VOĽBY V TIENI RUSOFÓBIE

Volebná kampaň pred prezidentskými voľbami na Ukrajine, ktoré majú byť 31. marca (prípadné druhé kolo bude 21. apríla) 2019, sa oficiálne začne 30. decembra 2018. Kandidáti sa môžu prihlasovať do 4. februára 2019 a registrácia sa skončí 9. februára 2019, keď sa zverejní aj ich oficiálny zoznam.

O post prezidenta sa môže uchádzať občan Ukrajiny, ktorý dosiahol vek 35 rokov, ovláda štátny jazyk a žije na Ukrajine v deň konania volieb najmenej desať rokov. O kandidatúru sa za dodržania ďalších stanovených podmienok možno uchádzať buď na návrh niektorej politickej strany, hnutia či združenia, alebo ako nezávislý.

Prvky neonacizmu

Boj o kreslo prezidenta sa začal oveľa skôr, ako sa oficiálne uzavrie zoznam uchádzačov. Odohráva sa prevažne v mediálno-politickom priestore, kde nie je núdza o pestré akcie spravidla spojené s veľkým humbugom (a peniazmi). Problémy bežných ľudí (česť výnimkám) sa v nich príliš neriešia, zameriava sa predovšetkým na to, ako ovplyvniť ich vedomie v záujme zisku hlasov.

Hoci prieskumy politických preferencií na Ukrajine sa nepovažujú za príliš dôveryhodné, zatiaľ je na ich čele najčastejšie Tymošenková.

Nebudeme prísni, keď súčasnú moc na Ukrajine označíme za radikálne nacionalistickú s prvkami neonacizmu. Násilie, bezprávie, extrémizmus a škandály rôzneho druhu, popri zhoršujúcich sa podmienkach života bežných občanov, sa stali smutnou realitou ukrajinskej politiky, práva, ekonomiky, kultúry... Dá sa predpokladať, že volebná kampaň bude mať tiež podobný charakter. Stúpenci americkej cesty, ktorých je najmä medzi elitou veľa, si môžu zobrať (zlý) príklad z volebných kampaní v USA v roku 2016 a 2018 a ešte ju obohatiť o špecifické ukrajinské prvky.

Kariéra súčasného prezidenta Ukrajiny Petra Porošenka má dve línie. Tento oligarcha patrí k najbohatším ľuďom v krajine, v roku 2016 bol podľa rebríčka časopisu Forbes Ukraine šiestym najbohatším Ukrajincom. Vlastní vyše sto podnikov, medzi nimi aj médiá, ale vzhľadom na množstvo podnikov na výrobu sladkostí medzi nimi sa označuje za „čokoládového kráľa“. Jeho autoritu prvého občana znížili nejasnosti ohľadne splnenia sľubu o tom, že sa po zvolení za prezidenta vzdá svojej účasti v týchto podnikoch.

Sponzor oranžovej revolúcie

Do politiky vstúpil po voľbách v marci 1998, keď sa stal poslancom Najvyššej rady za zjednotenú Sociálnodemokratickú stranu Ukrajiny. Vo voľbách v marci 2002 bol šéfom kampane bloku strán Naša Ukrajina vedeného Viktorom Juščenkom. Stal sa jeho blízkym spolupracovníkom (bol najbohatším človekom v jeho okolí a niektoré pramene ho považujú aj za sponzora oranžovej revolúcie).

Do svojho zvolenia za prezidenta bol poslancom (s výnimkou rokov 2007 – 2012) a viackrát vykonával funkcie predsedov parlamentných výborov. V roku 2005 bol sedem mesiacov tajomníkom Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny. Zastával aj posty ministra zahraničných vecí (od októbra 2009 do marca 2010) a ministra ekonomického rozvoja a obchodu (od marca do decembra 2012). Okrem toho bol predsedom rady Národnej banky Ukrajiny (od februára 2007 do apríla 2012 – za právne nejasných okolností sa jeho pôsobenie vo funkcii predĺžilo, lebo ju mal vykonávať len tri roky).

