VOJNA O HOKEJOVÝ TRÓN SKONČILA

Umenie odísť na vrchole – v slovenských podmienkach takmer nepredstaviteľné. Spomeňme len desaťročné odchádzanie našej najpopulárnejšej skupiny ELÁN alebo opätovnú kandidatúru Františka Mikloška za prezidenta Slovenskej republiky, hoci pri nástupe do politiky tento kresťanský disident volal v roku 1989 po odchode „okukaných tvárí politikov, ktorí sa svojich stoličiek držia zubami-nechtami aj 30 rokov“. A veru po troch dekádach nestačilo ani inej kresťanke – trojnásobnej poslankyni EP za KDH – Márii Záborskej. Táto bohatá dôchodkyňa zakladá vo svojich 71 rokoch novú konzervatívnu stranu. Vhodným príkladom je tiež bývalý prezident Andrej Kiska. Najskôr tvrdil, že do nijakej strany nevstúpi. Potom, že po skončení mandátu odíde z politiky a bude sa venovať rodine a zrazu si ešte v Grasalkovičovom paláci, popri prezidentovaní, zohnal „kapelu“ a založil svoju vlastnú straničku. Píše sa rok 2015 a uprostred vojny o kreslo prezidenta hokejového zväzu vychádza kniha Lesk a bieda slovenského hokeja. Autor sa v nej dopúšťa úvahy, že krízu môže zažehnať a vojnu skončiť iba kandidatúra takej veľkej a nespochybniteľnej osobnosti, akou je Miroslav Šatan, alebo „zjavenie sa“ neznámeho, neutrálneho manažéra, ktorý slovenský hokej vyvedie z rozbúrených krízových perejí. Isto len náhoda či kúzlo nechceného. No 17. júna 2016 sa na mimoriadnom Kongrese SZĽH stáva prezidentom hokejového zväzu verejnosti i väčšej časti hokejovej rodiny neznámy Martin Kohút. Pred pár dňami však – po troch rokoch vo funkcii – prebehla médiami, hneď po záverečnom ceremoniáli úspešného svetového šampionátu IIHF v ľadovom hokeji 2019 na Slovensku, informácia, že Kohút vo funkcii končí a na najbližšom Kongrese SZĽH už na šéfa hokeja kandidovať nebude. Považujem jeho rozhodnutie za nevšedný manažérsky postoj, ktorý je v našich končinách výnimočný. Podľa mňa to svedčí o jeho vysokej osobnostnej výbave, veď „odísť v najlepšom“ nedokázal na Slovensku zatiaľ tuším nik. Nebadal som nijaký dôvod na jeho odchod. Nespájali sa s ním nijaké športové, ekonomické ani politické škandály. Naopak. Po skončení „vojny o trón“ už bol pri prijatí zákona o športe, ktorý je pre hokej výhodný. Zabezpečil nadštandardný rozpočet cez sponzorov i od štátu, pribudli projekty financované z fondov na hokejovú infraštruktúru. Ukončil nezmyslený bojkot hokejistov voči reprezentácii svojej krajiny, stabilizoval personálne a vzťahové otázky, dosiahol úspešnosť v rokovaní so štátnymi regionálnymi orgánmi a so samosprávou, schopnosť lobovať v mútnych politických vodách. A podarilo sa tiež s tímom ľudí v medzinárodnej diplomacii obstáť a usporiadať po ôsmich rokoch mimoriadne úspešné a ziskové majstrovstvá sveta opäť na Slovensku.

S ODCHÁDZAJÚCIM PREZIDENTOM SZĽH MARTINOM KOHÚTOM

Čo vedie úspešného manažéra uvoľniť priestor na vrchole?

Vstúpil som do boja pred troma rokmi, aby som hokej stabilizoval a naštartoval jeho rozvoj, aby sa ľudia zase začali na hokej pozerať, zaujímať sa oň, aby sa vrátila dôvera tým, čo ho „robia“, a začali opäť aktívne pracovať. Myslím, že náš hokej v tom rozvoji teraz je, že to, čo ďalej, je potreba zjednotiť sa na silnom lídrovi. Uvažovaný a pripravovaný silný líder bol dva roky v tom procese, aktívne sa zúčastňoval na práci výkonného výboru, bol generálnym manažérom a potvrdil, že má obrovský potenciál, aby tým vodcom bol.

