VIEME, ČO JEME?

Vieme, čo jeme? Je otázka, ktorú si mnoho ľudí kladie čoraz častejšie. Niektorí preto, že majú zdravotné problémy, ktorých v ostatných rokoch rapídne pribúda a ktoré, dovolím si tvrdiť, neraz spôsobuje okrem nezdravého životného štýlu hlavne nezdravé stravovanie. Vysoký príjem tukov, cukrov, no tiež potravín obsahujúcich konzervanty a iné škodlivé látky.

Pritom ponuka potravín je dnes až neskutočne široká. Výrobcovia a predajcovia sa snažia všetkými možnými spôsobmi upútať pozornosť spotrebiteľa, ktorý nemá šancu sa zorientovať, ktorá potravina mu prospieva a ktorá škodí. A čo je ešte horšie, dnes už na väčšine potravinových výrobkov nie je napísané, ani kto ich vyrobil. Takže ani s vynaložením všetkej možnej snahy spotrebiteľ nemôže zistiť, či potravinu vyrobil seriózny výrobca, ktorý dbá na to, aby bola zdravotne neškodná, alebo nejaká „garážová firma“, ktorej záleží len na tom, aby čo najviac zarobila. Prečo asi to, čo za tej „zlej totality“ a zo začiatku aj „demokratickej elity“ platilo, už dnes neplatí? Mám tým na mysli povinnosť uvádzať na etikete meno či obchodné meno a adresu výrobcu. Ešte do 1. 11. 2015 bolo povinnosťou výrobcu potraviny uviesť na etikete podľa § 3 ods. 3 písm. b/ vyhlášky č. 127/2012 Z. z. meno alebo obchodné meno a adresu výrobcu, baliarne alebo predávajúceho, ktorý má sídlo v členskom štáte Európskej únie... No to už bolo akoby „predprípravou“ na zrušenie povinnosti, lebo už stačilo uviesť buď meno výrobcu, baliarne alebo predávajúceho. Až sme sa dostali k dnešku, keď už len tí poctivejší výrobcovia, ktorí sa nehanbia za to, čo vyrobili, uvedú na etikete svoje meno a adresu. Zato označení ako „Vyrobené na Slovensku“, „Vyrobené v EÚ“ a pod. nájdeme na obaloch potravín čoraz viac. Už len čakám, kedy objavím informáciu „Vyrobené na planéte Zem“.

Richard Takáč, minister pôdohospodárstva SR: 

Na pultoch musia byť v prvom rade bezpečné a kvalitné potraviny. Som rád, že vďaka novej legislatíve budú rovnaké ako v iných krajinách Európy. Kontrola dvojakej kvality potravín je ďalšia, ktorej garantom bude ŠVPS a ktorú pridáme do systému kontrol vykonávaných regionálnymi inšpektormi už čoskoro. Lebo Slováci nie sú v Európe občanmi druhej kategórie a zaslúžia si kvalitné a bezpečné potraviny. Tému dvojakej kvality potravín som otvoril aj na júnovej Rade ministrov AGRIFISH v Bruseli. Súčasná opozícia neustále atakuje agrosektor a straší poľnohospodárov i občanov. Neverili, že sa nám podarí vyplatiť priame platby do 30. júna. Nám sa však nielen podarilo vyplatiť priame platby, ale po rokoch dokonca bez sankcií a ideme sa pokúsiť o ďalší zázrak: do špeciálnej rastlinnej a živočíšnej výroby alokujeme takmer 140 miliónov eur.

Množstvo chémie

Inak je obal či etiketa väčšiny potravinových výrobkov popísaná údajmi, ktorých pravdivosť si nemá možnosť overiť nielen ich bežný konzument, ale ani odborník, ak nemá k dispozícii príslušné laboratóriá. Pritom ich pravdivosť je vec jedna a vplyv rôznych substancií, nachádzajúcich sa vo výrobku, na zdravie konzumenta vec druhá. V tom, či tá-ktorá látka, či súčasť potraviny a ich množstvo v konkrétnom výrobku je zdraviu prospešné, škodlivé alebo nemá naň žiadny vplyv, sa často nezhodnú ani odborníci. O označeniach kvality, napríklad ako výrobok s nadštandardnými kvalitatívnymi vlastnosťami, ktorému bola udelená Značka kvality SK GOLD, BIO, EKO, Natur, ani nehovorím. Pritom je už pomaly verejné tajomstvo, že výrobcovia ich používajú aj na výrobky, ktoré majú veľmi ďaleko od toho, že by boli bývali dopestované, prepravované alebo skladované bez použitia chémie. Zoberme si len ponuku zeleniny a ovocia. Krásne lesklé jabĺčka bez jedinej chrastičky na šupke predsa nemôžu byť BIO. Tí, čo máme záhradky, o tom vieme svoje. Najlepší „laborant“, ktorý vie posúdiť kvalitu jabĺčka, čerešne či iného ovocia, je predsa červík. Ak oň nemá záujem, určite nie preto, že by držal diétu, ale preto, že „vie“, že jeho konzumáciou by sa otrávil. Podobne je to aj s rajčinami, s ktorými som spravil vlani pokus, keď som si domov priniesol paradajky dopestované v záhradke bez chémie a nechal som ich pár dní vedľa tých BIO, kúpených v hypermarkete. Kým tie zo záhradky (čo mali aj chuť, akú si pamätám ešte z detstva) za pár dní zmäkli a zvädli, tie BIO (s chuťou pripomínajúcou umelú hmotu) vydržali podstatne dlhšie.

