ŽIVOT NIE JE TO, ČO CHCEME, ALE TO, ČO MÁME

„Chuť môjho života je veselého druhu. Je ako múčnik alebo tvarohová buchta. Chuť môjho života je väčšinou sladká, niekedy menej sladká a niekedy, ako to už pri ľuďoch býva, je trpká a horká. Ale skôr je to príjemná chuť. Rád žijem. Moja chuť do života je absolútna. Mám dobrú povahu, dosť energie, takže o nedostatku chuti do života sa u mňa nedá hovoriť, okrem takých okamihov, keď človek veľa chuti do života nemá, napríklad keď ho pošlú do Osvienčimu, zabijú mu otca, vidí okolo seba desiatky, stovky, tisíce, desaťtisíce mŕtvych, tak v takom prostredí sa chuť do života stráca, pretože život sám stráca hodnotu,“ vyznal sa v knihe Tvoje slza, můj déšť český spisovateľ a scenárista Arnošt Lustig.

Prežil peklo

Mimoriadne veselý a priateľský človek, dívajúci sa na život s nadhľadom – tak opisujú rodáka z pražskej Libne jeho známi. O starosti iných sa zaujímal viac než o tie svoje a jeho oslovenie „ty bejku“ takmer zľudovelo. Arnošt Lustig prišiel na svet 21. decembra 1926 do rodiny obchodníka. Keď mal dvanásť rokov, prišiel do Prahy Hitler a s ním i zákazy a bezprávie. Zo strednej školy bol v roku 1941 vylúčený z rasových dôvodov, a tak mu neostávalo nič iné, len sa ísť učiť za krajčíra. O rok neskôr ho deportovali do terezínskeho geta, odkiaľ smeroval do Buchenwaldu a Auschwitzu. Vďaka obrovskému šťastiu sa mu v marci 1945 podarilo utiecť z pochodu smrti do Dachau a o pár mesiacov sa zúčastnil na oslobodení Prahy. Z tábora v Mauthausene sa s obrovským šťastím vrátili i jeho matka a sestra, otec však zahynul v plynovej komore v Auschwitzi. V knihe dialógov s dcérou Evou Arnošt priznal, že často vedie vnútorné dialógy, na otázku, či aj s Hitlerom, však odpovedal negatívne. „S Hitlerom vnútorné dialógy nevediem, pretože to bol psychopat, ktorý by ma nepočúval. Bolo by to márne,“ vysvetlil.

Z jednej vojny do druhej

Po vojne sa rozhodol pre štúdium žurnalistiky. Prečo sa rozhodol vyjadrovať svoje myšlienky práve písaním? „Keď som sa vrátil v roku 1945 z lágru, mal som potrebu niekomu sa zveriť. Navštívil som svojho najmilšieho učiteľa. Volal sa Jůza. Porozprával som mu, čo sa stalo v táboroch. O chvíľu ma začal hladiť po hlave, ako keď hladíš pomäteného, a tak som zistil, že mi vlastne neverí, že si myslí, že to, čo hovorím, nie je možné. A táto skúsenosť sa opakovala. Videl som, že mi ľudia vôbec neveria, že to bolo také neuveriteľné, tá nacistická krutosť a sadizmus, tak som to skúsil napísať. Papier a pero ti veria, napísané slovo ti verí, pokiaľ doň vdýchneš vierohodnosť. Tak som začal písať,“ vysvetlil v publikácii Tvoja slza, môj dážď.

