KRÍŽOVÁ CESTA MIROSLAVA RADAČOVSKÉHO

Na najvyššom poschodí bruselskej budovy Altiero Spinelli, najväčšej z budov Európskeho parlamentu (EP), v blízkosti malej „fajčiarskej“ terasy s pekným výhľadom na mesto je maličká kancelária. Vlastne sú tam dve kancelárie spojené dverami, priamy vchod z chodby je iba do jednej z nich, tej asistentskej. V strede tej druhej je veľký stôl s počítačom. To je úradovňa Miroslava Radačovského, ktorý tu spolu so svojím synom Michalom, Adamom Lučanským (synom bývalého policajného prezidenta) a ďalšími niekoľkými mladými ľuďmi vedie nerovný boj proti progresívnemu šialenstvu, ktoré sa práve z tohto miesta rinie do celej Európy.

Radačovský je jedným zo štrnástich slovenských europoslancov. Hm, slovenských... za Slovensko ich síce „štartuje“ štrnásť, lenže koľkí z nich naozaj bojujú za záujmy Slovákov, za skutočné záujmy ľudí, ktorými sú sloboda, svojeť, spravodlivosť, mier a prosperita? Žiaľ, takí sa doposiaľ vždy dali zrátať na prstoch jednej ruky veľmi neopatrného starého drevorubača...

Miroslav Radačovský je jedným z tých pár statočných. V europarlamente, samotnom srdci bruselizmu-eurocentrizmu, akomsi novodobom Babylone (najmultilingválnejšom parlamente sveta, kde sa všetko prekladá až do 28 jazykov), je považovaný za jedného z najväčších rebelov, za naozajstného extrémistu. Tak ho označuje globalistický mainstream, a tak to aj je, ak teda pod slovom extrém rozumieme všetko, čo sa príliš vzďaľuje od priemeru. V prostredí EP totiž pôsobí so svojimi konzervatívnymi, vlasteneckými a pacifistickými názormi podobne zvláštne ako mamička s dieťaťom v kočíku na dúhovom prajde – naozaj sa extrémne odchyľuje od tamojšieho priemeru, kde sú normou a štandardom všetky druhy progresívneho úchyláctva.

Slniečkarske pokrytectvo

JUDr. Miroslav Radačovský (69) absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a potom počas celej svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako sudca. Jeho meno si verejnosť všimla, keď sa v pozemkovej kauze bývalého prezidenta Kisku nezľakol a rozhodol spravodlivo v prospech okradnutého občana. Aj preto, keď prijal ponuku strany ĽSNS v roku 2019 kandidovať do EP na ich kandidátke, ako mediálne známa osoba s vysokým kreditom dostal od ľudí dôveru. Globalistický mainstream ho odvtedy označuje za fašistu, čo je čistý nezmysel a presný opak pravdy: celá jeho rodina od pradeda cez deda a otca, ktorý bol v boji proti fašistom šestnásťkrát postrelený, je silno antifašistická, doslova prelievala krv v boji proti fašistom. Aj preto je jednou z najsilnejších tém Miroslava Radačovského boj proti fašizmu, útlaku, vojne. A tiež proti rasizmu, ktorý je aj v Bruseli veľmi silne zakorenený.

„Ešte nedávno boli kolonizátormi a teraz najhlasnejšie vykrikujú o anexii Krymu,“ hovorí o pokrytectve, ktoré je skutočným podhubím „slniečkarskeho“ svätuškárstva, podstaty bruselského eurocentrizmu. A rozpráva o tom, ako belgickí kolonizátori v koloniálnych časoch zabili dva milióny obyvateľov Konga. Hoci po vojne, v snahe udržať si túto svoju jedinú kolóniu, začali dávať Konžanom občianstvo, rasizmus z nich len tak nevyprchal. „Tak napríklad v bruselskom múzeu africkej kultúry je v expozícii vyobrazenie vývinového radu človeka. Medzi neandertálcom a moderným človekom však je prázdne miesto – kedysi tam bývala postava černocha, ktorého považovali za vývojový medzistupeň medzi opicou a človekom. Alebo bruselská ZOO: z Konga priviezli originálne domčeky domorodcov, nainštalovali ich do jedného z výbehov a tam nútili Konžanov žiť ako exponáty zoologickej záhrady,“ rozpráva Radačovský s pohoršením. A čo chce v Bruseli dokázať? „Na prvom mieste musí vždy byť mier a spolupráca – a nielen slovanských, ale všetkých národov,“ hovorí. Toto jeho presvedčenie však nedávno takmer spôsobilo medzinárodný škandál.

Ak Taiwan, prečo nie aj Čína?

