VEČNÝ REVOLUCIONÁR

„Ľudia budú mať posledné slovo" je výrok a zároveň životné motto jedného z najrozpornejšie vnímaných politikov sveta, ktorému sa podarilo oslobodiť rodnú Kubu od tyranie, postaviť sa na odpor proti oveľa mocnejšiemu protivníkovi, dať ľuďom prácu, chlieb a vzdelanie. Legendárny rebel, ktorý vždy myslel na ľudí a nikdy sa nespreneveril svojim zásadám a hodnotám. Fidel Castro.

Charizmatický burič

V provinčnom mestečku Birán na východe Kuby prišiel 13. augusta 1926 na svet Fidel Alejandro Castro Ruz. Bol synom kuchárky a španielskeho emigranta, ktorý sa vypracoval na úspešného podnikateľa s cukrovou trstinou. Už od detstva Fidel prejavoval odpor k nespravodlivosti a práve preto sa po získaní bakalárskeho titulu v jezuitskej škole zapísal na právnickú fakultu v Havane. Bol vášnivým čitateľom a vynikal vo všetkých predmetoch a športoch. Štúdium zvládal s ľahkosťou a jeho charizma v spojení s inteligenciou a rečníckym talentom dokázala strhnúť davy. Už ako študent organizoval demonštrácie proti skorumpovanej vláde vtedajšieho prezidenta Ramóna Grau San Martína či proti ministrovi školstva. Počas štúdia sa zaľúbil do študentky filozofie Mírty Díaz Balartovej a rok pred zložením rigoróznej skúšky sa zosobášili. Tento vzťah však nevydržal dlho a po Fidelovom boku sa v nasledujúcich turbulentných rokoch vystriedalo mnoho žien, s ktorými splodil niekoľko potomkov.

Slávne povstanie

V období Fidelovej mladosti striedal jeden skorumpovaný prezident druhého a vrcholom všetkého bol vojenský prevrat, ktorý za asistencie CIA uskutočnil Fulgenico Batista. Ten chápal politickú moc ako zdroj osobného bohatstva. Kubu premenil na americkú kolóniu, pričom za svoju lojalitu bol Spojenými štátmi bohato odmeňovaný. Opozíciu tvrdo potlačil, napriek tomu vzniklo niekoľko ohnísk odporu. Na prelome rokov 1952 - 1953 bola Fidelom Castrom a jeho spoločníkmi založená ilegálna organizácia Hnutie mládeže storočia, ktorá v snahe zvrhnúť Batistov režim zaútočila 26. júla 1953 na kasárne Moncada v Santiagu de Cuba. Veľmi slabo ozbrojení povstalci boli Batistovou armádou okamžite zneškodnení a väčšina z nich ešte v ten deň popravená. Fidela postavili pred súd a odsúdili na pätnásť rokov väzenia, no už po osemnástich mesiacoch bol Batista pod tlakom verejnosti nútený prepustiť ho. V mexickom exile Fidel plánoval ďalšiu inváziu partizánov na Kubu. Zoznámil sa tu s mladým argentínskym lekárom Ernestom Che Guevarom, v ktorom našiel intelektuálne vyspelého spolubojovníka, schopného korigovať jeho revolučný romantizmus. Che sa bez váhania pripojil k Fidelovmu revolučnému Hnutiu 26. júla, ako sa partizánska skupina po útoku na kasárne Moncada nazývala. Po niekoľkých nevydarených akciách zaznamenalo Hnutie 26. júla úspech v namáhavom boji v pohorí Sierra Maestra v roku 1958. Výsledkom prvých mesiacov tejto vojny neboli len víťazstvá povstalcov, ale tiež potvrdenie myšlienky, že partizán musí byť predovšetkým sociálnym reformátorom. 

Hlavným cieľom povstalcov sa stalo zlepšenie životných podmienok zbedačeného negramotného obyvateľstva a po dlhých, prudkých bojoch nadobudla partizánska vojna charakter celonárodného povstania. Zúfalý Batista sa kritickú situáciu rozhodol riešiť výmenou osôb v prezidentskom paláci. Prebehla volebná fraška, ale v tom čase už povstalci obsadili všetky komunikácie a znemožnili protivníkom akýkoľvek pohyb. Počas silvestrovskej noci roku 1958 Batista utiekol za hranice a Kuba zvíťazila.

Nech zmizne hlad, nie ľudia

Po víťaznom vstupe do Havany sa Fidel Castro neusadil v paláci. Jeho práca prekračovala hranice kancelárie, stretával sa s ľuďmi, načúval ich problémom a požiadavkám. V máji 1959 vydal kľúčový zákon o agrárnej reforme, ktorá spravodlivo rozdelila pôdu medzi všetkých vidiečanov. Sústredil sa na výstavbu ciest v odľahlých oblastiach Kuby, založil prvé družstvá a až do najodľahlejších kútov ostrova zaviedol vzdelanie. Okrem bezplatného školstva zaviedol na Kube aj bezplatné zdravotníctvo a po prvý raz v dejinách Kuby sa lekári a zdravotné sestry dostali do najvzdialenejších oblastí ostrova. Práve v tomto období uskutočnil aj reformu mestskej správy, založil Kubánsky ústav filmového umenia a priemyslu, Národnú tlačiareň, Kubánske vydavateľstvo kníh, Kubánsku akadémiu vied a mnohé ďalšie inštitúcie nevyhnutné pre potreby krajiny v revolučnom procese.

