VÝPALNÍK NA ČELE NATO

Po predlžovaní mandátu Jensa Stoltenberga od roku 2014, ktorého to už viditeľne, najmä intelektuálne, vyčerpávalo, bol 1. októbra uvedený do funkcie nový generálny tajomník NATO. Stal sa ním 57-ročný Mark Rutte z Holandska, o čom sa rozhodlo už pred mesiacmi. Voči jeho nominácii mali námietky najmä Maďarsko a Turecko, ale v duchu dojemnej jednoty NATO od nich aj tentoraz odstúpili. „Siahlo“ sa po kandidátovi z „osvedčeného“ zakladajúceho štátu. Ide o štvrtého Holanďana z doterajších 14 politických šéfov paktu. Je to aj štvrtá osoba, ktorá pred nástupom do tejto funkcie bola predsedom vlády. Po roku 2009 (po štrukturálnej kríze) sú všetci generálni tajomníci NATO bývalí predsedovia vlád členských štátov.

Jalové boli dohady politicko-mediálneho hlavného prúdu i bulváru o kandidátovi z postsocialistických štátov či žene. Médiá pretriasali bizarné návrhy, medzi nimi okrajovo aj bývalú prezidentku SR. Agresívne političky však dostali priestor v Európskej komisii, ktorú budú aktivisticky podriaďovať požiadavkám NATO.

Informačná hmla

Začneme hlavnými kompetenciami generálneho tajomníka NATO, lebo okolo nich je informačná hmla. Funkcia sa vytvorila v marci 1952 v čase kórejskej vojny. Ide o najvyššieho politického (nevojenského) predstaviteľa organizácie, ktorý však nijaké samostatné rozhodovacie kompetencie nemá. Na prvom mieste jeho povinností (úloh) sa uvádza, že predsedá zasadnutiam Severoatlantickej rady (ďalej len SAR), ktorá je najvyšším orgánom paktu. Má 32 členov a každý členský štát je v nej zastúpený jedným stálym delegátom (spravidla v hodnosti veľvyslanca). Zasadá pravidelne každý týždeň, ale môžu sa zvolať aj mimoriadne zasadnutia. K úlohám šéfa NATO patrí aj koordinácia pôsobenia organizácie, pričom vedie jej medzinárodný (civilný) štáb. Je aj predsedom Skupiny pre jadrové plánovanie, v ktorej sú zastúpené všetky členské štáty okrem Francúzska, ktoré považuje svoje jadrové sily za nezávislé. No a Stoltenberg začal tak často mediálne vystupovať, že vznikol dojem, že je aj hovorcom organizácie, hoci tá má vlastný tlačový úrad a hovorcu (spokeperson).

Formálne (písané) pravidlá procesu výberu generálneho tajomníka NATO neexistujú, čo umožňuje jeho manipuláciu. „Tradične“ sa zvláštne vytvára konsenzus o osobe, s ktorou súhlasia všetky členské štáty. Nie je stanovené, kto a ako môže navrhovať kandidátov. K zvykom nepatrí prihlasovať sa individuálne, predovšetkým nie bez toho, aby to nebolo aspoň potichu „odsúhlasené“ vo Washingtone. Všetko sa deje nenápadne, neprebieha nijaká kampaň, o uchádzačoch sa nehlasuje, ale v zákulisí sa intriguje. Ak je už známy „silný“ kandidát, členské štáty mu vyjadrujú podporu. Rozhodujúce slovo pri schvaľovaní nového generálneho tajomníka má Washington, ktorý z pozadia poťahuje nitkami konsenzu. Ak je Biely dom s kandidátom „spokojný“, oznamuje to, čo je silný signál pre ďalšie členské štáty.

