DOBA SLOVENSKÉHO SOKRATA

V osmičkovom roku si pripomenieme aj dobu muža, ktorý sa narodil pred 300 rokmi (konkrétne 17. apríla 1718), desať rokov po tom, čo sa v rozhodujúcej bitke pri Trenčíne (3. augusta 1708) víťazstvom cisárskych vojsk skončila vláda Františka Rákociho nad Slovenskom, päť rokov po obesení Jánošíka (17. marca 1713) a rok po narodení budúcej kráľovnej Márie Terézie (1717).

Panovníčkin poradca

Ten muž sa narodil rovnako ako Jánošík v Terchovej: bol to Adam František Kollár. V encyklopédiách ho charakterizujú ako slovensko-rakúskeho osvieteneckého učenca, historika, pedagóga, knihovníka, od roku 1774 bol riaditeľom dvornej knižnice vo Viedni. Pre jeho múdrosť a rozhľad ho nazývali slovenským Sokratom.

Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici, vyštudoval teológiu v Trnave a vo Viedni, ale z jezuitského rádu vystúpil pred vysvätením. Ovládal mnoho jazykov, popri slovenčine, nemčine a klasických jazykoch aj turečtinu, perzštinu a hebrejčinu. Kollár ako prvý Slovák založil rozsiahlu knižnicu a s podporou viedenského dvora rozvinul vedecké štúdium slove(a)nských dejín.

Bol poradcom panovníčky Márie Terézie, členom rôznych komisií a dvorným radcom. Videl, že stará feudálna spoločnosť potrebuje zásadné reformy, a tak vo svojich návrhoch, o ktorých písal knihy, požadoval zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty a zavedenie náboženskej slobody. Svojimi názormi ovplyvnil školskú reformu Márie Terézie.

Zatiaľ čo vo Viedni ho za zásluhy povýšili do šľachtického stavu, na východ od riečky Litavy, ktorá rozdeľovala monarchiu na predlitavskú časť (Rakúsko a Česko) a časť zalitavskú (Uhorsko), to bolo inak. Uhorská – inak údajne „slobodomyseľná“ – šľachta rázne odmietla akékoľvek reformy. Dielo Adama Františka Kollára De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apost. regnum Ungariae natoľko pobúrilo privilegované stavy, že Uhorský snem prikázal katovi verejne rozsekať a spáliť na bratislavskom námestí tento spis, v ktorom išlo okrem iného aj o zdanenie uhorskej šľachty. Stalo sa tak v roku 1764; potvrdilo sa, že maďarský hnev vzbĺkne a koná rázne.

Dôsledky Rákociho povstania

V dobe Adama Františka Kollára už nebolo pochýb o tom, že Slováci sú samostatným národom. František Rákoci v roku 1704, po tom, čo ho vyhlásili za „knieža“, dokonca formálne vyhlásil Tótság, teda Slovenský štát a niektorí historici považujú jeho povstanie (1703 – 1711) za prvý samostatný prejav národnej individuality Slovákov v moderných dejinách.

A to napriek tomu, že činy Rákociho boli krvavé: na sneme v Ónode, šiesteho a siedmeho júna 1707, dal delegáta Turčianskej stolice, vicežupana Melichara Rakovského na mieste rozsekať, a doráňaného stoličného notára Krištofa Okoličániho na ďalší deň popraviť. Insígnie Turčianskej stolice vtedy zneuctili a Turčiansku stolicu vyškrtli spomedzi uhorských stolíc (odvtedy rokovali v Martine za stolmi potiahnutými červeným súknom). A to len preto, že Turčania predniesli požiadavky zo svojho dokumentu Memoriáles: zastavenie bojov a rabovačiek, uzavretie mieru a zníženie daní.

Niektorí historici považujú Rákociho povstanie za prvý samostatný prejav národnej individuality Slovákov v moderných dejinách.

