VZBURA PROTI HITLEROVI

O Slovenskom národnom povstaní bolo už popísané všeličo. Jedni ho vynášajú do neba, iní ho hania, len objektívna pravda je vždy tendenčne potláčaná natoľko, nakoľko je žiaduce presadiť záujmy aktuálne významných politických vplyvov a pôsobiacej politickej moci. Pravda je, že Slovenské národné povstanie tu bolo a nik ho nemôže z dejín Slovenska, ba ani Československa, vymazať. Môžu mu dať len nálepku, ktorá sa komu práve hodí.

Obvinenia zo separatizmu

Môžu ho chváliť aj vylepšovať a robiť si na ňom reputáciu, môžu ho haniť, zatracovať, znevažovať, ale nemôžu ho vymazať z histórie. Môžu proti SNP stavať chyby i zločiny jednotlivcov a podsúvať ich ako systémové stavy, ale nič nezmenia na fakte, že to bolo jedno z najväčších ozbrojených protihitlerovských vystúpení v zázemí nemeckých vojsk v priebehu druhej svetovej vojny. Čo je najvýznamnejšie z hľadiska vojensko-politického, preorientovalo Slovensko z pozície vazala celoeurópskych hitlerovských síl do pozície aktívneho ozbrojeného vystúpenia na strane celosvetových protifašistických záujmov. Dokazuje to aj reálna vojenská pozorovateľská a diplomatická aktivita na povstaleckom území takmer po celý čas trvania SNP, vyjadrená prítomnosťou misií Francúzska, Sovietskeho zväzu, USA a Veľkej Británie.

Posledný povstalecký príslušník z martinského pluku útočnej vozby, čatár a neskoršie podplukovník Pavol Matejovič sa dožíva 31. júla sto rokov, na fotografii s autorom článku Jánom Dibalom.​

Pri dôslednejších prepočtoch zistíme, že jedine SNP využilo na protifašistický odboj aspoň malú časť z pôvodného bohatého materiálneho zabezpečenia mimoriadne dobre vyzbrojenej pôvodnej Československej armády, ktoré inak kompletne padlo do Hitlerových rúk a výborne mu, spolu s výrobnou základňou, poslúžilo vo vojne. Aj s ohľadom na takú „maličkosť“ podivne vyznieva tendenčná benešovská snaha obviňovať Slovákov zo separatizmu i z rozpadu prvej republiky a skrývať tak vlastné svojvôle a chyby. Tak sa dali ľahšie vytvárať podnety aj zámienky na kriminalizáciu a rôzne predsudky voči slovenským vojakom a politikom koncom vojny i dlhodobo po nej.

Spojenecká ofenzíva

Povstanie bolo vyvolané v čase, keď sa zavŕšila mohutná Bieloruská operácia Červenej armády (ČA), ktorá po obrovskom dvojmesačnom úsilí zatlačila Wehrmacht o 600 až 700 kilometrov na západ, z Bieloruska až k brehom rieky Visly v Poľsku. Na území Francúzska a Belgicka sa už skoro tretí mesiac úspešne rozvíjala spojenecká ofenzíva po vylodení v Normandii. Spojenci ovládli Paríž a 3. septembra oslobodili Brusel. Nemecké obyvateľstvo, priemyselná štruktúra a doprava boli pod tlakom angloamerického bombardovacieho letectva. Už takmer mesiac bežalo mestské povstanie vo Varšave v nádeji, že sa vyčerpané vojská ČA aj pod rizikom vlastného strategického ohrozenia hazardne rozhodnú podporiť taktický záujem povstalcov. Dva týždne úspešne prebiehal vojenský protifašistický prevrat v Rumunsku a Sovietska armáda dobyla Bukurešť. Osem mesiacov bola v platnosti Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ZSSR a československou exilovou vládou na čele s Benešom, podpísaná 12. decembra 1943, ktorá sa stala autoritatívnym kmeňom anulácie Mníchovskej dohody zo septembra 1938. To zásadne zmenilo postoj Beneša k slovenskému odboju a aj jeho správanie. Londýnska exilová vláda do decembra 1943 nemala prehľad o situácii na Slovensku a považovala ho pre odboj vo svojich pozíciách za stratený. Až podpísaním zmluvy so ZSSR sa Beneš stal dôležitým partnerom odboja a náležite to zneužíval, lebo všetky otázky odboja na Slovensku podliehali súhlasu jeho vlády. Nahrával mu aj sľub Stalina, že sa ČSR po vojne obnoví v predvojnových hraniciach.

