TRESTNOPRÁVNY MOLOCH

Po minuloročných parlamentných voľbách sme mohli byť svedkami takej nevšednej aplikácie právnych noriem trestného práva, s akou sme sa ešte nestretli. Konkrétne ide o slobodu prejavu. Štát v zastúpení orgánov činných v trestnom konaní je totiž kompetentný rozhodnúť, či skutok je alebo nie je trestný čin. Ak je dokazovanie úspešné, prokuratúra podá návrh na začatie súdneho konania.

V práci orgánov činných v trestnom konaní je však celý rad nejasností, čo možno najlepšie ilustrovať na konkrétnom príklade. Ponechávam pritom na posúdenie čitateľovi, či nejde o úmysel, prípadne opatrnosť týchto orgánov zo strachu pred odhalením, že náš štát porušuje ľudské práva ako na bežiacom páse.

Rad nejasností

Podľa publicistu Tomáša Kyseľa z 23. marca 2016 Generálna prokuratúra SR preverí vyjadrenia poslanca ĽS Naše Slovensko Milana Mazureka, pre ktorého je vraj šesť miliónov židov zlikvidovaných v koncentračných táboroch za druhej svetovej vojny rozprávka. Kyseľ pritom uvádza nasledovné Mazurekove slová: „História je úplne prekrútená víťazmi a Chazarmi. Neobhajujem nijaký režim, ale o tretej ríši vieme iba lži a rozprávky o šiestich miliónoch a mydlách zo židov. O Hitlerovi sa učia samé klamstvá.“

Prešovská polícia pri vyšetrovaní vec zmietla zo stola. Po preskúmaní spisu súhlasí s jej postupom prešovská i generálna prokuratúra. Obe sa zhodli, že Milan Mazurek svojím výrokom nespáchal trestný čin popierania holokaustu. Nad ich konaním sa pozastavili viaceré osobnosti, dokonca aj ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá vraj nerozumie rozhodnutiu polície a prokuratúry nestíhať poslanca Mazureka za popieranie holokaustu. Je dokonca presvedčená, že skutkovú podstatu takéhoto trestného činu máme v právnej úprave.

Dôležité je povšimnúť si pravidlá hodnotenia historických skutočností – kam nesporne patrí aj holokaust – z pohľadu medzinárodných dohovorov pod kuratelou OSN a na druhej strane z oficiálne presadzovaného ideologického hľadiska. Čo hovoria o ľudských právach medzinárodné dohovory, ktorých signatárom je aj Slovenská republika?

Záväzné rozhodnutie

Od 11. do 29. júla 2011 zasadal v Ženeve 102. Výbor OSN pre ľudské práva. Bolo na ňom prijaté rozhodnutie, záväzné pre všetky štáty, ktoré podpísali Dohovor o ľudských právach, teda aj pre nás. V spomínanom prípade sú relevantné články 9 a 10, garantujúce každému človeku vyjadrovanie svojej mienky bez ujmy aj zastávanie akéhokoľvek názoru bez donútenia. Dôležitý je však aj článok 49, podľa ktorého môže každý vyjadrovať názory na historické skutočnosti podľa vlastného úsudku.

Za zmienku pritom stojí fakt, že Slovenská republika tento dohovor doteraz nepreložila do slovenského jazyka. Považuje totiž za zbytočné inkorporovať ho do nášho právneho poriadku z dôvodu jeho odmietnutia. Nedopátral som sa však, konkrétne čieho odmietnutia sa obáva.

Pri ochrane práva vyjadrovať názory bez ujmy nepovoľuje pakt nijakú výnimku ani obmedzenie. Sloboda názoru pritom zahŕňa aj právo osoby zmeniť svoju mienku na základe slobodného rozhodnutia. Nijaká osoba nesmie byť vystavená porušeniu akýchkoľvek práv pre jej skutočné, vnímané alebo predpokladané názory. Je pritom jedno, či ide o postoje politické, vedecké, historické, morálne alebo náboženské. Ich hlásanie sa nesmie považovať za trestný čin. Preto akékoľvek prenasledovanie, zastrašovanie alebo stigmatizácia osoby vrátane zatknutia, držania vo väzbe, súdneho procesu alebo uväznenia pre jej názory predstavuje porušenie článku 19, odseku 1.10.

Zakázaná je aj akákoľvek snaha donútiť, aby osoba zastávala alebo nezastávala určitý názor. Sloboda vyjadrovať svoju mienku pritom nevyhnutne zahŕňa aj slobodu nevyjadrovať ju.

Očividné rozdiely

Podľa spomínaného článku 49 sú zákony, penalizujúce vyjadrovanie názorov na historické skutočnosti, nezlučiteľné s povinnosťami, ktoré pakt ukladá zmluvným stranám v spojitosti s rešpektovaním slobody názoru a prejavu. Pakt neumožňuje všeobecne zakázať vyjadrovanie mylnej mienky alebo nesprávneho výkladu udalostí, ktoré sa udiali v minulosti.

Na čo sa ministerka spravodlivosti Žitňanská odvoláva pri svojich výrokoch a súdoch? Na momentálne platný Trestný zákon Slovenskej republiky. Zákon č. 300/2005 Z.z. ust. § 422 ods. 2 totiž hovorí, že kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. Toto je realita v slovenskom trestnom zákone pri aplikácii medzinárodných dohovorov.

Treba ešte pripomenúť, že holokaust je historická skutočnosť, vzťahuje sa teda naň Uznesenie 102. zasadnutia Výboru pre ľudské práva OSN. Rozdiely medzi predstavou o slobode prejavu v OSN a v aplikácii trestného zákona sú očividné.

Vysvetlenie slovenských právnikov je jednoduché. To prvé je podľa nich len nezáväzná politická deklarácia Slovenskej republiky v OSN pred svetom, a to druhé je naša realita. Čo nám z politických deklarácií vyhovuje, to hravo inkorporujeme do nášho právneho poriadku. Ministerke spravodlivosti ani tzv. štandardným politikom vôbec neprekáža, že slobodný slovenský národ nemôže nič vedieť o svojich dejinách a keď aj, tak len v intenciách oficiálne presadzovanej histórie.

Hrozí nám blamáž

Po vykreslení dvoch protichodných chápaní občianskych a ľudských práv sa natíska otázka. Prečo trestnoprávny moloch – polícia a prokuratúra – zabránil tomu, aby bol Milan Mazurek trestnoprávne stíhaný podľa platných zákonov? Štát sa asi dostal do dilemy, či a kde stíhanie zastaviť. Hneď na začiatku, neskôr alebo vôbec? Asi prišlo vhod, že lepšie je nežalovať, a tak ponechať v platnosti právny stav podľa slovenských zákonov a najmä naďalej strašiť občanov väznicou. Môže však byť za tým aj obava, že by sa obžalovaný s predmetným sporom odvolal na Európsky súd do Štrasburgu, kde by potom Slovensku hrozil neúspech. Presnejšie povedané, blamáž. Keďže sa v trestnej veci Mazurek rozhodlo tak, ako sa rozhodlo, dnešný protiprávny stav pretrvá naďalej. Veď kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Naša právna norma vo veci ľudských práv pri hodnotení historických skutočností zostáva naďalej v platnosti a občania v historickej nevedomosti. A podľa názoru štandardných politikov je všetko v najlepšom poriadku. Veď môžu naďalej veselo participovať na bezbrehom okrádaní občanov. A dodržiavanie medzinárodných dohovorov ani znalosť historickej pravdy o slovenskom národe nemajú nijakú šancu.