KTO PRINÚTIL HITLERA PREPADNÚŤ STALINA, FATÁLNA CHYBA HITLERA

Historici a politici mnohých krajín si desaťročia lámu hlavu nad otázkou: Bolo možné predísť strašnej druhej svetovej vojne? Boli na to nejaké možnosti? Kto môže za to, že sa udalosti vyvinuli podľa ukrutného scenára, ktorý vyústil do smrti desiatok miliónov ľudí? Po určitom zamyslení historici vyniesli verdikt. Vzhľadom k tomu, že Adolf Hitler, jeho strana a jeho spolupracovníci sú zodpovední za všetko, čo sa stalo, vojna bola nevyhnutná. Nacisti by ju rozpútali v každom prípade. Koniec koncov, ich učenie a celá ideológia vyzývali k násiliu, ktoré ospevovali.

NIKOLAJ VIKTOROVIČ STARIKOV
 

Kto objavil mladého Adolfa, pomohol mu dostať sa k moci, poskytol mu zbrane, nové územia a vieru vo vlastnú moc? Ako to, že Nemecko, napriek zlému hospodárskemu vývoju, vyriešilo hospodársku krízu v priebehu niekoľkých dní. Vďaka komu sa Nemecko prekvapujúco ocitlo dva krát za sebou v úlohe organizátora Olympijských hier. Ako to naozaj bolo s Krištáľovou nocou a vojnou v Španielsku? A ako to, že si nik nevšímal útlak Židov, ani šialené rasistické zákony.
 

Kniha vychádza z veľkého množstva faktov, sleduje celú logiku udalostí od septembra 1919. Pomôže vám pochopiť časové náväznosti a vzájomné súvislosti kľúčových udalostí, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia.
 

Inšpiratívne čítanie pre tých, ktorí sa neuspokojujú s protiruskou propagandou a chcú poznať fakty aby si mohli vytvoriť pravdivý obraz histórie.

Takto je to tiež. Lenže aby sa z čisto teoretických rečí dostal ku strašnej realizácii, musel Hitler vyriešiť veľa neuveriteľne zložitých úloh. Najprv založiť stranu a keď sformuloval jej programové ciele, získavať stále nových a nových zástancov pre jeho idey. A tu sa nacistom okamžite začali hromadiť vážne problémy. Na vedenie propagandy bolo nutné tlačiť letáky a knihy, brožúry a noviny, šiť uniformy a transparenty, vyplácať mzdy funkcionárom a agitátorom. Avšak ani úspešné riešenie všetkých vymenovaných úloh neumožňovalo rozpútať ani tú najmenšiu vojnu. K útoku na niekoho sa musíte dostať do čela štátu a nie strany!

Starikov nastavil zrkadlo súčasným snahám zmeniť históriu druhej svetovej vojny. Pomenoval tých, ktorí rozdúchavali pahrebu vojny, popísal prostriedky a metódy, ktoré používali nielen na oslabenie a zničenie Sovietského Zväzu, no zároveň na vyčerpanie hitlerovského Nemecka. Jedinou snahou pri tom bolo posilnenie britského impéria a amerických finančných kruhov.

Dalo sa teda nejako predísť budúcim neľudským činom hitlerovského režimu? Aj z povrchnej analýzy situácie je zrejmé, že takýchto príležitostí bolo skutočne veľa. Ak sa zamyslíme nad nimi, bude nám úplne jasné, že cestička k moci a k začatiu vojny bola Adolfovi Hitlerovi starostlivo zametaná...

Začnime tým najdôležitejším - demokraciou. Ako si pamätáme, Weimarská republika bola demokratickým štátom, ktorého výkonné orgány boli obsadzované prostredníctvom všeobecných a tajných volieb. Takýto systém v Nemecku fungoval od roku 1919 do roku 1933, keď nacisti na nemeckej politickej scéne osireli po tom, čo najprv zastavili fungovanie iných politických organizácií, rozpustili ich a následne prijali zákon zakazujúci tvorbu nových. Avšak po dobu 14 rokov Nemci žili v podmienkach ideálnej demokracie. Vo voľbách do 5. marca 1933 sa nepodarilo hitlerovcom  získať  43,9% hlasov. Ale potom  sa už nacistická strana na zozname volebných strán skvela hrdo sama...

