IZRAELSKÉ FAUX PAS

Výrazom „faux pas“ sa označujú nevhodné a netaktné poznámky, výroky alebo činy, ktorých sa dopúšťajú diplomati, ale aj obyčajní ľudia omylom či z neskúsenosti a neznalosti situácie. Nedávno sme boli svedkami takéto prešľapu aj na Slovensku, keď diplomatický reprezentant Izraela Zvi Aviner Vapni s „veľkým zdesením“ reagoval na seminár, ktorý bol „venovaný životu a osobnosti prezidenta slovenského štátu a odsúdeného vojnového zločinca Jozefa Tisa... Sme nesmierne sklamaní a prekvapení, že Univerzita Komenského sa tiež priamo podieľa na organizovaní tohto seminára“, píše sa v stanovisku veľvyslanca, ktorý poukazuje, že „dnes, 24. apríla, je oficiálny Spomienkový deň výročia holokaustu v Izraeli. Pripomíname si pamiatku šiestich miliónov Židov, ktorí boli zavraždení nemeckými nacistami a ich spojencami, medzi ktorými bolo aj 100-tisíc slovenských Židov“.

Otvorený protest

K téme sa pán veľvyslanec vrátil v dlhšom rozhovore pre Parlamentné listy, kde okrem iného povedal: „Ak poznáte doktora Martina Lacka, ktorý na tejto akcii vystúpil a prednášal, tak je to človek, ktorý sa snaží vykladať dejiny po svojom a heroizovať osobu Jozefa Tisa. Pritom pán Lacko je aj oficiálne prepojený na ĽSNS. Sme veľmi znepokojení a myslíme si, že je to viacstupňový a predovšetkým nebezpečný vývoj. Úplne v prvom rade sme veľmi smutní, keď vidíme v slovenskom parlamente sedieť antisemitskú a neofašistickú stranu. Druhá vec je, že takáto parlamentná strana tak dáva legitímnosť názorom, ktoré boli povedzme pred desiatimi rokmi neakceptovateľné. Avšak teraz, keď je pán Kotleba v parlamente, má antisemitská rétorika voľný priechod.

A jeho vplyv i sila rastú, lebo ľudia nepoznajú alebo nechápu historické súvislosti. Navyše nevenujú dostatočnú pozornosť skutočným príbehom, ktoré sa v priebehu 2. svetovej vojny udiali. No a keď budú postavy ako Tiso vykresľované ako hrdinovia, je to nebezpečné balansovanie na tenkom ľade… Seminár organizoval a zastrešoval nitriansky biskup, teda oficiálny a dôležitý člen katolíckej cirkvi na Slovensku. A treba tiež dodať, že Tiso sa pre svoje politické aktivity dostával do sporov aj s Vatikánom. A je veľmi vážny problém, keď cirkev obhajuje vojnového zločinca, ktorým Tiso je a podľa toho by aj mal byť vykresľovaný.“

Čo k tomu povedať? Nuž, v prvom rade iba toľko, že zodpovednou úlohou veľvyslanca je reprezentovať svoj štát v cudzine, pozorovať vývoj udalostí a objektívne o nich referovať svojmu ministrovi zahraničia. Rozhodne však nemá príkaz miešať sa do vnútornej politiky alebo verejne kritizovať politickú scénu v hostiteľskom štáte. V diplomatických správach môže kritizovať politické javy a prejavy a odporučiť určité zákroky. Keď mu ich jeho nadriadený úrad schváli, potom má postupovať podľa diplomatického protokolu, t. j. v mene svojej vlády predložiť protest alebo nesúhlas vláde štátu, v ktorom je akreditovaný. Tam by sa mala jeho povinnosť končiť.

