ZRUŠENIE DVOCH ŠTÁTNYCH SVIATKOV BY PRINIESLO DO ROZPOČTU 500 MILIÓNOV

V súvislosti s konsolidáciou verejných financií sa hovorilo aj o zrušení dvoch štátnych sviatkov. Napokon sa – zatiaľ – nezrušil žiaden, teda okrem už skôr „prekrsteného“ Dňa ústavy, keď z tohto štátneho sviatku už nie je ani ryba, ani rak, vlastne len „inak nazvaný pamätný deň“. Ktoré štátne sviatky však zrušiť alebo aspoň „spracovniť“? Mnohým napadne niektorý z cirkevných. Nuž ale nemáme dva dni sláviť narodenie a dva dni vzkriesenie Ježiša Krista – napríklad? Zdá sa, že sú aj iné možnosti.

Dôsledok svetových pohybov

Do našich dejín dvakrát zasiahli revolúcie v novembri a nepriamo, ale aj priamo sa dostali aj do zoznamu štátnych sviatkov. Ruská revolúcia z roku 1917, ktorú sme pred novembrom 1989 nazývali Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou (VOSR), vypukla akoby na oslavu 38. narodenín Leva Bronštejna/Trockého, narodeného v ten deň, 25. októbra/7. novembra 1879. Tá zásadne zmenila naše dejinné osudy po roku 1948. A bola vlastne priamym dôsledkom takých „svetových pohybov“, ako bolo založenie Rádu iluminátov, čo sa udialo prvého mája 1776 (zásluhou jezuitu Adama Weishaupta, pôvodom Žida, profesora katolíckeho cirkevného práva na univerzite v Ingolstadte). Oficiálne sa tento deň, prvý máj, spája s udalosťami z roku 1886, keď v Chicagu vyšli do ulíc tisíce ľudí, ktorí inšpirovaní americkým anarchistom Albertom Parsonsom, zakladateľom IWPA (International Working People's Association), požadovali osemhodinový pracovný čas (teda vlastne „menej práce“). Štvrtého mája 1886 na spočiatku pokojnom zhromaždení na námestí Haymarket vybuchla podomácky vyrobená bomba, ktorá zabila sedem policajtov a tí začali paľbu do davu. Obvinených bolo osem anarchistov, siedmich z nich odsúdili na trest smrti, popravili štyroch, jeden spáchal samovraždu.

Slávenie prvého mája, ako Sviatku práce ustanovili o tri roky (1889) účastníci zakladajúceho kongresu II. internacionály. Jej „dušou“ bol Friedrich Engels, a hoci Marx bol už od 14. marca 1883 mŕtvy, prevahu v nej mali marxisti. Najvplyvnejším marxistom vtedy bol pražský rodák Karl Kautsky, editor štvrtého dielu Marxovho Kapitálu. V II. internacionále boli aj ruskí radikáli ako Lenin a spomenutý Trockij, Nemec Karl Liebknecht a Poľka židovského pôvodu, žijúca v Nemecku, Rosa Luxemburgová. Leninova frakcia sa neskôr nazvala „boľševici“.

V prvej ČSR, na čele ktorej stáli dušou socialisti Masaryk a Beneš, bol 1. máj vyhlásený za štátny sviatok zákonom z marca 1919. Po februári 1948 bola účasť na prvomájových manifestáciách povinná. Sviatok práce sa v súčasnosti oslavuje 1. mája vo viac ako 80 štátoch sveta, a napriek tomu, že oficiálne má korene v USA, Američania majú svoj Labor Day (Deň práce) v prvý septembrový pondelok. V Japonsku sa Deň vďaky práci pripomína 23. novembra. Od roku 1992 má v Ruskej federácii 1. máj nový názov – Sviatok jari a práce. V Izraeli sa toho roku 1. mája slávil tradičný cirkevný sviatok Mimouna a 1. mája 2025 bude štátny sviatok Deň nezávislosti Izraela.