Ale aj tak, čo len motivovalo Nemcov k  hlasovaniu pre NSDAP? Predsa to nemohol byť len dôsledok represií, koncentračných táborov a gestapa. Historici ponúkajú jednoznačnú odpoveď: Hitlera k vláde priviedla ekonomická kríza. Ukrutná nemecká inflácia a po nej nemenej hrozná Veľká depresia.

Mnohí vieme, že Weimarská republika trpela veľmi silnou infláciou, ale málokto pozná jej hodnoty. Predstaviť si ich nemožno, môžete sa s nimi len oboznámiť. Prevyšujú predstavivosť ktoréhokoľvek súčasníka. To je niečo nemysliteľné. Len sa pozrite.

Kurz nemeckej marky k americkému doláru:


Za štyri a pol roka demokracie a slobody klesla nemecká marka oproti americkej mene 1815 krát. Je to naozaj veľa, nebezpečne veľa. Ale  bol to len začiatok. V roku 1923 začali pravé ekonomické zázraky. V roku, keď Ernst Hanfstaengl pomohol Adolfovi Hitlerovi zaobstarať tlačiareň a začať hromadnú tlač nacistických novín. V roku, keď sám führer uveril v svoje vlastné sily a doslova blúznil o revolúcii, keď vstrebal Hanfstaenglove citlivo vštepované myšlienky o potrebe priateľstva Nemecka s Amerikou a Britániou. V roku, kedy Hitler urobil svoj pivný prevrat.

A tu sa mu pripravuje pôda v podobe nespokojných más! Veď nevídaná destabilizácia národnej meny musí nevyhnutne viesť k rovnako nevídanej destabilizácii v krajine. V časoch neistoty a chaosu sa vždy objavujú tí najhorší extrémisti.

Kurz nemeckej marky k americkému doláru:

Koncom novembra 1923 stál jediný dolár štyri biliardy dvesto biliónov nemeckých mariek! To je skutočne astronomické číslo. Moderní astronómovia odhadujú počet galaxií vo vesmíre na 1 trilión...

Dokážete si predstaviť, že by inflácia v čase mieru mohla dosiahnuť 578 512% (päťsto sedemdesiat osem tisíc päťsto dvanásť percent) ?! Matematické problémy s počítaním núl neboli to najhoršie. Pri takomto poklese ceny peňazí, keď ste chceli ísť na trh, bolo potrebné naložiť plný vozík znehodnotených bankoviek. A na nejaký väčší nákup už bol potrebný nákladiak...

Dá sa nejako jednou vetou charakterizovať hrôza a beznádej vtedajšieho nemeckého života? Snáď takto: v tých dobách ľudia svojich mŕtvych už nepochovávali v drevených rakvách, ale len v kartónových škatuliach.

Rakva sa stala známkou mimoriadneho luxusu. Rovnako ako americký dolár – stačilo mať aj len jeden. A Ernst Hanfstaengl dáva kamarátovi Adolfovi celú tisícku dolárov. Sú to všetko náhody?