Problémový sused

Ľud svojho osloboditeľa bezvýhradne miloval, Američania však nevedeli, čo od neho môžu očakávať. Dovtedy stáli na čele Kuby ľudia, ktorí im pomáhali vykorisťovať chudobné obyvateľstvo. V apríli 1959 Fidel neoficiálne navštívil Spojené štáty a predostrel vtedajšiemu viceprezidentovi Richardovi Nixonovi svoju víziu kubánskej budúcnosti. Nestretol sa však s pochopením. Nixon vo svojej správe Eisenhowerovi napísal: „Castrove predstavy o riadení vlády a národného hospodárstva zaostávajú za znalosťami všetkých osobností, ktoré som doteraz spoznal. Rozhodujúcim ukazovateľom, ktorému takmer otrocky podriaďuje celé svoje konanie, je pre neho názor väčšiny - hlas davu." Nespokojnosť s Castrovým režimom dali Američania najavo zastavením nákupov kubánskeho cukru a podporou starnúceho dominikánskeho diktátora Trujilla, ktorý sa v obave o stabilitu svojho režimu angažoval v boji proti Castrovi. Fidel však svoj ostrov ubránil a v reakcii na kroky USA nechal znárodniť prakticky všetky severoamerické cukrovary, veľké priemyselné podniky a banky na ostrove. Bývalý agent CIA Philipp Agee priznal, že v 60. rokoch 20. storočia bola vražda Fidela Castra oficiálnym zámerom americkej vlády. Na nijakého politika v histórii nebolo spáchaných toľko atentátov ako práve na Castra. Definitívny koniec jeho režimu mal prísť v apríli 1961, keď sa na pláži Girón v Zátoke svíň vylodila dobre vyzbrojená armáda 1 500 mužov. Jej cieľom bolo obsadenie časti kubánskeho územia a vytvorenie dočasnej vlády, ktorá by požiadala o zásah Organizáciu amerických štátov. V nasledujúcich troch dňoch však kubánske milície, vedené samotným Castrom, úplne rozdrvili nepriateľa a Zátoka svíň sa stala Kennedyho osobnou prehrou.

Konflikt záujmov

Námorná blokáda zo strany Spojených štátov a spoločná ideológia viedli k postupnému zbližovaniu Kuby a Sovietskeho zväzu. Spolupracovali v hospodárskej, politickej i vojenskej oblasti, čo sa Kube v roku 1962 stalo takmer osudným. Vrcholiaca studená vojna medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom zaviedla svet na pokraj jadrového konfliktu. Kuba tu zohrala dôležitú úlohu. Pod zámienkou jej ochrany totiž Sovietsky zväz vybudoval na Kube podzemný odpaľovací komplex, kde boli následne umiestnené rakety stredného doletu namierené na Spojené štáty. Hlavným cieľom však nebola ochrana Kuby, ale odpoveď na rozmiestnenie amerických rakiet v Turecku a Taliansku. Našťastie pre Kubu a celý svet sa Chruščov a Kennedy o pár dní dohodli a 162 jadrových hlavíc bolo z Kuby odstránených. Spojené štáty prisľúbili, že na Kubu nezaútočia a v tajnom dodatku sa zaviazali k stiahnutiu svojich rakiet z Turecka.

Rešpektovaný i zatracovaný

V nasledujúcich rokoch sa prezident Castro musel vyrovnať s pretrvávajúcimi provokáciami a sankciami zo strany Spojených štátov, revolúciami v Strednej Amerike a napokon i s rozpadom Sovietskeho zväzu. Do kubánskej ekonomiky sa postupne dostávali prvky trhového hospodárstva a väčšmi sa rozvinul aj cestovný ruch. V lete 2006 Fidel vážne ochorel a musel absolvovať operáciu tráviaceho traktu. O dva roky, vo februári 2008, oficiálne abdikoval a vzdal sa všetkých svojich funkcií. Všetky právomoci zveril bratovi Raúlovi, ktorý dovtedy pôsobil na Kube ako minister armády a polície. Najmä pre západný svet je Fidel Castro kontroverznou postavou, obyvatelia Kuby mu však vďačia za dôstojnejší život a stále má ich silnú podporu. K jeho priaznivcom patrilo a patrí aj množstvo významných osobností, okrem iného Nelson Mandela, Jimmy Carter, Diego Maradona či spisovatelia Ernest Hemingway a Gabriel García-Marquéz. „Revolúcia nie je ružový chodníček ... revolúcia je boj na smrť medzi budúcnosťou a minulosťou," vyhlásil Fidel v roku 1962 a s odstupom času možno povedať, že sa mu tento boj podarilo vyhrať.