Čo sa vlastne stalo? V novembri 2022 sa v priestoroch Európskeho parlamentu (EP) konala taiwanská výstava orchideí. Bolo jasné, že Čína to bude vnímať negatívne ako gesto podpory taiwanského režimu. Ostrov Taiwan je totiž súčasťou Číny, to rešpektuje celý svet a aj EÚ sa oficiálne hlási k tzv. politike jednej Číny. A keďže predstavitelia EÚ rozprávajú o zlepšovaní vzťahov a rozvíjaní spolupráce s Čínou, Radačovskému napadla celkom prirodzená myšlienka: ak mohla byť v EP výstava taiwanských orchideí, tak prečo nie aj výstava čínskej kultúry, jednej z najbohatších a najstarobylejších na svete?

Oficiálne miesta v EP návrh prijali, a tak od januára Radačovského tím, čínska misia v Bruseli a útvar LINC MEP, ktorý v EP zabezpečuje prípravu výstav a iných podujatí, začali pracovať na jej organizovaní. Bola pripravená grafická výzdoba, informačné panely, rekvizity a všetky ostatné náležitosti. Výstava sa mala konať 2. až 5. mája 2023 v sále Yehudi Menuhin. Chýbal ešte podpis kvestora, pričom s jeho kanceláriou nebolo možné dlhé týždne nadviazať zmysluplný kontakt. Čas bežal, blížil sa koniec apríla, už museli byť urobené a rozposlané pozvánky, ale úradníci sa stále vyhovárali a zatajovali. Až napokon 25. apríla, týždeň pred akciou, prišiel z kancelárie hlavného kvestora oznam: „Chcem vás informovať, že zodpovedný kvestor sa rozhodol neschváliť vašu žiadosť o výstavu Kultúrna prezentácia Čínskej ľudovej republiky – čajová kultúra, pretože nie je v súlade s rozhodnutím Konferencie predsedov o Usmernení k vzťahom so zástupcami tretích krajín, v znení schválenom 13. apríla 2023.“

Úradnícka arogancia moci

Zo strany úradníkov EP to bola zjavná výhovorka. Konferencia predsedov je útvar EP, ktorý funguje podobne ako grémium v našej Národnej rade SR: je to porada predsedov politických skupín, ktorá pripravuje odporúčanie pre hlasovanie pléna EP alebo ďalších orgánov. Nemá rozhodovaciu právomoc a navyše, vôbec neriešila danú výstavu, iba odporúčala, ako majú europoslanci postupovať pri kontaktoch s partnermi z neeurópskych krajín. V prípade Číny odporučila, aby čínski poslanci nemali povolený vstup do priestorov EP, lebo predtým Čína uvalila na pár poslancov EP sankcie za ich provokatívne výroky o dodržiavaní ľudských práv v Číne. Nebola tam žiadna reč o zákaze kultúrnych a spoločenských kontaktov s Čínou.

Na dokreslenie ešte uveďme, že v ten istý deň, keď konferencia predsedov vydala svoje odporúčanie, šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell na margo vzťahov s Čínou uviedol: „Pevne verím v dôležitosť verejnej diplomacie v osobných a ľudských výmenách a v to, že obe strany profitujú z toho, že sa lepšie poznajú. To je dôvod, prečo sa kultúrne a osobné výmeny medzi Európou a Čínou musia po troch rokoch prerušenia čo najskôr obnoviť.“

Radačovský sa ocitol v chúlostivej situácii: musel taktne vysvetliť čínskym partnerom, že výstava nebude, lebo ju ktosi jednoducho zakázal. Číňania, našťastie, plne chápali kontext. A keďže výstava už bola hotová, bola by škoda ju nezrealizovať, a preto ju usporiadali v čínskom kultúrnom centre v Bruseli.

Radačovský však nemohol vec nechať len tak. Napísal kvestorovi Hansenovi slušný list, v ktorom s ľútosťou konštatoval, že postup kancelárie kvestora EP nebol seriózny. Vyvrátil absurdné zdôvodnenie zákazu výstavy, pripomenul skutočnosť, že Číňania bez problémov vstupovali do EP aj po 14. apríli, ako aj fakt, že počas štyroch mesiacov príprav organizátorom ani náznakom nebolo dané najavo, že by s výstavou mal byť nejaký problém. To, že zákaz im oznámili až na poslednú chvíľu a predtým nereagovali na mnohé pokusy o kontaktovanie, spôsobilo zneváženie množstva práce europoslanca a jeho tímu.

Kvestor Radačovskému odpísal úradnícky suchým, avšak argumentačne nesmierne bezočivým listom, v ktorom na konkrétne výhrady nereagoval, iba mu v podstate oznámil, že sa jednoducho rozhodol výstavu nepovoliť, a že sa Radačovský mohol (týždeň pred výstavou?!) proti rozhodnutiu odvolať.

Posluhovači zaoceánskej veľmoci

Kto a prečo mohol mať záujem sabotovať snahu o rozvíjanie dobrých vzťahov s takou dôležitou veľmocou, ako je Čína, aj v prípade neškodnej kultúrnej výstavy? Túto otázku nechajme nezodpovedanú, hoci by bolo možné vysloviť dohad, či v tom náhodou nemajú prsty posluhovači istej neeurópskej veľmoci. A konkrétne nemenovaný fanaticky proamerický slovenský podpredseda EP, ktorý sa nijako netají svojím absolútne negatívnym postojom voči Radačovskému, ostentatívne ho ignoruje a blokuje všade, kde sa dá, a nie je ťažké si predstaviť, ako asi mohol reagovať, keď sa dozvedel, že Radačovský si dovolil organizovať v EP výstavu.