Českého spisovateľa Arnošta Lustiga prijal 21. apríla 2005 v Bratislave prezident SR Ivan Gašparovič. Druhý zľava na snímke riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan. Arnošt Lustig precestoval celý svet a na stretnutiach hovorieval, že jedine na Slovensku majú prezidenta, ktorý rozumie vtipu. ​

Po štúdiu pracoval v niekoľkých denníkoch a v rozhlase. Do oka mu padla Věra Weislitzová, s ktorou prežil niekoľko mesiacov romantickej mladej lásky. V roku 1948 sa však prihlásila ako dobrovoľníčka do izraelskej armády. „Aby mi to trošku osladila, sľúbila, že ak si po ňu prídem, budeme uvažovať o tom, čo so svojou láskou urobíme ďalej. Znelo to sľubne. Skoro záväzne,“ opisuje v knihe 3x18 portréty a postrehy. Arnošt dlho neváhal a za Věrou skutočne vycestoval. V rokoch 1948 – 1949 pôsobil v Izraeli ako spravodajca počas prvej arabsko-židovskej vojny. S Věrou sa oženil 24. júna 1949 v kúpeľnom mestečku Naharyja. Hoci ich návrat do Československa nebol jednoduchý, Arnoštovi sa napokon podarilo presvedčiť každého, koho bolo treba, aby sa Věra mohla vrátiť. Z ich manželstva vzišli dve deti – Josef a Eva.

Holokaust v dielach

Po vojne Arnošt pracoval ako režisér Československého rozhlasu, redaktor Mladého sveta a scenárista na Barrandove. Jeho tvorba málokedy vybočila z témy holokaustu vychádzajúc z jeho vlastných drastických skúseností. Často zachytáva osudy mladých dievčat, žien a starých ľudí. K najznámejším dielam päťdesiatych rokov patria Noc a naděje a Démanty noci. V šesťdesiatych rokoch vyšli jeho ďalšie knihy, predovšetkým Dita Saxová a Modlitba pro Kateřinu Horowitzovou, ktoré patrili k vrcholom jeho tvorby. Obe boli príbehmi mladých židovských žien. Lustig v roku 1968 odišiel s rodinou cez Taliansko do Izraela, odkiaľ smeroval do Juhoslávie a nakoniec skončil v USA, kde prednášal na niekoľkých univerzitách. V roku 1973 zakotvil na Americkej univerzite vo Washingtone, kde prednášal tvorivé písanie a dejiny filmu druhej svetovej vojny.

Vážny Veselý

V deväťdesiatych rokoch Lustig vydal ďalšie diela a začínali vychádzať i jeho spisy. V rokoch 1995 – 1997 pôsobil ako šéfredaktor českého Playboya a v roku 2003 bol za román Krásné zelené oči nominovaný na americkú Pulitzerovu cenu v kategórii próza. Na otázku, či je písanie preňho slasťou alebo bolesťou, odpovedal: „Písanie je krásna práca a krásna je preto, že má zmysel a môže mať i trvalosť. Je to niekedy slasť a niekedy námaha. Práca nie je bolestivá, len ak by človek písal o niečom, čo bolí. Písal som jednu poviedku, z ktorej mi bolo smutno až tak, že som musel prestať písať. Volala sa Colette. Tak som prestal, začal znovu a zase to bol taký smútok a potom som to po sebe čítal a bolo mi zase smutno, v prenesenom slova zmysle to bola duševná bolesť.“

Arnošt Lustig odišiel 26. februára 2011 ako 84-ročný. Osudnou sa mu stala rakovina pľúc. Známi si naňho dodnes radi spomínajú ako na veselého a priateľského človeka. „Bol pre mňa stelesnením múdrosti a vzdelanosti. Bol to pre mňa spisovateľ i filozof zároveň. Téma, ktorú spracúval, je nadčasová a spláca dlh všetkým, ktorí zahynuli. Som hrdý na to, že som s Arnoštom mohol spolupracovať ako s autorom na textoch, ktoré vychádzali v slovenčine. Zvykol hovoriť, že slovenčina je taká ľubozvučná, až má niekedy pocit, akoby boli jeho texty v slovenčine krajšie než v češtine. Samozrejme, treba to brať s humorom. Arnošt bol nesmierne vtipný človek. Život sám osebe je dosť vážny na to, aby sme ho robili ešte vážnejším,“ zaspomínal si na priateľa i niekdajší dlhoročný riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.