Vrah a terorista

Slovenská verejnosť má porozumenie pre pocity pána veľvyslanca, pre jeho sklamanie, smútok, zdesenie, znepokojenie, ale diplomatická etiketa ho viaže reagovať zdržanlivo a konať profesionálne. Vie si niekto predstaviť, že by sa niečo podobného odohralo v Izraeli? Onedlho – 30. júna – to bude 25 rokov, čo zomrel izraelský ministerský predseda Jicchak Šamir, a to by mohla byť vhodná príležitosť usporiadať vedeckú konferenciu o jeho rozsiahlej a často kontroverznej politickej činnosti. Ako by reagovala izraelská verejnosť, keby proti takémuto podujatiu otvorene vystúpil s protestom švédsky a francúzsky veľvyslanec v Tel Avive, poukazujúc, že Šamir ako člen teroristickej skupiny Stern Gang zorganizoval zavraždenie mierového sprostredkovateľa Spojených národov v arabsko-izraelskom konflikte Folkeho Bernadotteho a jeho pobočníka plk. Andrého Serota v septembri 1948? Alebo keby britský veľvyslanec vyzýval izraelských historikov, aby konferenciu bojkotovali, lebo Stern Gang zavraždil britského ministra pre Stredný východ v Káhire v novembri 1944? Alebo keby nemecký veľvyslanec s veľkým znepokojením poukazoval, že v roku 1955 Šamir dirigoval operáciu Mossadu Damokles, ktorej cieľom bolo zavraždiť nemeckých odborníkov, ktorí pracovali v Egypte na raketovom projekte? A čo všetko by sa dalo povedať o ďalšej teroristickej organizácii, Igrun Zvai Leumi, ktorá v júli 1946 vyhodila do povetria celé krídlo jeruzalemského hotela King David, pri čom zahynulo 91 britských, arabských i židovských civilistov a vojakov. Alebo o masakre vyše 100 nevinných obyvateľov palestínskej dediny Dayr Yasin v apríli 1947.

Jicchak Šamir bol v očiach cudzincov vrah a terorista, na ktorého polapenie bola vypísaná finančná odmena, ale v očiach svojich súkmeňovcov bol hrdina. Napriek teroristickej minulosti v rokoch 1986 – 1992 zastával najvyššiu politickú funkciu štátu Izrael, predsedu vlády. Diplomati v Tel Avive to všetko dobre vedia, ale nevŕtajú sa v histórii Izraela, lebo by to bolo faux pas a izraelská vláda by ich pravdepodobne označila ako personae non gratae a žiadala ich odvolanie.

V negatívnom svetle

Rozhorčenie pána veľvyslanca je nielen nevítané, ale aj plné falošných obvinení a nesprávnych údajov. Hovorí, že medzi šiestimi miliónmi Židov, „ktorí boli zavraždení nemeckými nacistami a ich spojencami..., bolo aj 100-tisíc slovenských Židov“. Nuž, to by sme si ich museli niekde požičať, pretože na Slovensku nikdy toľko Židov nebolo. Podľa sčítania ľudu k 31. decembra 1938 ich žilo na našom území 87 487. A hoci žili na Slovensku, nie všetci z nich boli slovenskí Židia. Nechcem tým nijako zmenšovať tragédiu, ktorá postihla našich židovských spoluobčanov, ale je fakt, že v národnom zmysle do boli roku 1945 u nás zriedkavosťou. Poukazuje na to napríklad aj britský konzul v Bratislave, ktorý ešte aj v roku 1947 s netajeným prekvapením informuje britské ministerstvo zahraničia: „Pravdu povediac, slovenských Židov prakticky niet; Židia na Slovensku sú väčšinou maďarského pôvodu a tiež aj nemeckí, poľskí, rusínski a balkánski Židia.“

Prečo pán veľvyslanec považuje každú akciu a každý výrok, nevyhovujúci jeho predstavám, za fašizmus, prípadne neofašizmus a antisemitizmus? V tomto svetle vidí historika Martina Lacka, Ľudovú stranu Naše Slovensko, jej poslancov a voličov. Má to znamenať, že určití ľudia a názory sú a priori neprijateľné a pre národ smrtonosné, zatiaľ čo iné sú nekritizovateľné a nedotknuteľné? Podstatou demokracie je predsa pluralita názorov, ich vzájomná konfrontácia v osobných debatách, za okrúhlym stolom, v univerzitných posluchárňach, pri vedeckých stretnutiach. Takto je to aj v Izraeli a malo by to byť aj na Slovensku. V Izraeli vdova po zavraždenom ministerskom predsedovi Jicchakovi Rabinovi, Leah Rabinová môže povedať, že palestínsky terorizmus s cieľom vydobytia samostatného Palestínskeho štátu nie je o nič horší, ako bol židovský terorizmus v boji za samostatný izraelský štát. Keby niekto niečo podobného povedal o Izraeli u nás, hneď by to vyšetrovala NAKA a naše mienkotvorné média by ho ukameňovali.

(Dokončenie v budúcom čísle)