Aby sme ilustrovali neprirodzenosť a vykonštruovanosť nemeckej inflácie, pripomeňme ešte jednu skutočnosť. Raketový rast inflácie stúpal do astronomických výšin až do obdobia Hitlerovho „pivného puču“ ... a do troch týždňov po ňom sa inflácia zastavila! Nevídaná inflácia sa zastavila za jediný deň. Už nebola potrebná. Ani za týchto fantazmagorických podmienok nemecký ľud nepodporil Adolfa Hitlera v jeho násilnom pokuse o uchopenie moci. Päť dní (!) po „pivnom" puči, 13. novembra 1923, sa štátnym splnomocnencom pre národnú menu stal Hjalmar Schacht.  Práve on zafixoval konečnú kúpnu cenu vo výške 4,2 triliónov mariek za dolár. Dňa 22. decembra 1923 bol Schacht menovaný do čela nemeckej centrálnej banky (Ríšska banka) a v auguste 1924 uviedol do obehu novú pevnú marku vymazaním štrnástich núl ako zlého sna.  Nová hodnota amerického dolára bola stanovená na 4,2 nemeckej marky...

Prvá nemecká ekonomická katastrofa na vynesenie Adolfa Hitlera k moci nestačila. Bolo nutné siahnuť po druhej. 29. októbra 1929, v onen slávny „čierny štvrtok“ , sa na burze v New Yorku odohrala nebývalá finančná katastrofa.  Tou začala najväčšia svetová ekonomická kríza zvaná „Veľká depresia". Bude zrejme ďalším úplne náhodným „zázrakom", že trvala presne do Hitlerovho menovania za Ríšskeho kancelára.  To ale nie je na dejinách Veľkej hospodárskej krízy to najprekvapivejšie...

Analyzujte fakty, naozaj len fakty. Čo človeka upúta najviac? To zvláštne spojenie medzi príčinou a dôsledkom. V Amerike došlo ku kríze a v Nemecku sa Hitler dostal k moci. Tak nám to prezentujú historické výklady. Čo je na tom logické? V Amerike sa makléri strieľajú, vrhajú sa z okien mrakodrapov, ale zločinec Hitler sa ujíma moci v úplne inej krajine. A vôbec, kríza je predsa svetová! Tak sme sa to učili, to bol hlavný dôvod víťazstva nacistov. Bola ťažká kríza, celosvetová! Preto sa nemeckí občania rozhodli pre vládu pevnej ruky.

„Základom stability našej meny sú koncentračné tábory“.
 

Adolf Hitler

Všetko to znie logicky. V čase otrasov ľudia hľadajú stabilitu a ochotne sledujú tých, ktorí ju stelesňujú a sľubujú. Avšak je tu jedno ale: ak je kríza celosvetová, potom by sa takí hitlerovci museli dostať k moci nielen v Nemecku, ale všade. Veď kríza sa víťazne rozširuje po celom svete a nielen po nemeckých krajinách. Z New Yorku a Washingtonu sa kríza ako cunami rovnomerne rozťahovala po celom svete (s výnimkou ZSSR). Ale nikde sa v tomto čase k moci nedostala taká vláda, taká strana a taký vodca! Ako to? Alebo kríza presnou ranou zasiahla iba nemeckú ekonomiku? Táto otázka je veľmi dôležitá, pretože knihy o Hitlerovi a nacizme sa široko rozpisujú o ekonomických dôsledkoch krízy pre Nemecko, ale nikdy nepíšu o tom, čo priniesla Británii alebo samotným USA. Autori si maximálne vystačia s tvrdením, že: „V Británii a zvlášť v Spojených štátoch neboli ekonomické a sociálne dôsledky o nič lepšie..."  Ale potom začína dlhý príbeh o počte nezamestnaných iba v Nemecku. A čitateľ nadobúda dojem: ťažkosti mali len Nemci, preto si vybrali Hitlera.