Prelievanie nevinnej krvi ešte v tom roku pokračovalo v Banskej Štiavnici. Rákociho vojská držali banské mestá už štvrtý rok, čo bola pre slovenských baníkov pohroma. V neudržiavaných baniach prichádzalo k častým nešťastiam, mzda baníkov klesala. Za Rákociho bezcenné medené mince, posmešne nazývané „libertáše“, sa nedalo skoro nič kúpiť. Keď vysilení a vyhladnutí baníci začali štrajkovať, „knieža“ zhodnotilo ich počin ako opovážlivé sprisahanie a bolo zle. Ráno 3. októbra 1707 dostalo vojsko rozkaz strieľať. Na halde pri šachte Jozef v Štiavnických Baniach ostalo ležať 15 zabitých a viac ako 30 ranených baníkov.

Rákoci napokon musel z Uhorska zutekať. Zomrel v Turecku. Ale od roku 1906 ležia jeho kosti pod košickou katolíckou katedrálou a tisíce turistov z Maďarska menia košickú svätyňu na trhovisko s importovaným maďarským vlastenectvom.

Odkaz turčianskych Memoriáles ostal však živý. O 154 rokov, na šiesteho a siedmeho júna 1861, zvolali predstavitelia Turčianskeho Svätého Martina slovenské národné zhromaždenie. Slováci na ňom pod vedením Janka Francisciho prijali Memorandum. Neodvážili sa pripomenúť, že tým myslia aj na dvoch statočných turčianskych poslancov. Ale aj vďaka tomu sa deň siedmy jún stal pamätným dňom Slovenskej republiky.

V literárnom spolku

Škoda, že Adam František Kollár pre svoj zámer založiť vedeckú spoločnosť Societas literaria podľa vzoru Francúzskej akadémie nezískal v roku 1774 podporu kráľovnej. O tom, že sa v tých rokoch v slovenských vzdelaneckých kruhoch pociťovala potreba literárneho spolku, svedčí založenie „Towarišstwa litterného umeňá“, ktoré dnes poznáme pod menom Slovenské učené tovarišstvo, v roku 1792 v Trnave. Tovarišstvo združovalo bernolákovcov a ich prívržencov a šírilo slovenský jazyk a literatúru. Medzi členov a hlavné osobnosti tovarišstva patrili Anton Bernolák, Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý či Alexander Rudnay.

Tovarišstvo bolo prvým slovenským nadkonfesijným združením – na konci tretieho roku svojej existencie malo do 450 členov. Z nich bolo 270 katolíckych kňazov a jeden evanjelický kňaz, 86 študentov teológie a laici. Členovia pochádzali z územia dnešného Slovenska, Maďarska, Moravy, Poľska, Chorvátska, Rakúska a Rumunska. Svoje „stánky“ malo tovarišstvo v Nitre, Banskej Bystrici, Jágri, vo Veľkom Rovnom, v Solivare, Rožňave a Košiciach. Počas deviatich rokov činnosti (1792 – 1800) vydalo 11 knižných titulov v 20 zväzkoch. Najusilovnejším spisovateľom bol Juraj Fándly, jeho Piľní domajší a poľní hospodár bola vôbec prvá kniha, ktorú vydalo tovarišstvo. Fándly vydal dovedna štyri tituly v ôsmich zväzkoch.

Tovarišstvo zakladal Bernolák s Fándlym a ďalšími deväť rokov po Kollárovej smrti (ten zomrel 10. júla 1783 – pred 235 rokmi), ale Kollárov vplyv na konanie Antona Bernoláka je nespochybniteľný. Aj preto, že Bernolák ako študent na viedenskom Pázmaneu od jesene 1782 do jari 1784 sa s Adamom Františkom Kollárom stretával, čo zaiste mohlo prispieť k vzniku Bernolákových diel Dissertatio (1787) a Grammatica Slavica (1790). Bernolák umrel 15. januára 1813, teda pred 205 rokmi a pochovaný je v Nových Zámkoch.