Svetlá tvár socializmu

Nežná, či zamatová revolúcia má dátum 17. november 1989. Historicky nadviazala na smrť študenta Opletala v roku 1939, olej do jej ohňa však priliala tajnými službami vymyslená „smrť študenta Šmída“, teda moderne povedané „hoax“. Sedemnásty november je u nás štátnym sviatkom, „Dňom boja za slobodu a demokraciu“, od roku 2001. Oslavujeme vďaka „hoaxu“ zavrhnutie socializmu a privolanie kapitalizmu, o ktorom sa český spevák Jiří Suchý vyjadril, že „je lepší než socialismus, ale horší, než jsem si myslel“. Socializmus nebol dokonalý, lebo riadiace kádre osobitne v 50. rokoch prenasledovali „triedneho nepriateľa“, no mal aj svetlejšiu tvár: postavilo sa mnoho fabrík, bytov, škôl, nemocníc, školy a zdravotníctvo boli zadarmo. Je pravda, že boli rady na banány – dnes máme banánov, koľko chceme, ráno ich kúpime a do večera sčernejú.

Na webe, ktorý obsahuje recenziu knihy českej autorky Jitky Vodňanskej, ktorá od roku 1983 udržiavala milenecký vzťah s Václavom Havlom, Voda, která hoří, sa uvádza, že „komunisté a estébáci si vyhlídli Havla, aby pro ně revoluci udělal. Je možné, že on svou roli užitečné loutky nepochopil, ale špičky předešlého režimu a nakonec i on díky této maškarádě rozkradli kdeco. Znamená to snad, že revoluce byla špatně? Znamená to jen tolik, že revoluce nás převedla z jedné totality do druhé, ještě totalitnější totality. Havel byl jako měkká, neřestná figurka dlouhodobě předem připravován, aby se nastolením chaosu a neřesti veškerá moc a kontrola nad mocí nepozorovaně dostala do rukou banksterů. A sluhové předešlého režimu věrně slouží novému režimu už ne jako estébáci, ale jako úspěšní podnikatelé, poradci, lobbysté. Mají politickou a ekonomickou moc. Opět“. Nasleduje voľný citát z knihy skúseného novinára Petra Husáka Česká cesta k svobodě, ktorú vydala v roku 2013 Mladá fronta. Keď 5. decembra 1989 ponúkol opozícii zostavenie federálnej vlády Ladislav Adamec – ktorý podľa Petra Pitharta nerokoval s havlovcami „ani za vládu, ani za stranu, ale jen a jen za sebe“ – výmenou za prezidentské kreslo. A Havel sa ešte v ten deň vyjadril, že to čo sa deje, je „zběsilá revoluce“.

Zelená diktatúra

VOSR priniesla komunistickú diktatúru, „smrť študenta Šmída“ v roku 1989 ukončila u nás éru marxizmu, ale otvorila priestor pre príchod neomarxizmu so všetkými jeho sprievodnými znakmi, odskúšanými na Západe vrátane LGBTI+, genderizmu atď. Dôsledkom 17. novembra je strata v podstate všetkej ekonomickej sily v dôsledku zahraničnej privatizácie, strata potravinovej sebestačnosti, spoplatnené školstvo i zdravotníctvo. Jej ovocie je evidentné po vstupe do EÚ, ktorá sa za 20 rokov zmenila „z holubice na jastraba“ a namiesto podpory európskej ekonomiky aktuálne prijíma nezmyselné opatrenia v rámci Green Dealu (čo nie je nič iné ako zelená diktatúra vedúca k dezindustrializácii Európy a k zničeniu jej poľnohospodárstva). A podporuje vlastne len zbrojárske fabriky.

Naplňme sen financov a zrušme teda, alebo „spracovnime“ dva štátne sviatky, čo by podľa odborníkov prinieslo do rozpočtu 500 mil. eur – a hneď by sme mali značnú časť konsolidácie „pod strechou“. Urobme z 1. mája a 17. novembra „pracovné štátne sviatky“, teda vlastne pamätné dni. Zrušenie voľna cez „Sviatok práce“ by sa okrem iného dalo vyargumentovať aj tým, že „prácu“ by sme mali oslavovať usilovnou prácou dostupnou pre všetkých a uctime si pamiatku tých, ktorí v práci zahynuli (napríklad stovky baníkov), ktorí prácu stratili a stali sa bezdomovcami. A 17. novembra si pripomeňme pamiatku tých, ktorí prišli o život v boji za skutočnú slobodu a demokraciu. Mená mnohých z nich sú vytesané na bratislavskom ružinovskom cintoríne, kde budeme môcť naďalej klásť vence – aj sedemnásteho novembra.