ZAMATOVÝ PODVOD

Po vstupe vojsk 21. augusta 1968 sa u nás pomery zakonzervovali v podobe systému, ktorý vošiel do dejín našej krajiny ako normalizácia. Prvý ho paradoxne použil Alexander Dubček – človek stojaci na jej protipóle. Ľudia sa uzatvorili do seba a nijako zvlášť neriešili politickú situáciu. Apatia ich priviedla k tomu, že to nemá zmysel. No nie všetci to vnímali rovnako. Revoltujúci disidenti boli malou skupinou ľudí, s ktorými sympatizovali aj tí, ktorých radíme do mlčiacej väčšiny. Pre generáciu Husákových detí bolo normálne, že na Západ sa necestuje a že lepší tovar získame za bony v Tuzexe.

Osudová osmička

Režim však tušil, že pomaly sa blížiaca osudová osmička môže znamenať ďalší neželaný spoločenský pohyb. Systém bol totiž postavený na zohnutých chrbtoch ľudí s potlačeným názorom, a tí keď sa vystrú, môžu ho zhodiť. Niektoré faktory pôsobili rozkladne. Ľudia citlivo vnímali ekonomické zaostávanie za vyspelými západnými krajinami, naoktrojované názory na prítomnosť cudzích vojsk či povinné aktivity súvisiace s prejavmi sympatií k socializmu na verejnosti. Rozdvojenosť doma a na verejnosti bola v plnom prúde. Česi a Slováci síce vnímali Gorbačovove revolučné zmeny, no dianie v Sovietskom zväze pravidelne obchádzalo socialistické Československo. Aj keď naši súdruhovia hovorili o socialistickej prestavbe, nič konkrétne sa nedialo. Oproti iným krajinám východného bloku sa u nás ako keby zastavil čas. V Poľsku vznikli nezávislé odbory Solidarita, Maďarsko končilo éru tzv. guľášového socializmu a NDR nadväzovalo vzťahy so SRN, ktoré viedli k zjednoteniu krajiny. Ostatné územia pod kontrolou ZSSR boli takisto v pohybe, no u nás sa navonok nič nedialo. Prvý impulz prišiel v marci 1988. A tak „posledná bašta“ socializmu vo východnom bloku padla až v ČSSR. Toto obdobie veľkých zmien je zároveň obdobím výrazných osobností domácej, ale aj celosvetovej politiky.

Brutálne zákroky

V Bratislave sa 25. marca 1988 konala Sviečková manifestácia. Požiadavky zúčastnených nielenže neboli akceptované, ale výrazom postoja vlády k občanom boli policajné autá, ktoré do nich vrážali, a použitie vodných diel v období, keď ešte panovala zima. Niekoľko starých ľudí prúd vody strhol na zem, dokonca aj takých, čo neboli účastníkmi protestu. Bolo to naozaj „gesto“ podpory legitímnych občianskych požiadaviek od krajiny, ktorá signovala Helsinský dohovor z roku 1975, pričom jeho súčasťou bolo aj dodržiavanie ľudských práv. Ako odpoveď na ich nerešpektovanie bol vznik tzv. Charty 77. Jej náprotivok – Anticharta – sa dnes už javí ako karikatúra... Obavy mocipánov, že 20. výročie magickej osmičky môže byť problematické, sa potvrdili: občania sa zhromaždili na Václavskom námestí 21. augusta 1988, no tento prejav verejnej spomienky na obete okupácie bol potlačený silou. V brutalite zvlášť vynikali civilne oblečení príslušníci, ktorí sa nenápadne infiltrovali medzi ľudí a po určitom čase začali proti nim zakročovať. Ľudové milície za nimi nezaostávali. V januári 1969 nepokoje opäť pokračovali počas tzv. Palachovho týždňa. Totalitná moc síce zakročovala razantne, no vzhľadom na situáciu v ZSSR ako keby strácala energiu. Ľudia to cítili aj v mnohých profánnych prejavoch. Niektorí umelci odvážnejšie, ale stále akosi skryto kritizovali režim. Ten však strácal pôdu pod nohami. Prejav generálneho tajomníka KSČ Miloša Jakeša na Červenom Hrádku resp. jeho tajný záznam koloval po ČSSR ako humoristické dielo. „Kůl v plotě“ bol posledným klincom do pomyselnej rakvy režimu...

