ZABUDNUTÍ HRDINOVIA

Historická pamäť na obete prvej svetovej vojny je v akomsi ústraní v porovnaní s druhou svetovou vojnou. Posledné výstrely odzneli pred sto rokmi, pričom 11. novembra 1918 bola prvá svetová vojna aj oficiálne skončená. Stalo sa tak kapitulačným podpisom medzi Nemeckom a štátmi Dohody v Compiegnskom lese v známom železničnom vagóne. Iróniou osudu a histórie samotnej je to, že Francúzsko podpísalo svoju kapituláciu v roku 1940 Nemecku v tom istom železničnom vagóne.

Prvýkrát boli použité tanky, ale aj bojové plyny, či posledný raz sa bojovalo vo forme zákopovej vojny.

Tento v našich pomeroch pomerne neznámy konflikt sa bytostne dotkol aj našej krajiny. Koniec vojny totiž prekreslil hranice vtedajšej Európy tak, že sa na jej mape objavili nové štáty, Československo nevynímajúc. Stalo sa tak vďaka neúnavnému úsiliu a diplomatickému umu generála Milana Rastislava Štefánika. Je nespravodlivé, že často sa jeho zásadný vplyv zámerne dáva do úzadia a preceňuje sa Tomáš Garrigue Masaryk či Edvard Beneš, ktorých do salónov parížskej smotánky dostal práve Štefánik svojimi kontaktmi a znalosťou prostredia. Na zásluhy generála sa našťastie na Slovensku nezabúda, hoci sa až nepochopiteľne taktne mlčí o jeho záhadnej smrti. Zaujímavé je taktiež to, že podľa prieskumov verejnej mienky ho Slováci považujú za najväčšiu osobnosť našich národných dejín.

Je nemožné dnes jednoznačne povedať, či by Československo vzniklo aj bez prvej svetovej vojny. V každom prípade však urýchlila udalosti v náš prospech, hoci za privysokú cenu. Nebyť toho, odnárodňovacia politika Budapešti by pokračovala a po troch generáciách by možno náš jazyk zanikol. Našťastie sa tak nestalo.

Dovtedy nevídaný konflikt

Prvá svetová vojna bola prvým svetovým konfliktom. Začala sa pomerne nevinne vzhľadom na to, čo všetko nakoniec spôsobila. V medzinárodne vypätej situácii sa Európa ocitla už vytvorením dvoch blokov – Trojspolku na jednej a Dohody na strane druhej. Nebol to ešte bipolárny svet tak, ako ho poznáme v neskoršom období, no takto rozdané karty neveštili nič dobrého. Koloniálne spory medzi veľmocami sa najprv riešili diplomaticky, no čoskoro sa ukázalo, že ide len o predohru k tomu, aby starý kontinent ako sud s pušným prachom počkal na vhodnú iskierku a rozhorel sa v takých rozmeroch, o akých neuvažovali ani najväčší pesimisti. V júni 1914 už bola situácia taká napätá, že sa čakalo len na toho, kto bude tým hlavným vinníkom s čiernym Petrom v ruke.

Udalosti nabrali dramatický spád po vstupe USA do vojny, aj keď dovtedy preferovali politiku nevmiešavania sa do európskych záležitostí. Tento konflikt ich však posúval do rozhodujúcej veľmocenskej pozície, ktorej sa nevzdali dodnes.

Nakoniec to nebol čierny Peter, ale organizácia Čierna ruka a jej atentátnik, ktorý si na mušku zobral následníka trónu Františka Ferdinanda d‛Este. Ide o Gavrila Principa, ktorý sa k činu priznal a ktorý svetovú vojnu takmer prežil, hoci ju rozpútal. Niektoré zdroje uvádzajú, že práve jeho čin inšpiroval slovenského vojaka v službách britskej koruny Jozefa Gabčíka v roku 1942 pri jeho atentáte na Heydricha, no to je skôr špekulácia ako fakt. Isté je že po atentáte bol Gavrilo Princip v Terezíne ako dôležitý väzeň a zomrel tesne pred skončením bojov. Je to zároveň jeden z najznámejších terezínskych väzňov pred druhou svetovou vojnou. Verným spôsobom konflikt v prvej svetovej vojne vykreslil Erich Maria Remarque v legendárnej knihe Na západe nič nové. Absurdita epilógu tohto útleho dielka spočíva v tom, že hlavný hrdina, ktorý ma autobiografické črty s autorom, zomiera takmer pred samým koncom vojny, akú svet dovtedy nepoznal. Rovnako ako atentátnik Princip. Na začiatok vojny trefne zareagoval aj slovenský básnik Pavol Orságh Hviezdoslav, ktorý v Krvavých sonetoch ako príčinu vojnového besnenia uviedol prosté ľudské sebectvo. Aj scenárista filmu Červené víno podľa predlohy Františka Hečka ústami Urbana Habdžu ukazuje, že našim chlapom sa neveľmi chcelo prelievať krv za cisára pána, keď Hurban svojej žene povie, že to si páni mohli nájsť lepšej roboty...

Štyri roky utrpenia

Medzi výstrelmi v Sarajeve a mierom v Compiegne však máme celé štyri roky tragédie, ľudského utrpenia a niekoľko svetových novôt vo vojenstve, či aj posledných udalostí, ku ktorým sa už svet nikdy nevrátil. Prvýkrát boli použité tanky, ale aj bojové plyny, či posledný raz sa bojovalo vo forme zákopovej vojny. Nasadenie lietadiel v bojoch prvej svetovej vojny sa taktiež stalo niečím nevídaným a stálo aj pri zrode legiend, ktorým sa neskôr začalo vravieť letecké esá. Z nich najznámejší bol trojplošník prezývaný červený barón, inak známy Manfred von Richthofen. Legendárne bitky, z ktorých sa do dejín prvej svetovej vojny najviac zapísala tá pri Verdune, ukázali svetu, aký je zraniteľný, keď sa k slovu prihlási spomínané sebectvo. Je zaujímavé, že v tomto smere sa málo píše aj o mierových snahách pápeža Benedikta XV., ktorý vyvíjal značné diplomatické úsilie, aby sa bojujúce strany stretli pri rokovacom stole. Udalosti však nabrali dramatický spád po vstupe USA do vojny, aj keď dovtedy preferovali politiku nevmiešavania sa do európskych záležitostí. Tento konflikt ich však posúval do rozhodujúcej veľmocenskej pozície, ktorej sa nevzdali dodnes.

Krehký mier

Mierová konferencia neďaleko Paríža si dala jasný cieľ – zabrániť opakovaniu takejto katastrofy. Signatári parížskych zmlúv a účastníci mierových rokovaní nemohli tušiť, že nimi proklamovaný mier na večné časy bude trvať len 21 rokov. Žiaľ, práve neúspech a následná nespokojnosť nemeckej strany sa stala spúšťačom ďalších tragických udalostí. Prvá svetová vojna zároveň ukázala krehkosť mieru a zanechala po sebe milióny mŕtvych a ranených. Umelci, tvoriaci v skepse, sa sami označili za stratenú generáciu. No 11. november 1918 má aj svoje pozitíva. Naši severní susedia oslavujú rok čo rok deň svojej nezávislosti a v západnej Európe sa zase povestný červený mak stáva symbolom vojnových veteránov. Nemalo by nám byť takéto uctenie vlastných vojakov príkladom? Veď bojovali za našu slobodu. A bez historickej pamäti či úcty k nim nemáme možnosť ustrážiť si svoju suverenitu ani identitu.