Lživé marketingové praktiky

Celkom ma preto potešilo, že v januári 2024 sa aj Európsky parlament zaoberal vlastnosťami a označovaním výrobkov ako „EKO“, „BIO“, „Prírodný výrobok“ a podobnými, často klamstvami o ničím nepodložených vlastnostiach výrobkov, a schválil smernicu, ktorá má zamedziť falošné či nesprávne označovanie výrobkov ako ekologické (greenwashing). Či však zákazy a ochrana nás spotrebiteľov pred lživými marketingovými praktikami výrobcov a predajcov budú reálne uskutočniteľné a kontrolovateľné, je viac ako otázne. Skôr som však pesimista v týchto veciach. Okrem iného aj preto, že „najvyšším božstvom“ tejto spoločnosti sú peniaze a iné formy kapitálu. Možno aj preto povinnosť označovania výrobcu na potravinách zmizla, pričom aj právna úprava je dnes viac ako zložitá a vyzná sa v nej určite len málo ľudí. Je to náhoda alebo úmysel, ktorý slúži len tak nezištne ochrane „garážových výrobcov“, alebo sa stala chyba inde? Nestali sme sa náhodou odpadkovým košom, ktorý nám nemálo ničí zdravie? Ako sa píše v článku uverejnenom v denníku Pravda z 26. 6. 2024 „Domáce potraviny sa strácajú z obchodov. Valcuje ich dovoz“, už dnes sú na pultoch obchodov z piatich potravín zo zahraničia tri a iba dve sú slovenské. Svedčí to nielen o stagnácii slovenského potravinárstva, ale obávam sa, že to naznačuje nemálo aj o kvalite výrobkov. Je viac ako dôvodné si myslieť, že tie lepšie potraviny si vývozcovia nechajú pre spotrebiteľov v ich krajinách.

Nemenej sklamaní a nahnevaní sú ľudia tiež preto, že v rovnakých obaloch sa už dlho predávajú potraviny dvojakej kvality. Prečo voči výrobcom, ktorí páchajú takéto špinavosti, štátne či európske orgány nezasiahnu ráznejšie? Aj po nedávnej „jemnej kritike tejto špinavosti“ sa v tzv. bývalom východnom bloku stále predávajú výrobky nižšej kvality, i keď ich obaly a etikety sú už mierne rozdielne. Nie však na prvý pohľad.

Sebestačnosť je už minulosťou

Ale spotrebiteľ, v snahe čo najskôr nakúpiť, nemá čas sa veľmi venovať obalom či etiketám a už vôbec nie porovnávať tie, ktoré sa používajú na „vyspelom“ Západe, s tými v našich obchodoch. O možnostiach venovať sa zloženiu a zdravotnej neškodnosti kupovanej potraviny ani nehovorím. Ja sa snažím síce kupovať len výrobky, na ktorých je označený výrobca, pričom uprednostňujem tie, ktoré podľa etikety boli vyrobené na Slovensku alebo v Českej republike, no aj to zaberá nemálo času. Keď si pritom uvedomím, že ani označenie Vyrobené na Slovensku negarantuje, že všetky fázy výrobného procesu potraviny sa uskutočnili na Slovensku, a že pre možnosť takto označiť potravinu stačí, že v Slovenskej republike prebehla posledná fáza spracovania príslušnej potraviny, je mi z toho zle.

Že problém označovania a najmä kvality potravín je viac ako vážny, svedčí aj skutočnosť, že Slovensko sa stalo krajinou, kde rakovina hrubého čreva postihuje čoraz viac mužov i žien. Jej počty dokonca rastú aj u príslušníkov mladšej generácie. A ako to nedávno konštatovala aj Svetová zdravotnícka organizácia – prípadov rakoviny bude len pribúdať. Preto mi nedá si aj teraz nepoložiť otázku, ktorú si, zvlášť v poslednom období, kladiem pomerne často. Čo vlastne zvíťazilo v novembri 1989, keď Československo bolo ešte plne sebestačné aj vo výrobe potravín, ktoré boli určite kvalitnejšie, ako sú tie dnešné, a navyše živili našich poľnohospodárov? Pravda a láska nad lžou a nenávisťou? Či lož a nenávisť nad pravdou a láskou? Najčastejšie sa mi však núka odpoveď, že zvíťazil prašivý kapitál. A nie iba nad pravdou a láskou...