Je už len symbolickým dokreslením celej veci, že presne v rovnakom čase, keď v priestoroch EP mala byť výstava čínskej kultúry Čaj pre harmóniu, sa tam konala krajne provokatívna, antikresťanská, doslova satanistická LGBTI výstava švédskej lesbickej fotografky Elisabeth Ohlsonovej, ktorá vedeniu EP zjavne vôbec neprekážala, napriek ostrým protestom kresťansky orientovaných poslancov EP. Radačovský k tomu povedal: „Považujem za neúctu a napľutie do tváre mieru a mierovej spolupráce medzi národmi a štátmi, ak vedenie EP povolilo výstavu LGBTQ s protikresťanskou tematikou v dňoch 2. – 5. mája, ale v rovnakom čase nepovolilo výstavu čínskej kultúry organizovanú mnou a mojou kanceláriou. Že išlo o zneváženie a znehodnotenie práce europoslanca a jeho ľudí takýmto zlým spôsobom, to ma až tak nebolí, hoci ma to mrzí pre množstvo vynaloženej práce môjho tímu. Ale bolí ma to preto, že vidím, k akej budúcnosti sa Európa a svet takýmto spôsobom posúva. Ak budú takto likvidovaní takí obyčajní europoslanci, ako je Radačovský, tak potom mi z toho vychádza, že sa tu ktosi pokúša už v zárodku zničiť a zadusiť všetko, čo by mu mohlo krížiť plány.“

Divadlo pre verejnosť 

Kto navštívil európske inštitúcie v Bruseli, môže potvrdiť, že majú rôznu atmosféru. Kým napríklad Európska komisia, kde sa na rozdiel od EP skutočne robí politika, je strohá a úradnícky nevľúdna, EP pôsobí inak. Jeho prezentačná časť sa volá Parlamentarium – to znie podobne ako planetárium a v skutočnosti je EP akýmsi zvláštnym planetáriom celý: je prezentačným miestom eurohujerstva, obrovským (pracuje tu vyše päťtisíc ľudí, nerátajúc do toho 705 poslancov a tisíce ich asistentov) divadlom pre verejnosť. Práve odtiaľto sa do sveta šíri euronáboženstvo bruselizmu s jeho agendou ľudských práv, LGBTI a eurodemokracie, ktorá je pravým opakom skutočnej demokracie. Všetky tie hviezdičky, dúhy, rafinované štruktúry a postupy, hra na spolupatričnosť, európskosť, hodnoty a iné rekvizity slúžia na ohúrenie a obalamutenie verejnosti, aby si nevšimla zásadný fakt, že projekt EÚ je po prijatí Lisabonskej zmluvy už niečím iným než niekdajšou nepochybne skvelou a užitočnou platformou na spoluprácu suverénnych štátov.

To všetko slúži na prekrytie podstatného faktu, že EÚ v tejto podobe je pokusom spojiť nespojiteľné. Treba otvorene vykričať do sveta, že existujú len dve možnosti: buď je zvrchovaný národný štát, alebo je zvrchované vyššie centrum, ale v takom prípade ide o koniec rozhodovania národov o svojich veciach, a teda koniec demokracie – vlády ľudu v svojich krajinách. Dnešná EÚ je „ani ryba, ani rak“, keď všetko je tak akosi na polceste medzi týmito dvomi možnosťami, či sa pozrieme na systém riadenia, rozdelenie kompetencií či počty poslancov jednotlivých krajín. Je to „umelecký“ pokus o nájdenie kompromisu, ktorý je však z princípu nemožný.

Celé to prikrývajú rečami o vrúcnych vzťahoch medzi národmi, o odstránení sporov, nenávisti, vojen... lenže toto je na tom azda najodpornejší podvod. Veď predsa národy môžu nažívať v mieri, priateľstve a harmónii, aj keď si každý bude hospodáriť na svojom sám – ba práve vtedy sú vzťahy ideálne, keď je všetko vyčistené a ujasnené. Na to naozaj netreba, aby odovzdali suverenitu vzdialenému centru, euroskepticizmus nemá nič spoločné s nenávisťou ani snahou rozpútavať vojny.

Táto falošná hra môže mať iba jeden zmysel: že slúži niekomu a niečomu úplne inému než obyvateľom Európy. Niet inej cesty, ako sa brániť, než za európsku a mierovú pravdu bojovať. O tom je aj epický bruselský boj Miroslava Radačovského. Držme mu v ňom palce.

JUDr. Miroslav Radačovský, nezaradený poslanec Europskeho parlamentu.

Za uvedené názory zodpovedá výlučne ich autor. Tieto názory nevyjadrujú bezpodmienečne oficiálne stanovisko Európskeho parlamentu.