V ZNAMENÍ ÚTEKU

Jednou z najaktuálnejších otázok je dnes migrácia. Nadobúda rôzne podoby. Často ide o presun za prácou medzi obyvateľmi európskych krajín. Európa okrem toho čelí organizovanej islamskej invázii z afrických štátov. Na východ od našich hraníc sú zas v pohybe státisíce obyvateľov Ukrajiny unikajúcich pred občianskou vojnou.

Dnes sa málo spomína, že Slovensko bolo konfrontované s dvoma veľkými utečeneckými vlnami, v rokoch 1938 a 1944. Po pripojení juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi k Maďarsku, na základe Viedenskej arbitráže 2. 11. 1938, nastalo pre tamojších Slovákov a Čechov obdobie hrôzy. Slovenské školy a inštitúcie boli zakázané. Pod hrozbami maďarských šovinistov boli Slováci masovo vyháňaní. Maďarom museli zanechať svoje draho zaplatené a krvopotne vybudované gazdovstvá a doslova len s batôžkom v ruke si na území Slovenskej krajiny zachraňovať zdravie a životy. Odhady hovoria o približne päťdesiatich tisícoch Slovákoch, ktorí sa do svojej pôvodnej vlasti museli uchýliť len do konca roka 1938. Pre vtedajšiu krajinu značili sprvu veľkú ekonomicko-sociálnu záťaž.

Milióny v pohybe

Kým s osudmi týchto vyhnancov sme oboznámení v obsiahlych pramenných edíciách (Krvácajúca hranica, Viedenská arbitráž – Dokumenty), oveľa menej známa je druhá vlna. Od roku 1945 bola tabu, nezapadala totiž do schémy dejín vládnucej KSČ a obrazu Sovietskeho zväzu ako najpokrokovejšieho štátu sveta. Historici sa jej dlho vyhýbali a až v roku 2006 Michal Šmigeľ a Peter Mičko túto kapitolu prvý raz komplexne predstavili v knižke Evakuácia v znamení úteku. S odstupom viac než desiatich rokov od vydania však viaceré fakty vyznievajú politicky nekorektne. Azda to je hlavný dôvod, že sa dnes, v čase kriminalizácie prvej SR a Slovákov vôbec, jednoducho zamlčujú. Akosi sa nehodí spomínať fakt, že Slovenská republika sa postarala nielen o desaťtisíce „vlastných“ utečencov, ale svoju humánnu tvár ukázala aj udelením azylu takmer 20-tisícom utečencov z krajín ZSSR.

V súvislosti s postupom Červenej armády po stalingradskom víťazstve na západ dali sa do pohybu milióny obyvateľov ZSSR. Časť patrila do nútenej evakuačnej vlny organizovanej Nemcami, väčšina dobrovoľne. Títo neutekali z lásky k nacistickému režimu, ale z obáv z návratu boľševického režimu, pod ktorým trpeli už skôr. Ten likvidoval predovšetkým majetnejšie a vzdelanejšie sociálne vrstvy. Slovami jedného z utečencov, boli „odhodlaní radšej umrieť niekde pod plotom v Európe, ako sa znova ocitnúť v socialistickom raji“. Išlo o vôbec najväčšiu utečeneckú akciu v rámci druhej svetovej vojny. Počet príslušníkov tejto tzv. druhej (pooktóbrovej) utečeneckej vlny sa odhaduje na niekoľko miliónov.

Obraz veľkej biedy

Slovenskí vojaci mali už v roku 1943 zahliadnuť obraz tejto utečeneckej biedy. Tak napríklad Ján Ščibran (1921), príslušník slovenskej 1. pešej divízie, videl v septembri 1943 takýmito úbožiakmi prepchané ulice v Dnepropetrovsku. Vo svojich spomienkach napísal: „Bola to veľmi smutná podívaná na ten úbohý národ, čo všeličo niesli ľudia so sebou. Aj malé káry, vozíky, na nich naložené malé deti… Starci ledva kráčali, niektorí aj kozy viedli. Bolo to strašné na tento národ sa dívať, ten plač a bedákanie…“

Časť utečeneckej vlny sa dotkla aj územia Slovenskej republiky. Prví utečenci sem prichádzajú koncom júla 1944. Boli pre nich zriadené dva oficiálne záchytné tábory – v Čadci a Starej Ľubovni. Prichádzali však aj z iných smerov a inými priechodmi. Vláda SR týmto utečencom udelila azyl a právo trvalého pobytu. Po registrácii a karanténe pod gesciou ministerstva národnej obrany (MNO – Veliteľstvo starostlivosti o utečencov) boli prideľovaní pod správu ministerstva vnútra, teda civilných úradov. Ich stravovanie bolo zabezpečené cez MNO, Červený kríž, resp. obce, v ktorých sa zdržovali. Vo vojenskom výcvikovom priestore Oremov Laz bol pre nich koncom júla 1944 zriadený špeciálny ubytovací tábor. Jeho veliteľom sa stal bývalý emigrant, pplk. Vsevolod Milodanovič.

Utečenecká vlna mala pestré nacionálne i profesijné zloženie. Po etnickej stránke bola väčšina Ukrajincov, ale boli tu aj Rusi, Rusíni, obyvatelia Kaukazu, príslušníci pobaltských národov, ba aj Česi, Bulhari, Gréci či Tatári.

Partizánsky teror

Záujem o azyl bol najmä zo strany Ukrajincov, Poliakov a Rusov. Za týmto záujmom sa znova skrývala dobrá povesť Slovenskej republiky na Východe. Bola príkladom malého, kresťansko-slovanského štátu, kde nevládnu komunisti a na čele je kňaz. Aj utečenci určení na lokáciu v Maďarsku sa snažili dostať do SR, nemecké úrady im to však zakazovali. Možno konštatovať, že orgány SR zabezpečili utečencom stravu a starostlivosť na dostatočnej úrovni. Utečenci boli vďační za každú prácu, ktorá sa im v SR naskytla. Pokiaľ ide o vzťah civilného obyvateľstva k nim, väčšina sa správala vľúdne a pomáhala im. Objavovali sa však aj prípady nepochopenia, ojedinele aj nepriateľstva.

Do vypuknutia povstania 29. augusta 1944 bolo podľa doteraz známych údajov zaevidovaných 18-tisíc utečencov. Takmer 65 percent z tejto masy tvorili ženy a deti. Najviac ich bolo rozmiestnených v južných okresoch stredného Slovenska. Vypuknutie povstania značilo nielen ochromenie štátneho aparátu, ale aj koniec humanitárnej akcie. Nových utečencov nemal už kto preberať. Pre tých, čo ostali, vznikali komplikácie s ubytovaním aj so zabezpečovaním stravy. Okrem toho v novej situácii poklesol záujem samotných utečencov o „rozbúrené“ Slovensko. Tým skôr, že do hry vstúpil nový fenomén – partizánsky teror. Pocítili ho aj utečenci, ktorých prokomunistickí partizáni považovali za „nemeckých kolaborantov“. A tých predsa treba likvidovať... Postupný odsun do Nemecka začal viaznuť. Väčšina Slovensko napokon úspešne opustila. Menšia časť, ktorá tu prečkala front, dožila smutný koniec, odvlečenie orgánmi SMERŠ a NKVD. Po posledných zvyškoch pátrali ešte v roku 1947. Šlo už jednoznačne o porušenie suverenity ČSR, keďže odvliekaní boli aj tí, čo mali občianstvo ČSR.