Lenže to je lož. A nie je náhodná, má skryť pomoc, ktorú získal führer. Koniec koncov, práve Nemecko malo napadnúť ZSSR, nie Francúzsko, ani Británia a ani Spojené štáty nie! Preto sa práve v Nemecku muselo dostať k moci agresívne vedenie... Problémy v Nemecku boli naozaj obrovské. A ako sme už spomínali, len čo  sa príbeh nacistického vzostupu dostane  ku konkrétnym číslam, názory historikov sa začínajú rozchádzať. „V septembri 1929 počet nezamestnaných dosiahol 1 milión 320 tisíc ľudí, v septembri 1931 - až 3 milióny..."  To je názor sovietskych historikov. Západní bádatelia majú za úlohu zamlčiavať  úlohu svojich vlád v príchode Hitlera k moci. Preto sú ich odhady stavu nemeckého hospodárstva z tohto obdobia omnoho pochmúrnejšie: „... už začiatkom roku 1929... počet nezamestnaných presiahol 3 milióny."  Ako ďalšie overené  číslo bádateľ A. Bullock uvádza 3 milióny ešte pred nástupom svetovej krízy.

Knihy publikované v ZSSR uvádzajú úplne odlišné čísla. Dokonca aj logika vývoja nezamestnanosti je iná: znižuje sa do začiatku krízy a ako kríza začala, zase rastie: „V roku 1928 sa nezamestnanosť prvýkrát od roku 1918 znížila na 650 000 ľudí (do toho času sa trvalo držala nad miliónom)."  U západných vedcov počet Nemcov bez práce poskakuje ako zajac bez známok logiky. Preto sami uvádzajú, že práve obrovský nárast nezamestnanosti spôsobený krízou viedol milióny ľudí k odhodlaniu hlasovať pre Hitlera. Ale do októbra 1929 krajina vykazovala hospodársky rast a keby nedošlo k svetovému kolapsu, nacisti by sa k moci nikdy nedostali. Čo to je za stabilitu s 3 miliónmi nezamestnaných? Čo s tým má spoločné „čierny štvrtok"? Urobte si v tom jasno - buď bola v Nemecku stabilita a na vine je svetová kríza alebo tam boli milióny nezamestnaných, a potom nech je na vine weimarská „demokracia".

Ale úloha vytýčená západnými historikmi nie je vôbec jednoduchá, miestami si dokonca protirečia. Hitlerov príchod k moci musíme odôvodiť  pomocou hospodárskeho  živlu, proti ktorému sú ľudia bezmocní. To vyvoláva rozpory, akoby západní autori nečítali vlastné knihy. Napríklad (!), po vyjadrení, že na začiatku roku 1929 boli v Nemecku 3 milióny nezamestnaných, na vedľajšej stránke píše I. Fest, že v septembri 1930 ich počet „opäť prekročil 3 milióny".  Bádateľ však neuvádza, ako silno tento údaj kolísal. Vlastne to ani nepotrebujeme! Ak počet nezamestnaných kolísal silne (napríklad klesol z 3 miliónov na 2 milióny a potom opäť stúpol späť na 3 milióny), ukazuje to na mimoriadnu nestabilitu. Ak sa počet ľudí bez práce zmenil len mierne (z 3 miliónov počet klesol na 2 milióny 900 tisíc a potom znova vystúpil na hranicu troch miliónov) - to je opäť známka nestability, pretože nezamestnanosť je trvalo vysoká a hospodárstvo štátu je v slepej uličke...

Úloha západných autorov je vážne veľmi ťažká. Musia zvaľovať všetku zodpovednosť za Hitlerov príchod k moci na krízu vo Weimarskej republike, a súčasne v žiadnom prípade nesmú naznačiť, že demokracia založená v Nemecku bola zjavne riadená   záujmami Veľkej Británie a Spojených štátov. To nie je ani preháňanie, ani fantázia autora tejto knihy. „Založenie republiky a s ňou spojenú prevádzku demokratických inštitúcií vnútených víťazmi si Nemci spájali s porážkou ..."  - takto zhodnotil nemeckú „demokraciu" tej doby nie Göring ani Goebbels, ale Winston Churchill!

