SÚDNOSŤ ŠTEFANA HARABINA

Na obálke knihy Súdnosť sedí sudca Harabin, akoby socha na spôsob amerického prezidenta Lincolna. Toho Lincolna, ktorý roku 1865 odvážne, „po harabinovsky“, odsúdil rodiacu sa korupciu v USA: „Moc peňazí sa bude usilovať využívať predsudky ľudí na to, aby predlžovala svoje vládnutie, až bohatstvo bude sústredené v rukách niekoľkých málo ľudí a privedie republiku do záhuby.“ Kritizoval zrušenie článku americkej ústavy, podľa ktorého právnické osoby nesmeli vznikať na neurčito, nanajvýš na 25 rokov. A čoskoro, štrnásteho apríla 1865, Lincolna sediaceho v čestnej lóži divadla po prvom dejstve jeden z hercov smrteľne postrelil so slovami: „Sic semper tyrannis!“ (Tak hynú tyrani!)

Gazdovstvo zvané Slovensko

Prečo napísal knihu slovenský Lincoln Štefan Harabin? Na jej uvedení v prítomnosti dvoch exprezidentov uviedol: „Nemal som ako minister spravodlivosti, ani ako predseda najvyššieho súdu, a tobôž už teraz, ako sudca najvyššieho súdu šancu informovať verejnosť o pravde, vždy ma médiá cenzurovali a cenzurujú. A tak popri tom, že nakrúcam videá, napísal som aj túto knihu.“ A dobre urobil. V čase epochálneho klamstva, vymývania mozgov a konšpirácie, vymýšľania si a bohapustého tvrdenia bez dôkazov, a to dokonca hlavami najvplyvnejších štátov sveta(!) skutočná pravda nemá inú šancu.

A tu je pravda na každej z 250 strán knihy, ktorá je „príbehom gazdovstva zvaného Slovensko“ (ako čítame na záložke). Kritériom Harabinovej pravdy je jeho otec, zasýpaný v americkej bani a doma za bývalého režimu týždne trpiaci v pivnici, keď mu jeho ťažko zarobený majetok brali do družstva. Je tu pravda o jeho súkromí i práci v pozíciách, na ktorých pôsobil. Vyhlásenie pred kardinálom Burkem o neprípustnosti LGBTI, postoj k bombardovaniu Srbska. Šéfovi haagskeho tribunálu Brammertzovi počas návštevy Bratislavy prestalo po Harabinovej reči chutiť. Bol za povýšením odsúdenia arménskej genocídy do slovenského zákona. V knihe je aj pravda o Lipšicom vyfabrikovaným, nikdy sa „nekonaným“ rozhovorom so Sadikim. I fakt, že na tomto krivom obvinení vysúdil 150-tisíc eur od generálnej prokuratúry, o čom verejnosť nesmie vedieť...

Pošliapaná pravda

Zásada „pred Bohom a vlastným svedomím stojíme nahí“ dovoľuje Harabinovi pozrieť v zrkadle samému sebe do očí za každých okolností. Neváhal sa postaviť proti vládnej svojvôli a tlakom na sudcu po prvý raz už za bývalého režimu. Mnícha Bystríka Janíka na prvom stupni v procese prešpikovanom eštebáčtinou oslobodil, lebo bola pošliapaná pravda. Vo funkcii ministra spravodlivosti bojoval proti Špeciálnemu súdu – také súdy sú typické pre diktátorské a totalitné režimy, pričom prvý taký súd zriadil Hitler v roku 1933. A to nie je všetko: imigranti, európske „jadro“, Istanbulský dohovor.

Knihu Štefana Harabina treba prečítať. Aj preto, že „paragraf sú posunuté polovice srdca“ a správny sudca, ak mení život človeka na trestnej lavici, mal by na to pamätať.