CENA ĽUDSKOSTI

Tri milióny poľských, viac než pol milióna maďarských, stopäťdesiattisíc nemeckých, stotisíc holandských, osemdesiattisíc českých, takmer sedemdesiattisíc slovenských a ďalšie státisíce Židov z iných európskych krajín nacisti počas druhej svetovej vojny deportovali do koncentračných táborov. Slovensko je hneď po Nemecku spájané s fašizmom azda najviac, a to i napriek tomu, že na našom území nebol nijaký koncentračný tábor, neexistujú záznamy o slovenských dozorcoch v táboroch a práve prostí Slováci patrili medzi tých, ktorí Židom na úteku pomáhali najviac. Svedčí o tom počet ocenených titulom Spravodlivý medzi národmi, ktorý vyjadruje úctu a obdiv nad veľkými činmi obyčajných ľudí riskujúcich vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov. Spomedzi Slovákov získalo toto ocenenie takmer šesťsto ľudí, čo je v pomere k počtu obyvateľov piate najvyššie číslo. Často živoriaci ľudia neváhali podeliť sa s prenasledovanými o posledný kúsok chleba a vzoprúc sa strachu neraz vo svojich skromných príbytkoch schovávali i celé židovské rodiny. Práve vďaka ich hrdinstvu sa takýmto spôsobom podarilo zachrániť zhruba 10-tisíc Židov.

Koniec výnimkám

Deportácie prebiehali v dvoch vlnách – prvá zasiahla Slovensko v roku 1942, druhá prišla po potlačení Slovenského národného povstania. Rodine Steinerovcov z Nitry sa prvú vlnu podarilo prežiť najmä vďaka tomu, že hlavu rodiny, Kolomana Steinera, zaradili do pracovného strediska v Degeši. Tunajší Židia pracovali na výstavbe cesty, po zrušení výnimiek, ktoré ich chránili pred deportovaním, sa však začali obávať najhoršieho. Ich predpoklady sa naplnili. Spolu s rodinnými príslušníkmi ich v roku 1942 nahnali do dobytčích vagónov, ktoré sa mali v Žiline pripojiť k transportu do koncentračného tábora. Po pár kilometrochsa však vlak náhle zastavil. Zapríčinila to intervencia okresného náčelníka v Nitre, ktorý žiadal vrátiť židovských robotníkov naspäť do Degeša, aby dokončili práce na výstavbe cesty. Zákrok bol efektívny, muži sa vrátili do práce a ich rodinní príslušníci domov. Rodinu Steinerovcov tvorili okrem rodičov Kolomana a Heleny aj ich tri deti –pätnásťročná Heda, desaťročný Ervín a najmladší Fredi-Moše.

Ukrytí v poli

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Koloman Steiner stále nachádzal v Degeši. V tých dňoch ho prišli navštíviť dvaja jeho synovia spolu s ich priateľom Tiborom Katzom, ktorého otec Pinchas bol taktiež robotníkom v Degeši. Práve tam ich zastihla správa, že v Nitre nastala honba na Židov, a tak sa rozhodli z pracovného tábora, ktorý im dovtedy poskytoval aspoň aké-také útočisko, utiecť. Ku Kolomanovi Steinerovi a jeho dvom synom sa pripojili Pinchas Katz so synom Tiborom a ďalší židovský chlapec – Karol Kohn. Po dlhom potĺkaní sa okolím uchýlila sa skupina šiestich utečencov do kukuričného poľa. Vysoké steblá im zaručovali pomerne dobrý úkryt a na krátky čas i potravu. Kŕmili sa klasmi a smäd si hasili v neďalekom močiari. Keď už viac nevládali klamať žalúdok, rozhodli sa hľadať pomoc u sedliakov v blízkej dedine Taraň, ktorá sa v súčasnosti volá Štefanovičová a je súčasťou Mojmíroviec. Prosiť sa vybrali dospelí ponechajúc deti v bezpečí kukuričného poľa. Náhodne zaklopali na dvere domu, v ktorom žil gazda Ján Čaraj s rodinou.

Do komory

Utečenci mali šťastie – Ján Čaraj si ich nielenže vypočul, ale ich aj hojne zásobil potravinami. Jeho štedrosť dodala skrývajúcim sa odvahu a keď sa im strava minula, prišli ho o pomoc požiadať zase, až sa ich návštevy stali pravidelnými. Ján Čaraj sa preto rozhodol celú skupinu umiestniť v stodole vedľa svojho domu. Každý druhý večer im poskytoval jedlo, ktoré pripravovali jeho manželka Mária a najstaršia dcéra. Čarajovci boli sami tak trochu utečencami. Ich domovskú obec Šrobárová anektovali v novembri 1938 Maďari, a tak sa usadili v dedine Taraň, keďže neboli ochotní žiť pod maďarskou vládou. Zároveň boli zarytými odporcami fašizmu a záchranu židovských utečencov považovali za svoju morálnu povinnosť. Situáciu však začalo komplikovať počasie. S príchodom dažďov, ktoré zaplavili stodolu, rozhodol sa Ján Čaraj premiestniť skupinu priamo do komory v dome. Po nociach, keď jeho najmladšie deti už spali, vychádzali ukrývaní zo skrýše, aby sa ohriali v dome a spolu s gazdom si vypočuli vysielanie z Londýna. Jediným spojením so svetom im bol malý rádiový prijímač fungujúci pomocou akumulátora, pretože elektrina vtedy ešte v dedine nebola zavedená.

Výbuch vykúpenia

Jedného rána v apríli 1945 zrazu praskla sklenená tabuľa na jednom z okien komory. Ľudia privyknutí na zvuky vojny vedeli, že prasknutie spôsobili výbuchy blížiaceho sa frontu. Po niekoľkých hodinách prišli Rusi. Radosť Steinerovcov z vytúženého oslobodenia sa miešala so zármutkom nad tým, čo sa odohralo v Nitre. Kolomanovu manželku Helenu a dcéru Hedu počas veľkého pohonu v meste chytili a transportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, kde obe zahynuli. Zachránení našli svoj dom celkom vyprázdnený, takže sa nemali svojim dobrodincom čím odvďačiť. Tí však ani nič neočakávali – najviac ich potešila záchrana šiestich životov a možnosť vrátiť sa do svojej rodnej obce, ktorá sa po vojne znova pripojila k Slovensku. Všetci zachránení okrem Kolomana Steinera a Karola Kohna emigrovali do Izraela. V šesťdesiatych rokoch, keď sa zovretie komunistického režimu uvoľnilo, obnovili a posilnili sa kontakty medzi Čarajovcami a Steinerovcami v Izraeli. Tých trápilo, že sa svojim záchrancom dostatočne neodvďačili, a tak aspoň umožnili Jánovi Čarajovi spoznať Izrael. Žiaľ, cestoval doň už sám, bez manželky Márie. Obom ako prvým Slovákom udelil Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme 15. marca 1966 titulSpravodlivý medzi národmi.