Dominancia komunistickej strany

Samozrejme, že Benešovi z reputačných dôvodov na slovenskom povstaní veľmi záležalo. Nezáležalo mu však na jeho prenikavejšom úspechu, lebo tým by sa do popredia dostali iné, slovenské osobnosti s protifašistickou orientáciou, čo sa jeho predstavám o povojnovom usporiadaní republiky priečilo. Len ťažko sa vyvracia dôvodné podozrenie, že práve preto zariadil bombardovanie zásob pohonných hmôt pre povstanie, uskladnených v Dubovej. Preto odvolal generála Goliana z funkcie veliteľa povstaleckej armády hneď na začiatku povstania, čím spochybnil autoritu všetkých ním vydávaných rozkazov a veľmi tak oslabil riadiace procesy v bojujúcej armáde na škodu veci. Keď sa po mesiaci bojov, takmer na konci povstania, napokon dostavil nový veliteľ, generál Viest, bolo už na veľké úspechy neskoro.

Samotný oficiálny názov Slovenské národné povstanie vznikol uznesením SNR až 23. júna 1948. Pôvodne ho nazývali napr. Slovenské povstanie, Povstanie roku 1944, Banskobystrické povstanie alebo len Povstanie. V prípravnom období bolo plánované vo všetkých vojenských posádkach. Mnohé významné posádkové centrá však zlyhali, a to aj pre nedostatok autority miestnych organizátorov. Po vojne sa časť zodpovedných funkcionárov schovávala za Čatlošov dezorientujúci rozhlasový prejav z 29. augusta 1944.

Hlavným organizátorom povstania bola ilegálna SNR združujúca na základe Vianočnej dohody v podstate všetky odbojovo ladené politické strany s dominanciou komunistickej strany, ktorá sa opierala hlavne o sovietmi podporované partizánske a vysadené organizačné skupiny. Na čelo ilegálneho vojenského ústredia postavila ilegálna SNR a exilová vláda pplk. Jána Goliana. Hlavným vykonávateľom v oblasti finančného a priemyselného zabezpečenia bol guvernér Národnej banky Slovenska Imrich Karvaš.

Bez základnej výbavy

Nosnou bojovou silou boli vojenské útvary a jednotky Slovenskej armády, organizačne štruktúrované do 1. čs. armády na Slovensku. Dostala meno Prvá československá... kvôli veľmocami zabezpečenej podpore povojnovej obnovy Československa. Také pomenovanie vojska na povstaleckom území sa ustanovilo 31. augusta 1944. Armádne početné stavy sa rýchlo menili. Na začiatku to bolo okolo 18-tisíc mužov. Po prvej mobilizácii už 5. septembra stúpli na 47-tisíc a neskôr až na 60-tisíc vojakov. Počty partizánov bývajú udávané rôzne. Rapídne sa však zvýšili po porážke SNP prechodom časti vojska na partizánsku vojnu až na 18-tisíc. Rovnako, aj hlavné ťažisko bojov niesla armáda, spočiatku členená do dvoch obranných oblastí a od 10. septembra 1944 do šiestich taktických skupín, ktoré predstavovali operačné celky bojujúce na samostatných smeroch. Z hľadiska výzbroje mala povstalecká armáda na začiatku k dispozícii 46-tisíc pušiek, 4-tisíc samopalov, 2 700 guľometov, 200 diel a mínometov, 24 tankov, 3 improvizované pancierové vlaky a 34 lietadiel. Vzhľadom na rozsiahle priestory a smery bojovej činnosti mala veľký nedostatok ťažkých, najmä protitankových zbraní. Po spotrebe materiálu aktívnou činnosťou a stratách vzniknutých dôsledkom ústupových bojov jej však už chýbala aj základná vojenská výbava. Domáce bojové letectvo bolo nedostatočné. Veľkú pomoc pre SNP znamenal prílet 1. čs. stíhacieho leteckého pluku, ktorý od 17. septembra 1944, po príchode zo Sovietskeho zväzu, až do odletu 27. októbra 1944 vyrovnával pomer vzdušných síl nad povstaleckým územím. Vítanou posilou pre povstanie bola 2. čs. paradesantná brigáda, ktorá vznikla v ZSSR reorganizáciou Pluku slovenských dobrovoľníkov. Na Slovensko bola presunutá letecky, po prístupových bojoch k Dukle v priebehu 20 dní, žiaľ, neúplná.

