ROZHODCA V PARLAMENTE

Slovensko ho pozná najmä z parlamentných lavíc. Predsedá Zahraničnému výboru NR SR, predkladá legislatívne návrhy a začiatkom tohto roka sa stal krajským predsedom Smeru-SSD v Nitre. Agresívne spôsoby v pléne NR SR sú mu cudzie, je známy skôr pokojným prejavom, rozvážnou argumentáciou a inteligentným humorom. Považuje sa za cieľavedomého a pracovitého, tímového hráča so zmyslom pre fair-play, vie byť však aj nepríjemne tvrdohlavý a naozaj nerád prehráva. Hoci do regionálnej politiky vstúpil už ako tínedžer, neoddeliteľnú súčasť jeho života tvorí futbal a o témach, akými sú história či kultúra, dokáže debatovať dlhé hodiny.

Marián Kéry: Futbal ma bavil a chcel som pri ňom zostať, no nie iba na dedinskej úrovni. Bol som realista a nepredpokladal som, že by som ako hráč prerazil vo vrcholovom futbale. Naopak, ako rozhodca som postupne prešiel všetkými ligami a dostal sa do najvyšších súťaží, ktoré riadil Slovenský futbalový zväz.

Futbal v krvi

Na svet prišiel koncom zimy, 6. februára 1978 v Zlatých Moravciach, ale podstatnú časť života prežil v rodnej obci Červený Hrádok. „Som rád, že som vyrastal v období bez mobilných telefónov a počítačov, vďaka čomu som veľkú časť svojho detstva a dospievania prežil na športoviskách, najmä na futbalovom ihrisku za našou záhradou,“ začína svoje rozprávanie. K futbalu inklinoval ako mnoho iných chlapcov, ale vďaka otcovi, ktorý bol aktívnym hráčom, mal k lopte ešte o čosi bližšie. „Ocino bol jednoduchý dedinský človek, ktorý takmer celý život pracoval na miestnom poľnohospodárskom družstve ako traktorista. Odmalička sme spolu v televízii sledovali športové prenosy. Hokej, tenis, atletiku, lyžovanie, ale najmä futbal, ku ktorému ma viedol. Hrával som za žiakov a chvíľu za dorast, ale veľmi rýchlo som presedlal na dráhu rozhodcu. Tento nápad sa otcovi spočiatku nepozdával – rozhodca to má na dedinskom futbale veľmi náročné, pretože nemôže ulahodiť každému, napokon ma však podporil. V roku 1996 som úspešne absolvoval rozhodcovský kurz a venoval som sa tomu štrnásť rokov,“ spomína. A prečo sa rozhodol pre kariéru rozhodcu a nie hráča? „Futbal ma bavil a chcel som pri ňom zostať, no nie iba na dedinskej úrovni. Bol som realista a nepredpokladal som, že by som ako hráč prerazil vo vrcholovom futbale. Naopak, ako rozhodca som postupne prešiel všetkými ligami a dostal sa do najvyšších súťaží, ktoré riadil Slovenský futbalový zväz,“ vysvetľuje.

Na zelenom trávniku

Šport v mladosti výrazne ovplyvňoval jeho životný štýl a naučil ho disciplíne. V piatok či v sobotu nemohol s kamarátmi ponocovať. Naopak, dôraz kládol na tréningy a regeneráciu. Na rozdiel od iných rozhodcov mal kalendár plný aj v januári či februári. „Do areálu FC ViOn Zlaté Moravce chodili na sústredenie viaceré domáce, ale i zahraničné tímy a to bolo moje šťastie. V tom čase mala organizovanie prípravných zápasov vrátane obsadzovania rozhodcov na starosti riaditeľka hotela Helena Gáliková, ktorá bola sestrou majiteľa klubu ViOn Viliama Ondrejku. Keďže vedela, že hovorím plynule po anglicky a rusky, volala vždy mne,“ spomína s úsmevom. Koľko zápasov rozhodoval, spočítané nemá, ale sú aj také, na ktoré má špeciálne spomienky. „V tých nižších súťažiach to bol zápas Tesárske Mlyňany – ViOn Zlaté Moravce, kde domáci viedli 1 : 0 a hlavný rozhodca, môj dobrý kamarát František Kunkel, nariadil pokutový kop proti domácim. Hostia vyrovnali na 1 : 1 a domáci cítili veľkú skrivodlivosť. Po zápase sa nám ušlo viacero nadávok, nejaký pán dokonca vytrhol mrežu na kabíne rozhodcov, takže som sa bál, čo sa bude diať. Napokon nás nezbili, ale bol to nepríjemný zážitok. Našťastie, nikdy som nebol inzultovaný, ale ako asistent rozhodcu som mal nepríjemný zážitok v zápase DAC Dunajská Streda – Slovan Bratislava, keď bol zápas viackrát prerušený pre výtržnosti domácich divákov. Tých prišli vo veľkom podporiť fanúšikovia z Maďarska, hlavne z Ferencvárosu Budapešť, a nakoniec museli proti nim zasiahnuť kukláči,“ dodáva. Počas kariéry asistenta rozhodcu v najvyššej súťaži poškuľoval dokonca po odznaku UEFA. Sľubne rozbehnutú kariéru zastavila až operácia kolena, po ktorej už nebol schopný absolvovať pomerne náročné štvrťročné fyzické previerky a s futbalovou kariérou musel skončiť. Skalným fanúšikom však ostal dodnes. Palce drží domácemu FC ViOn Zlaté Moravce, Realu Madrid. K jeho futbalovým vzorom patria Michel Platini, Diego Maradona, Romário, Ľubomír Moravčík či Peter Dubovský.

Ruštinár a dejepisár

Hoci to na prvý pohľad nemá žiadny súvis, okrem futbalu patrí medzi jeho záľuby aj história. Po absolvovaní štúdia na Gymnáziu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, aprobácia história a ruský jazyk. Práve výber ruštiny mnohých prekvapil. „Veľmi ma oslovila ruská literatúra, a preto som sa rozhodol študovať ruský jazyk aj na vysokej škole, hoci môj otec nebol príliš nadšený. Ten by bol radšej, keby som sa venoval angličtine a nemčine, ale toto vyplnila moja sestra, ktorá dnes žije vo Švajčiarsku. Čo sa týka ruskej literatúry, mojím najobľúbenejším autorom je unikátny Lev Nikolajevič Tolstoj a jeho romány Anna Kareninová a Vojna a mier. Mám rád aj Michaila Jurieviča Lermontova, niektoré Puškinove diela a tiež Dostojevského Zločin a trest, aj keď ide o mimoriadne náročné dielo, keďže autor sa veľmi sústreďuje na psychológiu postáv,“ dodáva. Svoje vzdelanie sa pred pár rokmi rozhodol rozšíriť si a aktuálne je v druhom ročníku magisterského štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. A aký je jeho vzťah k Slovensku? „V tomto roku si pripomíname 30. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. „Veľmi ma mrzí, že moja generácia, ale aj tá pred ňou, berie samostatnosť Slovenska ako samozrejmosť. Preto pri každej príležitosti oceňujem odvahu vtedajších politikov, ktorí mali guráž a nebáli sa kreovať Slovenskú republiku napriek tomu, že nám mnohí neprajníci predpovedali krátku budúcnosť,“ pripomína.

Reprezentant Požitavia

Podobne ako k futbalu, aj k politike si vybudoval vzťah najmä vďaka otcovi. „Odmalička ma brával na rôzne kultúrno-spoločenské podujatia, ale aj na verejné schôdze ešte pred rokom 1989. Mal som možno sedem, osem rokov a otec počúval Hlas Ameriky. Vtedy to bolo zakázané, respektíve počúvať sa to mohlo, len človek potom o tom nesmel rozprávať a šíriť informácie. Aj vďaka tomu som už vo veľmi skorom veku vedel, kto je Svätý otec Ján Pavol II. alebo kardinál Tomko, vedel som o našich hokejistoch – bratoch Šťastných, pôsobiacich v zámorí. Znie to tak trochu neuveriteľne, ale pre mňa to bolo niečo, čo som bral úplne prirodzene a navyše ma toto všetko veľmi zaujímalo,“ spomína. Na politickú dráhu sa zrejme aj preto vydal už vo veľmi mladom veku. V rodnom Červenom Hrádku ho za poslanca obecného zastupiteľstva zvolili v čase, keď ešte nemal ani dvadsať rokov. Jeho hlavnou motiváciou bola snaha podporiť miestny šport a získať pre toto odvetvie viac financií. V roku 2001 vstúpil do strany Smer-SD a zakrátko sa stal okresným predsedom. V roku 2005 ho prvýkrát zvolili za poslanca Nitrianskeho samosprávneho kraja za okres Zlaté Moravce a v roku 2012 bol zvolený za poslanca Národnej rady SR. V strane patrí ku konzervatívnemu krídlu vyznávajúc morálne a mravné hodnoty. „Vnímam ako veľkú výhodu, že som si prešiel všetky schodiská politiky od tej najnižšej komunálnej až po tú vrcholovú. Nevhupol som hneď do veľkej politiky, ale riešil som najprv problémy na komunálnej a neskôr regionálnej úrovni,“ hovorí. Dnes je predsedom Zahraničného výboru NR SR, čo mu umožňuje stretávať sa s veľvyslancami, ktorí pôsobia na Slovensku, a rovnako aj s našimi veľvyslancami, ktorí zastupujú Slovenskú republiku v zahraničí. Najzaujímavejšiu zahraničnú cestu absolvoval ako súčasť delegácie predsedu NR SR Borisa Kollára do Číny. Z pozície predsedu zahraničného výboru navštívil Srbsko, kde rokoval s predsedom parlamentu Orličom a ministrom zahraničných vecí Dačičom, ale aj Arménsko, kde ich delegáciu prijal samotný prezident Arménskej republiky Chačaturjan. Na pôde NR SR prijal delegácie zahraničných výborov z Českej republiky, Arménska a Turecka.

Marián Kéry s manželkou Adriánou má dve dcérky – päťročnú Adriánku a dvojročnú Agátku. Staršia ho často sprevádza na rôznych kultúrno-spoločenských podujatiach a je jeho vernou kópiou.

Tri ženy v domácnosti

S pribúdajúcimi rokmi prišiel čas založiť si rodinu, ktorá je dnes preňho všetkým. Ako priznáva, je dosť premýšľavý a zrejme aj preto vstúpil do chomúta až ako tridsaťšesťročný. S manželkou Adriánou má dve dcérky – päťročnú Adriánku a dvojročnú Agátku. Staršia ho často sprevádza na rôznych kultúrno-spoločenských podujatiach a je jeho vernou kópiou. Spoločnosť mu robí aj na nedeľných svätých omšiach, kam po náročnom pracovnom týždni rád chodí. „Chodiť do kostola bolo pre mňa odmalička prirodzené. Rodičia boli praktizujúci katolíci a k tomu vediem i ja svoje dcéry. Keď idem v nedeľu alebo počas sviatkov na svätú omšu, je to čas vyhradený výlučne pre mňa. Nezvoní mi telefón, nikto odo mňa nič nechce, nemusím riešiť žiadne problémy. Vyvetrám si hlavu, prídem na iné myšlienky, rozprávam sa s Bohom, niekedy sa mu posťažujem a inokedy zas poďakujem,“ zdôrazňuje. Ako vrcholový politik a otec dvoch malých detí nemá veľa času na seba, ale keď už si ho nájde, rád si zahrá tenis, nepohrdne dobrou knihou a s manželkou ich spája láska k hudbe a divadlu. „Hudba ma sprevádza celý život, ale čaro a atmosféru koncertov som začal vnímať až po tridsiatke a ešte viac po štyridsiatke. Bol som na deviatich koncertoch Karla Gotta, pretože to bol nielen famózny umelec, ale aj neuveriteľne skromný človek, ktorého sláva a úspech nijako nezmenili k horšiemu. Mám rád nitriansku kapelu Desmod, Elán, IMT Smile, Jaromíra Nohavicu či Mekyho Žbirku. Bol som na koncertoch Eltona Johna, Stinga, Phila Collinsa, Kylie Minogue, Shanie Twain, Toma Jonesa, Lennyho Kravitza... Kultúra je moja vášeň. Milujem filmy z obdobia druhej svetovej vojny, trebárs Schindlerov zoznam či Odpor s Davidom Craigom, Želary, životopisné diela, ale i dobré komédie, akou je napríklad film Štyri svadby a jeden pohreb. K hercom, na ktorých sa vždy rád pozriem, patria Anthony Hopkins, Robert de Niro, a mojou srdcovkou je Catherine Zeta-Jonesová, najmä film Korenie života,“ hovorí. Veľmi rád číta knihy, ako nám povedal, v detstve a dospievaní Julesa Verna a príbehy o Troch pátračoch, na gymnáziu bez reptania čítal všetku povinnú literatúru, najradšej si spomína na Dom v stráni od Martina Kukučína. Neskôr presedlal na životopisy slávnych, najradšej športovcov. Za najvydarenejšie knihy z tohto odvetvia považuje životopisy Andre Agassiho, Novaka Djokoviča a Michaela Jordana. Naposledy čítal knihu o Karolovi Konárikovi a veľmi sa mu páčila, prezradil nám Marián Kéry. Jedným dychom však opakuje, že pri pracovnom kolotoči, v akom sa momentálne nachádza, mu priveľa času na záľuby neostáva. Opatrný ostáva aj pri záverečnej otázke, ako vidí svoju politickú budúcnosť. „V politike treba pamätať na to, že tak ako kráčate v rebríčku hore, tak raz pôjdete aj dole a celé sa to skončí. Treba sa mentálne pripraviť na návrat do normálneho života, s čím má mnoho politikov problém. Som si vedomý, že spočiatku bude asi aj pre mňa náročné zaradiť sa do pracovného života, ale bavilo by ma učiť, napríklad dejepis a ruštinu na strednej škole,“ dodáva na záver s úsmevom.

​