Ako jeden z mála oligarchov podporil Majdan a aj ho sponzoroval. Do volieb v máji 2014 išiel ako nezávislý kandidát a vďaka uvedeným aktivitám sa stal ich favoritom. Z 23 kandidátov zvíťazil už v prvom kole volieb – pred ním to dokázal len Leonid Kravčuk v decembri 1991. Získal 54,70 percenta hlasov pri volebnej účasti 59,48 percenta. Do funkcie nastúpil 7. júna 2014.

Majster intríg

Mnoho analytikov a odborníkov malo skeptický názor na to, či vydrží v kresle do konca mandátu. To, že jeho politika, ktorá má dva utilitárne atribúty – upevnenie osobnej moci a hľadanie zahraničnej podpory – formálne obstála, možno pripísať na vrub nesmiernej paradoxnosti ukrajinskej krízy, kde pôsobia mnohé neštandardné mechanizmy.

Pôsobenie v pozícii prezidenta bolo od prvého dňa nástupu do funkcie nezávideniahodné. Treba pripustiť, že mohol mať nadnesené (naivné) predstavy o riešení politických, bezpečnostných, ekonomických a ďalších problémov štátu. Podmienky, v ktorých sa ocitol, mu však objektívne nepriali a udalosti ho vtiahli do svojho víru. A ako sa ukázalo, hoci sa považoval za človeka kompromisu, zameral sa na razantné využívanie silnej pozície prezidenta na ukrajinskej politickej scéne vo svoj prospech. Navyše sa ukázal aj ako majster intríg, ľstivosti a „politickej kombinatoriky“.

Aj Vilfredo Pareto by mal ťažkosti, či Porošenka označiť za leva alebo líšku. Možno ešte ťažšie je však zhodnotiť, čo vlastne dosiahol, aké úspechy mu možno pripočítať a čo sa mu nepodarilo, či evidentne pokazil.

Šance na víťazstvo

Poďme však k samotnej príprave na voľby a možným uchádzačom o kreslo ukrajinského prezidenta. Podľa predsedníčky Ústrednej volebnej komisie Ukrajiny Taťjany Slipačukovej sa do začiatku novembra rôznym spôsobom vyjadrilo už viac ako 30 osôb, že chcú kandidovať. Predpokladá, že počet uchádzačov môže presiahnuť aj štyridsať. Vyjadrila však aj (všadeprítomné rusofóbne) obavy, že toto množstvo sa môže stať nástrojom hybridnej vojny, lebo bude brániť voličom premyslieť si dobrú voľbu.

Kým sa zverejní oficiálny zoznam kandidátov na funkciu prezidenta Ukrajiny, môže sa ešte veľa zmeniť. Médiá usilovne pracujú na zverejňovaní rôznych mien, zdôvodňovaní ich kandidatúry i šancí uspieť vo voľbách, čo sprevádza aj mnoho informačného balastu. V médiách sa najviac spomínajú dve mená, ktorým sa dávajú aj najväčšie šance na zvolenie. Prvou osobou je súčasný prezident Porošenko. Druhou je Julija Tymošenková, ktorá je na čele opozičnej strany Vlasť (Baťkivščyna) a patrí k Porošenkovým veľkým politickým protivníkom. Od januára do septembra 2005 a od decembra 2007 do marca 2010 bola predsedníčkou vlády. Ide však aj o „veteránku“ volieb, lebo o funkciu prezidenta sa uchádzala už v rokoch 2010 a 2014.

Často spomínaným v médiách je aj Anatolij Hrycenko, ktorý tiež vyjadril záujem uchádzať sa o kreslo prezidenta. Je na čele strany Občianska pozícia a od februára 2005 do decembra 2007 bol ministrom obrany v troch vládach. Vo voľbách prezidenta tiež nie je nováčikom, lebo kandidoval už v rokoch 2010 a 2014.

