NÁREK ZA FEDERÁCIOU

Nie každému voňala samostatnosť po roku 1993. Tvorcovia filmu A máme, čo sme chceli však riešia koncept vzniku Slovenskej republiky vo forme ostrého výsmechu, absurdity či pozadia konkrétneho človeka v štruktúrach bývalej ŠtB. Film vytvára hneď niekoľko dejových línií vo forme mikropríbehov členov jednej rodiny. Neúspešné čakanie na krst dieťaťa z klasickej zmiešanej česko-slovenskej rodiny sa mení na drámu s vtipnými dialógmi. Rodina očakáva pred kostolom svojho syna, ktorý má byť krstným otcom. Ide o chlapca prepojeného na podzemnú cirkev, ktorému sa nie legálnou cestou podarí získať zväzok ŠtB o vlastnom otcovi.

Neprogresívne spiatočníctvo

Silvester 1992 je však zobrazený ako napínaný príbeh, ktorý sa má ukončiť rozdelením jednej republiky na dva celky. Tie sa rozhodli ísť vlastnou cestou. V rodine sa chystá slávnostná koncoročná večera – rituál, ktorý už je takmer v záplave konzumizmu takmer zabudnutým obradom svetskej formy. Milenecký párik frankofónnej Kanaďanky so Slovákom je v rodine vnímaný ako bizarný príbeh so zápletkou, ktorý vtipne poukazuje na jazykovú bariéru medzi staršími a mladšími v jednej rodine. No napokon sa rodina zíde a čaká sa ešte na príchod jedného syna. Dcéra s malým dieťaťom, ktorú hrá Judit Bárdos, svoj bigotný katolicizmus ťažko obhajuje v sekulárnej spoločnosti, hoci jej rodinné tradície sú až príliš kresťanské na to, aby ju nastupujúca sloboda ešte v plienkach nielen viac zocelila, ale aby sa postupne etablovala aj so svojím prehnaným neprogresívnym spiatočníctvom. Jedinou oporou pre ňu má byť stále chýbajúci člen rodiny, ktorý nie a nie prísť. Ten sa pomaly blíži nie s esom v rukáve, ale s fasciklom, ktorý usvedčuje otca z kolaborácie so všemocnou tajnou komunistickou službou.

Zmes absurdít

Nadľahčene to všetko komentuje zaručený šašo celej rodiny. Táto rola prischla Bolkovi Polívkovi, ktorý je vždy dobrým režisérskym tromfom v rukách tvorcov, ak chcú film okoreniť. Podobnosť s Hřebejkovými Pelíškami je však čisto náhodná hoci tu máme rovnaké markanty, ako je napr. vianočná atmosféra či rovnakí herci. No kým Pelíšky sú skôr dubčekovskou komédiou, nami sledovaný film je zmesou absurdít z konca roku 1992. Otca zo spolupráce s tajnými usvedčí vlastný syn, ktorý mu privodí silný infarkt. V nemocnici sa nedá v takomto stave podpísať reverz, a preto divák cez absurdné československé dialógy nevie, či sa smiať, prípadne plakať cez slzy. Katarzný moment nastáva až pri silvestrovských petardách, keď v nemocnici nastane výmena medzi Bolkom Polívkom a Adym Hajdu. Celá dráma sa končí šťastne, keďže sa situácia vysvetlí a otec so synom si odpustia. Nakoniec z toho vzíde vzájomný rešpekt, ktorý sa končí tým istým momentom, ako sa film začal – prijatím nového kresťana do katolíckej cirkvi. Budařova veta, ktorá reaguje na rozchod v zmysle „Bude mi za vámi, Slováci, smutno“, je vkusnou bodkou za filmom, nariekajúcim za federáciou. Dokedy bude takýto filmársky trend pokračovať? Možno sa raz dožijeme aj takých snímok, ktoré budú rozdelenie oslavovať...