Rozkazy z Washingtonu

Hlavnou silou NATO sú vojenské štruktúry, ktoré podmieňujú aj pôsobenie jeho generálneho tajomníka. Na ich čele je predseda Vojenského výboru. Bol vytvorený v roku 1949 a v súčasnej podobe pôsobí od roku 1963. Je zložený z náčelníkov generálnych štábov a porovnateľných funkcií v členských štátoch. Sú v ňom však aj stáli vojenskí zástupcovia všetkých členských štátov. V rámci výboru pôsobí Medzinárodný vojenský štáb. Výbor vo vojenských otázkach radí SAR, ako aj Skupine pre jadrové plánovanie. Pôsobí aj v prospech dvoch najvyšších veliteľov NATO, ktorí sú od roku 2003 na čele Veliteľstva spojeneckých síl pre operácie a Veliteľstva spojeneckých síl pre transformáciu.

Generálnym tajomníkom NATO bol vždy politik z európskeho štátu. Nikde však nie je uvedené, že by ním nemohol byť politik z Kanady alebo USA. V prípade predsedu Vojenského výboru NATO sú od roku 1963 na jeho čele zhruba v trojročných obdobiach generáli (admiráli) z členských štátov paktu, s výnimkou USA. Iba na konci roku 2011 bol necelé dva mesiace dočasným predsedom generál z USA.

Zaujímavosťou spojenou s vojensko-politickou asymetriou je, že na čele Veliteľstva spojeneckých síl pre operácie je Najvyšší veliteľ spojeneckých síl v Európe. Funkciu vykonáva vždy generál alebo admirál z USA, ktorý je zároveň šéfom Veliteľstva USA pre Európu (United States European Command). Často sa označuje za hlavnú vojenskú (veliteľskú) osobu NATO. Vzniká otázka, ako by v prípade vzniku konfliktu tento príslušník Ozbrojených síl USA bol schopný (ochotný) plniť pokyny Vojenského výboru NATO, ktorému formálne tiež podlieha, prípadne generálneho tajomníka NATO na základe rozhodnutí SAR. Netreba pochybovať o tom, že generál (admirál) z USA bude plniť v prvom rade rozkazy z Washingtonu, ktoré sa v lojálnom NATO budú musieť prijať aj ako jeho konsenzus.

Tlak na konsenzus

Vážny problém predstavuje, čo je vlastne v skutočnosti NATO. Je to SAR, ktorej predsedá generálny tajomník? Je to Vojenský výbor NATO? Sú to ozbrojené sily, ktoré tvoria spojenecké sily v Európe? Tajomstvom zostáva, prečo má NATO takú silnú pozíciu, že proti nemu jeho členské štáty nevystupujú a sú dotláčané ku konsenzu. Ukázalo sa to v prípade Turecka a Maďarska, aby súhlasili s prijatím Švédska. Pakt budí dojem posledného tmelu, ktorý drží pokope zjednotený Západ z posledných rokov. Zbožšťuje sa ako aliancia, ktorá nepripúšťa nijaké odchýlky. Sme svedkami, ako plnenie pokynov NATO, ktoré vychádza z Washingtonu, dnes vážne sociálno-ekonomicky škodí štátom EÚ a prináša im i bezpečnostné problémy. Politici i médiá však zdôrazňujú slovo spojenci, pri ktorom sa o adekvátnosti línie NATO neuvažuje...

Osoba generálneho tajomníka NATO je výrazným symbolom a patrí k významným postavám západnej (európskej) politiky. NATO je stále regionálnou bezpečnostno-politickou organizáciou, ktorej jadrom je vojenský pakt. Mimo Európy však jeho pôsobenie neberú príliš do úvahy. NATO sa snaží angažovať proti Číne, ale zatiaľ nemá spôsob, ako získať globálne kompetencie.