Mediálne špekulácie

Kandidovať chcú aj ďalšie známe postavy ukrajinskej politickej scény. Sú to najmä Andrij Sadovyj (je na čele združenia Samopomoc, od marca 2006 primátor Ľvova), Vadim Rabinovyč (predseda strany Za život, ktorý kandidoval už v roku 2014), Oleh Tjahnybok (predseda Všeukrajinského združenia Sloboda, ktorý kandidoval aj v roku 2014). K najkontroverznejším uchádzačom patrí Andrij Bileckij (prezývaný „Biely vodca“, otvorene sa hlásiaci k neonacizmu, predseda strany Národný zbor).

Médiá špekulujú aj o politikoch, ktorí zatiaľ neuviedli, že budú kandidovať, ale s nimi rátajú ako s potenciálnymi uchádzačmi. Je to najmä Jurij Bojko (vedúci frakcie Opozičný blok v súčasnom parlamente, ktorý bol v rokoch 2006 – 2007 a 2010 – 2014 vo viacerých funkciách v ukrajinskej vláde a tiež kandidoval za prezidenta v roku 2014) a Oleh Ljaško (predseda Radikálnej strany, tiež kandidoval v roku 2014).

Doplníme dvoch neštandardných kandidátov, ktorí však zatiaľ nepovedali, že sa na voľbách zúčastnia. Prvým je hudobník (vzdelaním teoretický fyzik) Svjatoslav Vakarčuk, autor neoficiálnej hymny Majdanu. Vyvolal „poplach“ na politickej scéne, keď sa koncom roka 2017 v preferenciách možných kandidátov umiestnil na treťom mieste – za Tymošenkovou a Porošenkom. Niektoré zdroje ho označovali za možného protežanta USA, ale nebolo to dosiaľ potvrdené. Druhým je ďalší umelec – herec, scenárista – Volodymyr Zelenskij. O jeho možnej kandidatúre sa začalo hovoriť potom, ako v komédii Sluha národa 2 hral úlohu fiktívneho prezidenta Ukrajiny. Niekedy sa považuje za kandidáta presadzovaného oligarchom Ihorom Kolomojskym.

Nedôveryhodné prieskumy

Uvedieme aj unikát, ktorý dokresľuje politické pomery na Ukrajine. Ide o možnú kandidatúru kontroverznej Nadije Savčenkovej, známej z bojov na juhovýchodnej Ukrajine. Od marca 2018 je vo vyšetrovacej väzbe za terorizmus a pokus o štátny prevrat. Väznená bola aj v Rusku od júna 2014 do mája 2016 a pri svojom návrate po prepustení vyhlásila, že v prípade potreby je pripravená uchádzať sa o prezidentskú funkciu. Svoju kampaň chce uskutočňovať z vozidla na prevoz väzňov. Spolieha sa na pomoc svojej sestry, ktorá zatiaľ vyzýva Ukrajincov dávať prostriedky na jej volebnú kampaň.

Hodnotiť kandidátov na kreslo prezidenta Ukrajiny je aj na základe tohto tuctu mien veľmi ťažké a nepustíme sa ani do ich zaraďovania do rôznych skupín či kategórií, ani iných úvah. Je však na zamyslenie, prečo vo vyjadreniach kandidátov (až na výnimky) rôzne silne zaznieva predovšetkým nacionalizmus (spravidla spojený s rusofóbiou). Návrhy na skutočné východiská z ťažkej ukrajinskej politickej a ekonomickej krízy v nich však málokde nájdeme.

Hoci prieskumy politických preferencií na Ukrajine sa nepovažujú za príliš dôveryhodné, zatiaľ je na ich čele najčastejšie Tymošenková. Všeobecne sa predpokladá, že vo voľbách v roku 2019 sa rozhodne až v druhom kole. Výsledok bude závisieť od toho, kto sa do neho dostane a môže byť aj prekvapujúci. Spojené štáty či Západ ako taký sa zatiaľ na túto tému preto radšej nevyjadrujú.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite