CHMELÁR: WLACHOVSKÝ KLAME O RUSKO-GRUZÍNSKOM KONFLIKTE

Pri príležitosti 15. výročia vojny o Južné Osetsko minister zahraničných vecí SR Miroslav Wlachovský poskytol pre TASR vyjadrenie, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Pred 15 rokmi nám Rusko útokom na Gruzínsko ukázalo, že pod falošnými zámienkami neváha okupovať cudzie územia a šíriť skazu, len aby naplnilo svoje mocenské ambície... Od začiatku ruskej invázie do Gruzínska uplynulo 7. augusta 2023 pätnásť rokov... Pri tejto príležitosti chcem upozorniť aj na paralely vojny v Gruzínsku s ničím nepodloženou ruskou vojenskou intervenciou na Ukrajinu. Ide totiž o pokračovanie agresívnej politiky Kremľa voči susedom a ukážku jeho imperialistických ambícií.“

Hoci je únavné neustále vyvracať ustavične sa opakujúce propagandistické bludy, musím aj tentoraz skonštatovať, že šéf slovenskej diplomacie vedome klame, šíri dezinformácie a prekrúca historické fakty v rozpore s oficiálnymi vyhláseniami EÚ a USA. Pravda, nerobí to sám, za „ruskú agresiu“ pravidelne označujú rusko-gruzínsky konflikt z roku 2008 aj prezidentka Zuzana Čaputová, jej nádejný kandidát Ivan Korčok, Jaroslav Naď, Juraj Krúpa, Peter Osuský, Tomáš Valášek a ďalší militaristi. Ospravedlňujem sa čitateľom, ktorí toto moje vysvetlenie už čítali, ale ak propaganda nerešpektuje fakty, musíme ich neustále pripomínať.

V rozpore s obrazom, ktorý je v našich končinách dlhodobo vykresľovaný, priniesli najväčšie mediálne koncerny sveta (BBC, Associated Press, Reuters, Agence France Presse, ale aj Spiegel Online a iné) už bezprostredne po vypuknutí konfliktu jasné dôkazy o tom, že útoky začali oddiely gruzínskych ostreľovačov, ktoré 2. augusta 2008 spustili paľbu na juhoosetské jednotky. V dôsledku bojov niekoľko tísíc Osetov opustilo svoje domovy a utieklo na územie Ruska, ktoré im poskytlo azyl. O štyri dni neskôr už Gruzínci použili pri ostreľovaní Cchinvali (hlavného mesta Južného Osetska) aj delostrelectvo. Až vtedy dalo Rusko najavo, že ak bude násilie pokračovať, zasiahne. Dôvodov na to malo viac než dosť – predovšetkým však treba spomenúť, že 90 percent obyvateľov Južného Osetska má ruské štátne občianstvo a (čo bolo zo strany Tbilisi úplne šialené) gruzínske sily začali ohrozovať aj ruské jednotky, rozmiestnené v oblasti na základe medzinárodnej dohody z roku 1992. Ak mi ktosi bude tvrdiť, že existuje nejaká veľmoc, ktorá by sa nečinne prizerala na takúto provokáciu a napadnutie vlastných občanov, asi ho prestanem považovať za svojprávnu osobu. A tak (zdalo sa) gruzínskemu vodcovi neostávalo nič iné, ako 7. augusta 2008 večer vyhlásiť jednostranné zastavenie paľby a dohodnúť prímerie.

Saakašvili však hneď na druhý deň šokujúco oklamal celý svet, keď zaútočil s plnou vojenskou silou (bombardovanie, delostrelectvo a vzápätí tanky) na Cchinvali. Juhoosetský prezident Kokoity (nie Moskva) ako prvý oznámil, že barbarský zásah si vyžiadal najmenej 1400 ľudských životov z radov civilistov. Ruská armáda okamžite odpovedala, zničila vojenskú základňu v Gori a zostrelila dve gruzínske lietadlá. (Takže, zdôrazňujem, ruská armáda sa zapojila do konfliktu až 8. augusta, nie siedmeho, čiže ak si naše MZV pripomína výročie vojny 7. augusta, pripomína si tým výročie gruzínskeho útoku). Saakašvili na to vystúpil v televízii a emotívne až hystericky vyhlásil všeobecnú mobilizáciu, žiadal zapojenie amerických vojsk do konfliktu (sic!) a prirovnal správanie Moskvy k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968. Nepochopím, ako mu mohli naše médiá zhltnúť práve túto demagogickú rétoriku, lebo podľa môjho názoru je urážkou všetkých obetí sovietskej invázie spred 55 rokov. Ľudí, ktorých lákajú takéto paralely, treba upozorniť, že Česi a Slováci v auguste 1968 na nikoho neútočili, nikoho nezabili a okupáciu ničím nevyprovokovali, takže porovnávať až gándhíovsky pasívny odpor nášho ľudu s vyvádzaním gruzínskych jednotiek je nehoráznosť, na ktorú (očakával by som) mali naši politickí predstavitelia alebo aspoň novinári zareagovať. Tým skôr, že prezident Abcházska Sergej Bagapš označil útok Gruzínska za genocídu malého osetského národa.