Nočná mora neoliberálov

Západný hlavný politicko-mediálny prúd význam osoby generálneho tajomníka NATO a jeho pôsobenia zveličuje. Využíva sa pri tom aj fakt, že ide spravidla o skúseného a úspešného politika. Patrí k nim aj Mark Rutte, ktorý sa pohyboval vo vysokej holandskej politike vyše 20 rokov, pričom takmer 14 rokov bol predsedom štyroch koaličných vlád. Známy je skromnosťou, keď do práce chodil na bicykli. Z jeho významných krokov pripomenieme pritvrdenie imigračnej politiky. Sedemnásť rokov bol aj na čele stredovo-pravicovej Ľudovej strany pre slobodu a demokraciu. V júli 2023 oznámil, že odchádza z postu predsedu strany a po parlamentných voľbách v novembri 2023 a zostavení novej vlády aj z holandskej politiky. Vo voľbách zvíťazila jedna z nočných mor európskych neoliberálov, krajne pravicová nacionalistická Strana pre slobodu vedená Geertom Wildersom. Ľudová strana pre slobodu a demokraciu už s novým vedením obsadila tretie miesto. Nová koaličná vláda, ktorú vedie úradník a bezpečnostný odborník (v rokoch 2013 – 2018 národný koordinátor pre bezpečnosť a boj proti terorizmu a 2018 – 2020 generálny riaditeľ Všeobecnej spravodajskej a bezpečnostnej služby) Dick Schoof, bola zostavená viac ako pol roka po voľbách. To, že súčasťou vlády je aj Strana pre slobodu, zostalo v radoch strážcov demokracie v EÚ tentoraz bez reakcie...

Kandidátom na post generálneho tajomníka NATO sa Mark Rutte stal pomerne neočakávane i neskoro, vlastne až v tomto roku, ale rýchlo získal podporu väčšiny členských štátov. Nemá zmysel príliš sa zaoberať predchádzajúcou politikou Rutteho, lebo post na čele NATO kladie na jeho nositeľa zvláštne nároky, ktoré prichádzajú z USA a majú aj nadnárodný charakter.

Zvyšovanie vojenských výdavkov

Niektoré pramene pripomínajú, že nový generálny tajomník NATO je síce kritický voči Moskve, ale nie je rusofóbom. V svojich prvých vystúpeniach Rutte zdôraznil tri hlavné ciele, ktoré chce dosiahnuť: udržať transatlantické partnerstvo, presvedčiť členské štáty o potrebe zvyšovania výdavkov na obranu a pokračovať v podpore Ukrajiny vrátane jej ambícií vstúpiť do NATO. Možno povedať, že na línii Stoltenberga sa zatiaľ nič nemení. Musíme si nejaký čas počkať. Zmena je život a aj NATO, ktoré sa vyhlasuje za najlepšiu bezpečnostno-politickú organizáciu v dejinách a také silné, aké nebolo nikdy, musí brať do úvahy, že mnohé z toho, čo sa deje v Európe i vo svete, je iné ako jeho predstavy.

Pri napĺňaní vytýčených úloh nový generálny tajomník narazí na ťažkosti. Prvou skúškou bude výsledok prezidentských volieb v USA. Druhým problémom bude tlak na zvyšovanie vojenských výdavkov, kde sa napriek nadšeným rečiam stále nedarí dosiahnuť vo všetkých členských štátoch paktu mystickú hranicu vynakladania dvoch percent HDP. Pozícia Rutteho je chúlostivá, lebo Holandsko za čias jeho vlády patrilo medzi štáty, ktoré požiadavku nedodržiavali. Najzložitejšie to bude s pôsobením NATO pri podpore Ukrajiny v zástupnej vojne USA s RF. Je tam totiž veľa kamuflovania i nejasného a mnohé vyjadrenia NATO sú vágne. Momentálne nie je vo vyhliadke ani nijaký úspech.

Zakončíme nekorektne. Hlavným problémom Západu i NATO sú čoraz viac peniaze. Jens Stoltenberg sa opakovaním potreby zvyšovania vojenských výdavkov premenil nielen na agenta západného vojenskopriemyselného komplexu, ale aj na zvláštneho vojensko-finančného výpalníka. Jeho takmer vydieračským leitmotívom bolo, dávajte viac peňazí na vojenské výdavky, lebo ináč bude zle. A Mark Rutte v tom pokračuje. Nepostačuje mu hranica 2 percent, lebo bez zvýšenia vojenských výdavkov NATO, ktoré sa Ruska nebojí, nedokáže splniť svoje úlohy.