V prospech takej výraznej osobnosti, ako je Miroslav Šatan, ktorého ste navrhli za svojho nástupcu, ste urobili kus dobrej práce. Považujete ho za dostatočne pripraveného na prevzatie zodpovednosti za slovenský hokej?

„Šarki“ bol veľkým lídrom ako hráč, získal si dôveru aj v kruhoch IIHF ako generálny manažér, prispel pozitívne k zostaveniu aj k dobrému výsledku tímu Európy na svetovom pohári. Videl som jeho reakcie na zasadnutiach výkonného výboru, na všetkých ďalších dôležitých poradách a zasadnutiach – aj vo veci rozvoja hokeja a mládeže – presvedčil som sa, že dokáže nielen počúvať, ale aj robiť správne rozhodnutia. Miro Šatan nie je človek, čo veľa hovorí. Veď i na ľade sa prejavoval ako „tichý zabijak“. On počúva, potrebuje veci spracovať, ale čo je pre manažérsku prácu dôležité – dokáže na konci dňa urobiť správne rozhodnutia. On má stále v sebe tú vrodenú schopnosť, tak na ľade, ako aj v práci, postaviť sa tam, kam ten „puk“ príde. Som presvedčený, že má schopnosti zjednocovať a rozvíjať slovenský hokej, že bude dobrý prezident.

Veríme, že z hokejovej oblasti neodchádzate a budete naďalej spolupracovať s novým prezidentom SZĽH...

Bol som v slovenskom hokeji i v basketbale dlhodobo ako sponzor, podporoval som šport ako taký. Povedal som Mirovi Šatanovi, že ak sa rozhodne ťahať tú „káru“, že mu zo svojej pozície pomôžem čo najviac. Ak pôjde kandidovať on, pôjdem aj ja opäť s kožou na trh a budem sa na Kongrese SZĽH uchádzať o post vo výkonnom výbore. Ale súčasne som už niekoľko týždňov i členom výkonného výboru Slovenského olympijského a športového výboru, kde je záujem, aby som šéfoval zimným športom. Dostal som takú ponuku, no rozhodnem sa až podľa  výsledku na Kongrese SZĽH.

Do „veľkého“ hokeja ste vstúpili ako podnikateľ, manažér z vonkajšieho prostredia. Ako hodnotíte hokejovú rodinu počas svojho pôsobenia?

Našiel som veľmi veľa schopných ľudí, ktorí majú radi hokej, no celková úroveň hnutia bola „podvzdelaná“. Chýbajú, žiaľ, manažérske typy ľudí, ktorí dokážu hokej rozvíjať nielen na zväzovej úrovni, ale aj na klubovej. Tento problém treba riešiť a myslím, že je to celospoločenská výzva. Problém Slovenska je v tom, že sa celkovo znížila vzdelanostná úroveň. Súvisí to potom so schopnosťou študovať, získavať informácie a premietnuť to do výsledkov. Nestačí iba hovoriť „milujem hokej“, no, žiaľ, mnohí ľudia nevedia, že nevedia. Ak budú chcieť vedieť, cesta, ako do nich dostať informácie, sa javí potom už ľahšia.

Čo najťažšie a najdôležitejšie po Kongrese SZĽH bude stáť pred novým prezidentom?

Na čele zväzu musí byť akceptovaná výrazná osobnosť  uznávajúca hodnoty. Vzdelanosť je to, čo potrebujeme aj v hokeji dobehnúť za svetom. Preto bolo to dočasné riešenie angažovať metodického poradcu pre mládež, ktorým sa stal fínsky odborník Jukka Tiikkaja. Preto bol na striedačke národného tímu Craig Ramsay. Pri mládeži sme sa snažili vziať zo sveta to najlepšie, čo momentálne funguje. Najďalej vo vzdelávacom systéme sú Fíni. I pre mňa osobne bolo veľkým prínosom oboznámiť sa hlbšie s fínskym vzdelávacím systémom, aby som pochopil, ako a prečo tam dokážu vychovávať také talenty, hráčov pre spoločnosť a pre svetový hokej ako Laine, Kakko, Aho. Oni vedia, ako sa majú devätnásťroční hráči pripravovať do NHL na úrovni moderného svetového hokeja. Vo svojom systéme dokážu dieťa od desiatich rokov formovať a rozvíjať jeho hokejový talent tak, že po prekročení prahu dospelosti je hráč pripravený na draft do NHL. Pravidelne takto dokážu vychovať až 20 či 30 hráčov. Pritom Fínsko je krajina veľkosťou porovnateľná so Slovenskom.