Počty nezamestnaných nie sú utajené informácie. Vyhlasujú ich štátne orgány a ich záznamy nie je pri troche snahy ťažké nájsť. Tak prečo sa odborníci na Hitlerov život rádovo rozchádzajú v hodnotení nezamestnanosti? Jednoducho preto, že už aj zo samotného vývoja počtu nezamestnaných možno vyvodzovať veľmi zaujímavé závery. Kto trpí v dôsledku burzovej a finančnej krízy ako prvý? Samozrejme veľký priemysel. Keď ľudia náhle prídu o peniaze aj o prácu, okamžite prestanú kupovať tovar dlhodobej spotreby. Predaj potravín tak rýchlo neklesá. Preto sa ako prvé zastavujú veľké podniky. Spoločne s nimi sa zastaví ťažký priemysel, v kríze nikto výrobu nerozširuje, ani neobnovuje. To sa v Nemecku tiež potvrdilo: priemyselná výroba od roku 1929 do roku 1932 klesla na polovicu.  Z toho by sa dalo predpokladať, že najdrsnejšie sociálne dôsledky krízy uvalila na veľké priemyselné centrá. Podľa logiky „expertov na Hitlera" by práve voliči z týchto oblastí mali istiť triumf NSDAP. Ako to bolo v skutočnosti?

„Najväčšiu podporu nacistom prejavovali poľnohospodárske oblasti severného a východného Nemecka ... Nacisti sa tiež tešili z významnej podpory v oblastiach s populáciou zamestnanou v poľnohospodárstve a v menšom priemysle..." „V mestách, v oblastiach s ťažkým priemyslom bola podpora nacistov nápadne menšia." „... maximálny podiel hlasov, ktoré získali nacisti, predstavoval 41% v sídlach (mestských i vidieckych) s počtom obyvateľov do 25 000 osôb. V mestách s počtom obyvateľov nad 100 000 ich podiel klesol na 32%. " Tak to je niečo! Pracujúci z Berlína, Hamburgu a Porúria, ktorí prišli o svoje zárobky aj o suchý chlieb ako prví, z nejakého dôvodu za Adolfa Hitlera nehlasovali. Ale sedliaci a obyvatelia malých útulných nemeckých mestečiek, ktorí sa všetci relatívne dobre držia, tí ho podporujú. Kde je logika? Žiadna neexistuje. Všetci autori popisujúci nacistickú ríšu stále opakujú rovnaké klišé. "Priekopníci" zaviedli súbor stereotypov a všetci nasledovníci ich radi opakujú. Tí, ktorí pomohli Hitlerovi prevziať moc a sú komplicmi jeho zločinov, tí sú tiež strojcami a páchateľmi druhej svetovej vojny, masového vyhladzovania Židov a hrobármi dvadsiatich štyroch miliónov našich spoluobčanov. A dnes sa schovávajú za množstvom čísel a slov v knihách pochybných historikov...

Pochopiť realitu nie je také ťažké, ako by sa mohlo zdať. V čase, keď sa nacisti dostali k moci, bolo v Nemecku asi 6 miliónov nezamestnaných.  A koľko ich mali v Británii a USA? Čísla som hľadal dosť dlho. Ale napokon som ich našiel. Vo Veľkej Británii bolo bez práce 2 milióny ľudí, v Spojených štátoch  až 15 miliónov! V knihe s ambicióznym názvom "Svetové dejiny", spísané poprednými historikmi, nájdeme ešte pôsobivejšie číslo: 17 miliónov nezamestnaných v Spojených štátoch. "Všetky bohatstvá, tak rýchlo nahromadené v minulých rokoch vo forme papierových cenín, zmizli. Prosperita miliónov amerických rodín, vypestovaná na gigantickom základe nafúknutých úverov, sa náhle stala iluzórna. Mohutné priemyselné podniky zostali dezorientované a ochromené. Po krachu kapitálového trhu v období medzi rokmi 1929 a 1932 nasledoval trvalý pokles cien a s ním spojené zníženie výroby, čoho dôsledkom bola vysoká nezamestnanosť" - takto opisuje "Veľkú depresiu" v USA Winston Churchill.

Nikolaj Viktorovič Starikov