Šmíd 1989

Udalosti vedúce k 17. novembru 1989 sa nezačali v Prahe, ale v Bratislave. Študenti sa zišli, aby okrem známych požiadaviek skandovali aj heslá za prepustenie Jána Čarnogurského z väzenia. Vrchol však ešte len mal prísť. Študenti pražských vysokých škôl si chceli pietne pripomenúť 50. výročie smrti študenta Jana Opletala, ktorého zabili nacisti. Dav ľudí bol však presmerovaný z Albertova na Národnú triedu, kde boli študenti hermeticky uzavretí v pasci. Cynicky zneli pokyny Verejnej bezpečnosti na rozídenie sa, keďže išlo o nedovolené zhromažďovanie. Všetky cesty na rozchod boli uzavreté. Niektorí ľudia si dokonca ľahli pod autá pre nedostatok vzduchu. Pri spievaní štátnej hymny sa začal brutálny zákrok. Stále viac ľudí dnes hovorí o provokácii zo strany Štátnej bezpečnosti. Jej bývalý príslušník Ludvík Žifčák tieto tvrdenia nielenže nepopiera, ale priam živí. Bol to práve on, ktorý zosnoval smrť študenta Martina Šmída, pričom ho zahral naozaj dokonale. Slobodná Európa tvrdenie o zabitom študentovi pustila do obehu cez Petra Uhla a Drahomíru Dražskú a systém sa začal rúcať. Slogan „Opletal 1939 a Šmíd 1989“ znel populárne. Ešte ostrejšie znelo heslo „Vyženeme z Prahy Jakešovi vrahy“. Za takéto niečo by pred Novembrom 1989 bol tvrdý postih. Bizarne pritom pôsobil rozhovor s Martinom Šmídom, ako inak, živým a zdravým v televíznom vysielaní týchto pamätných dní... Odrazu sa však dala do pohybu celá spoločnosť. Sovietska armáda cvičená a špeciálne vyškolená na to, aby chránila spoločnosť pred kontrarevolúciou, sa držala bokom. Kremeľ totiž vydal rozkaz, aby nezasahovala. Môžeme sa len domnievať, čo by bolo, keby zasiahla...

Druhá strana barikády

Udržal by sa systém ďalších 10-20 rokov? Áno, hypotézy v historických udalostiach nie sú namieste, no je legitímna otázka, či by sme sa stali skanzenom socializmu, ako tvrdí režisér a publicista Igor Chaun v televíznom rozhovore s Ludvíkom Žifčákom, alebo by sme pokračovali ako rozvinutá socialistická krajina, tak ako naznačuje Miloš Jakeš. Tento dnes 95-ročný muž, stále plný energie, je presvedčený, že ak by bolo prišlo k potlačeniu tejto udalosti, socializmus by sa udržal a s ľahkými úpravami by v ČSSR zotrval až do dnešných dní. Jakeš dokonca tvrdí, že to, že povstala Praha, nie je vzorkou celoštátnou. Názory tohto muža Novembra 1989 z druhej strany barikády sú však sondou do duše mnohých ľudí, ktorým spoločenské zmeny doniesli dovtedy nevídaný progres, ale, žiaľ, časť obyvateľstva prišla o prácu a medziľudské vzťahy založené na modlárstve peňazí túto spoločnosť morálne rozložili.

Nostalgia za starými časmi nie je u strednej generácie nijako výnimočná. Zločiny 50. rokov sú zabudnuté a nebyť blahorečenia dona Titusa Zemana, možno by sme o nich ani nevedeli. Ľudská myseľ si prirodzene pamätá pozitíva, veď mlieko stálo dve koruny. No dá sa to vôbec porovnať v pomere k vtedajším a dnešným platom? Máme sa horšie alebo lepšie? Chceli by dnes tí ľudia, ktorí nariekajú za prednovembrovým režimom, stáť v radoch za nedostatkovým tovarom, hoci v nedeľu namiesto bohoslužby, ku ktorej môžu slobodne pristupovať, idú radšej do nákupného centra – nového nedeľného chrámu konzumu?

Dnes vieme o novembrových udalostiach to, čo sme kedysi netušili, a tak sa musíme znova pýtať: Nebolo to náhodou už dopredu pripravené? Prečo čoraz viac ľudí hovorí o nie nežnej revolúcii, ale o zamatovom podvode? Tváre na rozhodujúcich postoch ostali tie isté a doteraz sa naša spoločnosť s mnohými traumami nevyrovnala. Neurobili sme niekde chybu? Hádam sa nám podarí 28 rokov po zmenách nájsť aspoň niekoľko odpovedí na otázky, ktoré pri tomto výročí každoročne zaznievajú...