sa po rebríčku hore na vyššie pozície s lepším zárobkom, v kombinácii so založením rodiny a manželstvom. Celý tento proces pre laika popri rôznych štatistických tabuľkách ozrejmuje autor knihy aj na základe myšlienkových experimentov, výstižne dokresľujúcich situáciu v chudobnej (černošskej alebo akejkoľvek inej) rodine po a pred zavedením federálnych programov. Pomocou prehľadnej ekonomickej analýzy nám objasňuje, že od 60. rokov sa mladému páru viac ako čokoľvek iné oplatilo neoženiť, nepracovať, mať deti a spoliehať sa na sociálnu podporu. Slovenskému čitateľovi to môže (určite nie neprávom) pripomínať súčasný problém s rómskym etnikom, pri ktorého riešení by sme sa mohli inšpirovať neúspechom politiky „dávok“ v Spojených štátoch.

Spoločenská deformácia

Najväčším prínosom Charlesa Murrayho je to, že svojou prácou potvrdil tvrdenia, ktoré sa dovtedy iba „tradovali“ medzi konzervatívcami bez opory vo vedeckých faktoch, konkrétne tieto tri: človek je od prírody lenivý a aby sa stal produktívnym členom spoločnosti, musíme ho k tomu donútiť existenčnou nutnosťou; súčasné nastavenie sociálnej politiky škodí najviac práve tým, ktorým by mala pomáhať; prídavky na dieťa matkám umožňujú svojho potomka vychovávať bez otca a teda bez manželstva, čo je aj podľa Murrayho jeden z najväčších problémov dnešnej spoločnosti, keďže priemerné dieťa vychované v domácnosti s jedným rodičom podľa všetkých ukazovateľov nedosahuje rovnaké výsledky ako deti vychované v tradičnej rodine (samozrejme, ide len o priemer a výnimky existujú). „Čierne rodiny, ktoré prežili storočia otroctva a diskriminácie, sa začali rýchlo rozpadať v liberálnom sociálnom štáte podporujúcom mimomanželské tehotenstvo a meniacom sociálne dávky z pomoci v núdzi na spôsob života,“ myslí si známy afroamerický ekonóm Thomas Sowell. Tradičná černošská rodina sa skutočne za jedno polstoročie celkom rozpadla a dnes už prakticky neexistuje. Kým v roku 1960 sa narodila menej ako štvrtina detí mimo manželstva, v roku 2011 to už bolo neuveriteľných 72 percent; dnes tak len 38 percent černošských detí vyrastá s oboma rodičmi.

Hroziaca katastrofa

Asi ani netreba zdôrazňovať, že okrem spoločenských dôsledkov majú obdobné sociálne programy aj nepriaznivé ekonomické dôsledky a predstavujú nebývalú záťaž na jednotlivé rozpočty vyspelých krajín. To, čo bolo túžbou po sociálnej spravodlivosti, sa zmenilo na jeden z najväčších problémov, ktorým Západ v dnešnej dobe čelí. Masová imigrácia navyše prináša milióny ďalších ľudí, ktorí budú v dôsledku svojej nízkej kvalifikácie a odlišným pracovným návykom odkázaní práve na sociálnu podporu a politikov, čo im ju sľúbia. To bude vytvárať stále silnejšie etnické napätie, ktoré môže v prípade eventuálneho (so stále sa rozširujúcimi výdavkami na sociálne zabezpečenie však celkom pravdepodobného) kolapsu hospodárstva vyústiť až do pouličného násilia, čo už je napokon badateľné v takých krajinách, ako je napríklad Francúzsko. „To, z čoho pozostáva život – elementárne udalosti okolo narodenia, smrti, výchovy detí, sebarealizácie, čelenia nepriazni osudu, intímnych vzťahov – sa odohráva iba v štyroch inštitúciách: rodina, komunita, povolanie a viera,“ povedal v roku 2010 Charles Murray na konferencii zorganizovanej Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika v Bratislave. „Z tohto hľadiska je cieľom sociálnej politiky zabezpečiť, aby tieto inštitúcie boli silné a životaschopné. Európsky model to nezabezpečuje. Naopak, každú z nich podkopáva.“