A teraz to najdôležitejšie: 22. augusta 2008 uviedol americký veľvyslanec v Rusku John Beyrle v rozhovore pre denník Kommersant, že USA považujú ruskú reakciu na vpád gruzínskej armády do Cchinvali za primeranú. "Vidíme, že odpoveď ruských vojsk bola úplne opodstatnená útokom na ruské mierové sily v Južnom Osetsku," vyhlásil. Rusko však podľa neho zašlo príliš ďaleko, keď jeho jednotky vstúpili na územie Gruzínska. K podobnému stanovisku prišiel aj Brusel. V septembri 2009 zverejnila nezávislá vyšetrovacia komisia Európskej únie 1000-stranové stanovisko, podľa ktorého vojnu jednoznačne vyvolalo Gruzínsko. Správa popiera Saakašviliho verziu, že on iba reagoval na útok Ruska (keďže pred začiatkom gruzínskej invázie nedošlo k žiadnemu vojenskému zásahu ruskej armády) a protestuje aj proti gruzínskemu bombardovaniu Cchinvali ťažkým delostrelectvom, ktoré je z hľadiska medzinárodného práva neospravedlniteľné. O čo sa teda opiera stanovisko našej rusofóbnej vlády, ktoré neuviedlo korektne ani dátum, ani príčinu ruského zásahu?

Napriek týmto skutočnostiam Washington dlho držal ochrannú ruku nad hlavným architektom tejto vojny Michailom Saakašvilim, nad jedným neznesiteľným nacionalistickým autokratom, ktorý pre svoje krátkozraké a sebecké ciele nielenže vrcholne nezodpovedne zatiahol vlastnú krajinu na pokraj katastrofy, ale aj brutálne likvidoval domácu opozíciu. Naši analytici radi prejavujú obavu o demokraciu v Rusku, ale blahosklonne prehliadali, že gruzínsky vládca pred voľbami obvinil dvoch opozičných ľavicových lídrov zo špionáže a sprisahania a donútil ich k emigrácii; že vodcu pravicovej Ľudovej strany zbili počas demonštrácie príslušníci špeciálnych jednotiek tak, že skončil v nemocnici; že bývalý minister obrany Okruašvili, ktorý obvinil prezidenta zo sprenevery štátnych peňazí, bol zatknutý a po prepustení zo strachu o život emigroval; že po protestoch opozície Saakašvili vyhlásil výnimočný stav, zakázal vysielanie súkromných televízií a obmedzil slobodu zhromažďovania; že vo voľbách, pri ktorých znemožnil účasť niektorých zahraničných pozorovateľov, získal podozrivých viac ako 96 percent hlasov; že krátko potom začali krajinu opúšťať politicky nepohodlné osoby; že za jeho vlády sa korupcia rozrástla do nevídaných rozmerov; že si kúpil lietadlo z tajných fondov ministerstva obrany, o ktorých parlament nemal ani potuchy... Tento muž neposilnil demokraciu v krajine, nepodporil rozvojové a modernizačné programy, ale len vybudoval (s americkou pomocou) najlepšie vyzbrojenú armádu v regióne, ktorej presadil výdavky vo výške 10 percent HDP (viac dávajú už len africkí diktátori). A napriek tomu západné vlády ignorovali Saakašviliho násilné metódy, považovali ho za záruku demokracie v Gruzínsku a vyjadrovali mu podporu. Nie na základe jeho výsledkov, ale iba na základe jeho demagogických a silno nacionalisticky podfarbených protiruských výkrikov.

Saakašvili však nebol iba autokrat a hulvát. Saakašvili bol aj politický babrák, ktorý v tomto konflikte ukázal, že nemá elementárne znalosti z geopolitiky. Gruzínsky vodca rozohral zložitú geopolitickú šachovú partiu bez toho, aby poznal pravidlá hry, čo je samovražedný postup, nad ktorým ostáva rozum stáť. Myslel si, že je ohromný stratég, keď naplánoval akciu v deň otvorenia olympijských hier, kedy bol Putin v Pekingu a Medvedev na dovolenke, no to je asi tak celý jeho plán. V momente, keď začal presviedčať Američanov, aby sa po jeho boku pustili do vojny s Ruskom, sa ukázal ako totálny šialenec. Saakašvili riskoval, že totálna vojna medzi Moskvou a Tbilisi spôsobí najhoršiu eskaláciu napätia od čias kubánskej krízy roku 1961, ktorá ešte stále môže byť horšia ako tá, ktorá sprevádzala rozpad Juhoslávie. Keď ohrozíte priamo základy existencie štátu, vydesíte spojencov a zatiahnete krajinu do vojny, ktorú nemôžete vyhrať – nemôžete byť považovaný za dôveryhodného spojenca. Keby Saakašvili nebol arogantný šovinista, prišiel by na to, že voči odbojnej provincii mohol postupovať aj inak – pred 2. augustom tam bol predsa pokoj, fungovala doprava, obchod i medziľudské vzťahy. Keby uvažoval s chladnou hlavou, musel by si spočítať, že za takého stavu by Južné Osetsko bez pomoci Ruska nemohlo vo svojich separatistických snahách uspieť (Moskva nezávislosť oblasti šestnásť rokov neuznávala, tento postoj nemala dôvod meniť a donútil ju k tomu až Saakašvili).

Ďalšie konotácie sú už viac-menej vtipné. Naša diplomacia presadzuje stanovisko, že súčasné Gruzínsko patrí do NATO. Pripomínam však, že súčasné Gruzínsko Saakašviliho väzní – toho Saakašviliho, ktorého zároveň naša diplomacia podporuje. Minister Wlachovský rovnako tvrdí, že Moskva chcela týmto zásahom zabrániť členstvu Gruzínska v NATO. Som rád, že to hovorí, lebo tým potvrdil priamu súvislosť nezodpovedného sľubu na summite Severoatlantickej aliancie v Bukurešti tri mesiace predtým, ktorý si Saakašvili podľa vtedajšieho veľvyslanca USA pri NATO Roberta Huntera vysvetlil tak, že môže zaútočiť na Južné Osetsko a my mu prídeme vojensky na pomoc. Fatálny omyl. Ale tie sa rodia práve z domýšľavosti, zavádzania a dezinformácií, ktorými nás kŕmia aj tí, ktorí tvrdia, že proti nim bojujú.