RÓMOM TREBA DAŤ UDICE, NIE RYBY

Otázka zamestnávania Rómov rezonuje medzi odbornou i laickou verejnosťou na Slovensku už desiatky rokov. Jedni tvrdia, že sa Rómom robiť nechce a vyhovuje im žiť zo sociálnych dávok, iní vidia problém v ich nedostatočnej integrácii do spoločnosti či diskriminácii zo strany majority. V prvom rade platí, že nie je Róm ako Róm a len ignorant by ich hodil všetkých do jedného vreca. Navyše, problém má omnoho hlbšie korene a už desiatky rokov ho jednotlivé slovenské vlády len zahrabávajú pod koberec. Jednou z naozaj užitočných aktivít je podpora zamestnávateľov, ktorí sú Rómom ochotní dať nielen prácu, ale často ich učia od úplného začiatku fungovať v spoločnosti, kde zadarmo nikto nič nedostane.

Bližšia košeľa ako kabát

Pred pandémiou Slovensko zápasilo s paradoxom – firmy dlhodobo vykazovali nedostatok pracovnej sily, ktorú museli dovážať, pričom približne 100-tisíc Rómov v produktívnom veku nemalo prácu. Nevyužitím ich potenciálu sa odhaduje strata až do výšky jednej miliardy eur ročne, čo je približne jedno percento HDP. Na Slovensku je niekoľko zamestnávateľov, ktorí si tento fakt uvedomili pomerne skoro. „Skúsili sme zobrať 25 Ukrajincov, boli tu mesiac a ostal jeden. Prečo by sme mali dávať ťažko zarobené peniaze do zahraničia Srbom, Ukrajincom či Vietnamcom? Radšej nech si ich zarobia tí, ktorí tu žijú a žiť ostanú,“ povedal v roku 2018 generálny riaditeľ Železiarní Podbrezová Vladimír Soták. Práve železiarne sa v roku 2018 zapojili do projektu Šanca pre všetkých, ktorého cieľom bolo dať prácu päťdesiatim dlhodobo nezamestnaným ľuďom s nízkou kvalifikáciou. Chopiť roboty sa mohli v oblasti hutníctva a profesiách valciar oblúkov, delič oblúkov, lisovač rúrkových redukcií či kontrolór – balič. Celkové náklady na projekt predstavovali 837 605,44 eura, príspevok z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny mal pokryť 50 percent týchto nákladov. Dnes, s odstupom takmer dvoch rokov od spustenia projektu, železiarne bilancujú.

Osemnásť statočných

Práca s uchádzačmi sa začala distribúciou pozvánok v rómskych osadách, v komunitných centrách a pracoviskách ÚPSVR v breznianskom okrese. Nezamestnaných so základným vzdelaním pozývali na stretnutie s prezentáciou voľných pracovných miest a možnosťou zamestnania. Pozvanie na stretnutie 4. decembra 2018 prijalo viac ako 200 potenciálnych uchádzačov. Podmienku na zaradenie do projektu splnilo 105 uchádzačov z ÚPSVaR Brezno, ktorým odovzdali pozvánku na vstupnú lekársku prehliadku. Od 4. decembra 2018 do 5. januára 2019 sa na nej zúčastnilo 88 uchádzačov, z ktorých boli len 44 schopní vykonávať činnosť na ponúknutých pracovných miestach. V januári 2019 si nástupné formality vybavili 39 uchádzači, 38 aj reálne nastúpili. Od začiatku mal každý z nich prideleného svojho mentora. Celkovo bolo s účastníkmi projektu Šanca pre všetkých uzatvorených 98 pracovných pomerov, z toho skutočne nastúpilo do práce 94 ľudí. Pomer bol skončený so 76 zamestnancami prevažne zo strany zamestnanca bez udania dôvodu, alebo zo strany zamestnávateľa pre absencie či slabé pracovné návyky, pri ktorých nedochádzalo k zlepšeniu. K 10. júlu 2020 bolo v pracovnom pomere v rámci projektu Šanca pre všetkých už len 18 zamestnancov.

Ťažké začiatky

Keďže išlo o ľudí, ktorí ešte nemali vytvorené pracovné návyky, bolo k nim potrebné pristupovať veľmi individuálne a počas adaptačného procesu musela firma riešiť aj veci, ktoré inokedy nie sú potrebné – hygienické návyky a dodržiavanie čistoty na pracovisku, akceptáciu mentorov ženského pohlavia, zvýšenú kontrolu dodržiavania pravidiel BOZP, šetrný prístup k pracovným strojom a zariadeniam, či upozorňovať na povinnosť pravidelnej dochádzky do zamestnania. Zo strany železiarní muselo byť vyvinuté maximálne úsilie pri začleňovaní týchto zamestnancov do pracovného kolektívu a významnú úlohu pritom zohrali práve mentori. Spoločnosť odhaduje úspešnosť v tomto smere na 15-20 percent. Spočiatku bola skutočne slabá aj pracovná morálka. Vyskytovalo sa vysoké percento absencií, zamestnanci zneužívali PN a OČR, bolo ich nutné neustále napomínať a vychovávať. Ich absencie stúpali najmä počas obdobia sezónnych prác, keď brigádovali napríklad v lese, ale do práce sa mnohí nedostavili ani po výplate či rodinných oslavách. Mnohí sa vyhovárali na pseudoochorenia a nechuť pracovať u niekoho znásobovali aj exekúcie, ktoré im odkrojili značnú časť legálne zarobených peňazí.

Aj malý úspech pomôže

A ako sa Železiarne Podbrezová pozerajú na projekt s odstupom času? „Sme presvedčení, že cesta je v budúcnosti iba cez poskytnutie financií zamestnávateľom priamo, aby sa takouto formou snažili o edukáciu marginalizovaných skupín a ich začlenenie do výrobného procesu. Je to zmysluplnejšia cesta ako v prípade priamej podpory týchto skupín štátom prostredníctvom dávok a projektov na edukáciu cez tretí sektor. Nevedie to k úspešnosti posilňujúc pocit, že nič nemusia robiť a dávku dostanú,“ uvádza sa v zhodnotení projektu. Železiarne si uvedomujú, že v takomto prípade ide o beh na dlhé trate a odmena prichádza až po vykonanej práci. Zamestnávateľ potrebuje, aby štát kompenzoval celé mzdové náklady na zamestnancov, prispel na náklady mentorov, ktorí pomáhajú pri adaptácii, a taktiež vyčlenil prostriedky na koordinátorov z radov marginalizovaných skupín. Firma si dovolila na základe svojich zistení odporučiť kompetentným starostlivejšiu kontrolu čiernej práce, trestať neopodstatnené vydávanie „neschopeniek“ a dať sociálnej poisťovni do rúk také nástroje, ktoré jej umožnia udeliť sankcie za zneužitie právomocí. Firma sa navyše nestotožňuje ani so systémom vyplácania sociálnych dávok, ktoré ľudí nemotivujú zamestnať sa, a žiada o prehodnotenie takéhoto vyplácania.

Napriek tomu, že Železiarne Podbrezová nedosiahli pri adaptácii Rómov famózny úspech, vďační sú aj za málo. Aj nízka úspešnosť je totiž prvým krokom, ktorý povedie k ďalším – k zmene postoja u zamestnanca či kladnému vplyvu na rodinu, ktorá sa vďaka lepšiemu zárobku môže vymaniť z chápadiel extrémnej chudoby.