Čatlošovo memorandum

Veľkým a mimoriadne nepríjemným zásahom do plánov SNP bolo rýchle odzbrojenie Východoslovenského zboru Nemcami, ešte na začiatku povstania. Stalo sa tak pre váhavosť velenia zboru, ale aj veliteľských stupňov všetkých samostatných úrovní. Keďže do priestoru povstaleckej činnosti sa podarilo ujsť len niekoľkým neveľkým skupinám, velenie armády tak prišlo o 24-tisíc najlepšie vycvičených vojakov a dôstojníkov. Straty na výzbroji predstavovali 15-tisíc pušiek, tisíc ľahkých guľometov, 250 ťažkých guľometov, 50 protitankových kanónov, 150 mínometov a 70 poľných diel. Zmarilo sa tak dlhodobé organizačné úsilie samotného ministra obrany Čatloša – ako ukázal súdny proces s ním v roku 1947 – ktorý na východe republiky zámerne sústreďoval skúsené vojenské sily pripravované na vyvolanie povstania. Keďže zo situácie na východnom i západnom fronte bolo zrejmé, kto bude vo vojne víťaz, bolo v záujme Slovenska, aby nestálo na strane porazených, a to nielen z hľadiska materiálnych dôsledkov, ale najmä z dôsledkov vzťahových v obnovenej ČSR, ktorej obnova bola zaručená Stalinovým prísľubom Benešovi. Preto sa minister obrany Čatloš usiloval o spojenie so sovietskou stranou, ktoré sa zas Beneš snažil zmariť. Dokazuje to korešpondencia exilového ministerstva obrany v Londýne s jeho vojenským pridelencom v Moskve, generálom Heliodorom Píkom. Čatlošovo memorandum poslané do ZSSR poslúžilo najprv ako prisvojená predloha na prípravu vojenských povstaleckých plánov Golianovcov.

Komplexný pohľad

Toľko k plánom, príprave aj dôsledkom a významu SNP z netradičného uhla pohľadu. Na samotný jeho priebeh by sa dalo tiež pozerať z iných pozícií, než bolo zvykom, ale tak už to so závažnými udalosťami chodí, obzvlášť po ich skončení.

SNP preorientovalo Slovensko z pozície vazala celoeurópskych hitlerovských síl do pozície aktívneho ozbrojeného vystúpenia na strane celosvetových protifašistických záujmov.

Ak máme bilancovať straty z priamych bojov v povstaní, je komplikované, ak nie už nemožné získať presné údaje. Najdôveryhodnejšie čísla odhadujú na strane povstalcov 1 700 padlých, 3 600 ranených a 10-tisíc zajatých vojakov. Na nemeckej strane bolo 4 200 padlých, 5 000 ranených a 300 zajatých vojakov. Určite sa s mnohými odporcami SNP nezhodneme na tom, či spomenuté straty na životoch a zdraví aktívne zúčastnených ľudí, ale tiež iné spôsobené škody mali aj zodpovedajúci pozitívny prínos. Preto nabádam aspoň ku komplexnému pohľadu na celú udalosť a v celej šírke okolností podmieňujúcich jej vznik. Modelovo vzaté, skúste si predstaviť, aké vzťahy by v obnovenej ČSR vznikli, nebyť práve Slovenského národného povstania.

Podivne vyznieva tendenčná benešovská snaha obviňovať Slovákov zo separatizmu i z rozpadu prvej republiky a skrývať tak vlastné svojvôle a chyby.

Napriek mnohým chybám, len čisto z ľudského hľadiska a z úcty k mimoriadnym výkonom v kritickej situácii, by bolo užitočné plnohodnotne vrátiť dobrú povesť takým osobnostiam z tejto etapy protifašistických bojov, ako napríklad gen. Lichner, plk. Černek, kpt. Weinhold, npor. Meško. Vzhľadom na to, že sa posledný povstalecký príslušník z martinského pluku útočnej vozby, čatár a neskoršie podplukovník Pavol Matejovič dožíva 31. júla sto rokov, želám mu v mene príslušníkov bývalého desiateho a pätnásteho tankového pluku dobré zdravie a hádam sa pripoja všetci, čo s ním neskôr slúžili.

Autor je predseda klubu trenčianskych historikov SHS