OSOBNOSTI SLOVENSKA 18. ČASŤ: SYNOVIA SVÄTOPLUKA

Osemnástu časť seriálu o osudoch osobností Slovenska začneme konštatovaním Antona Hrnka, že „jednoducho každý má právo na svoj výklad vlastných dejín“, čo však zväčša pri hľadaní práve slovenského pohľadu na slovenskú minulosť absentuje. Skúsme sa teda „namiesto zosmiešňovania a spochybňovania“ pozrieť na osudové časy Slovenov – Slovákov po smrti kráľa Svätopluka našimi očami.

Keď ten, podľa arabského kupca Ibn Rustu „knieža kniežat“, v roku 894 zomrel, alebo sa iba „stratil“ v zoborskom kláštore(?), fuldský analista, ktorý o tom priniesol správu, nevedel zaprieť nemecké nepriateľstvo voči Svätoplukovi a vlastne celému jeho národu. Nazval ho „nádobou všetkej vierolomnosti“. Ako-tak to opravil zhruba o 50 rokov neskôr byzantský cisár Porfyrogenet, keď v spise O spravovaní štátu označil Svätopluka za „udatného a národom s ním susediacim obávaného muža“. Onen „susediaci národ“ už však mal pre svoju čižmu, vstupujúcu do našich dejín, aj označenie: Drang nach Osten.

Svätopluk mal dvoch a či troch synov: Mojmíra a Svätopluka, možno aj Predslava. Napomínal ich povestnými tromi prútmi: „Keď zostanete v dorozumení a v láske nerozlučiteľní, nepriatelia vás nebudú môcť poraziť a podmaniť. Avšak ak povstane medzi vami roztržka a súperenie, jeden druhého zničíte, i susedia nepriatelia vás úplne spustošia.“ Toto „usmernenie“ stalo sa povestným, jeho nedodržiavanie „povinnou“ vlastnosťou Slovákov?

Svätopluk zrejme nemal nazvyš času na výchovu synov. Ten starší, Mojmír, narodil sa po roku 871 a jeho matkou bola Svätožizňa Přemyslovna? A bola matkou druhého syna, Svätopluka, Gizela, sestra Arnulfa? Po smrti kráľa Svätopluka došlo medzi jeho synmi k boju o trón, a to bez ohľadu na to, koho nástupníctvom poveril kráľ. Silu troch prútov v praxi videli Frankovia takto: „Medzi bratmi Mojmírom a Svätoplukom a ich ľuďmi nastala ťažká nezhoda a nesvornosť, až taká veľká, že keby jeden druhého so svojimi silami mohol napadnúť a zajať, nechal by ho popraviť.“ Z boja ako víťaz vyšiel Mojmír II., ale Regnum Sclavorum sa začalo postupne rozpadať. Ako prví z neho zdrhli už v roku 895 Česi, aby s veľkými darmi utekali pred Arnulfa a žiadali ho o pomoc „proti svojim nepriateľom Slovákom, ktorí ich – údajne – často veľmi kruto utláčali“. Na juhu stratilo Regnum Sclavorum bývalú dŕžavu Koceľovu – Panóniu, na severe sa odtrhli Bieli Chorváti, Lužickí Srbi i Vislania.

Nevedno, ktorý zo Svätoplukových synov umožnil Maďarom, ktorí prvý raz bojovo „navštívili“ Panóniu ešte za kráľovho života (v roku 889), „prezimovať“ v roku 896 pri rieke Tise. Bol to Mojmír, ktorého dcéra – ako to zapísal Anonym po stovkách rokov – sa vydala za najmladšieho Arpádovho syna Zoltána? Alebo, ako tvrdil Matúš Kučera, vyhovel pokojnej prosbe o prezimovanie odvšadiaľ hnaných Maďarov Svätopluk mladší – podľa Anonyma „Salan“? Bolo to za 12 bielych koní, dvanásť tiav, otrokov a drahé kožušiny? A oni tam – Maďari – „zimujú“ doteraz.

Zlomovým mal byť rok 898, keď vyvrcholili boje medzi bratmi Svätoplukovcami. Cisár Arnulf, na ktorého sa obrátil Svätopluk II., poslal mu na pomoc svojich markgrófov Luitpolda a Ariba, ku ktorým sa pridali Česi. Mojmír v boji zvíťazil a brata i jeho družinu uväznil. Franské vojská mladého Svätopluka oslobodili a zvyšok života prežil v Bavorsku, kde mu pridelili pozemky. Po roku 899 už o ňom nie sú správy. V rokoch 924 – 931 sa v salzburských listinách objavujú podpisy grófov Mojmíra a Svätopluka, čo by mali byť synovia Svätopluka II.

Mojmír vládol ďalej. Požiadal pápeža Jána IX., a ten mu v roku 899 poslal v delegácii arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela, ktorí vysvätili pre Mojmíra troch biskupov a arcibiskupa. Bol ním Gorazd? To rozzúrilo nemecký klérus. Začiatkom roku 900 píše do Ríma rozhorčený salzburský arcibiskup Theotmar i jeho mohučský kolega Hatho a odmietajú pápežovo napomenutie, že vedú nepekné spory so Slovenmi a uzatvárajú „pakty“ s Maďarmi. Naopak, obviňujú Slovenov z najrozmanitejších zločinov. Najmä zo spojenectva s Maďarmi. Vraj nahovorili a dokonca dali peniaze Maďarom na lúpežnú výpravu do Talianska. Citujeme: „... prijali medzi seba nemalý počet Maďarov, a podľa ich zvyku hlavy svoje dohola ostrihali a poslali na našich kresťanov.“ Výrečná je najmä veta: „Či už chcú a či nechcú, budú (Sloveni) podrobení našej ríši:“

Kmene starých Maďarov podnikali z Potisia útoky západným smerom. V roku 902 sa ich Mojmírovi podarilo zastaviť. V roku 906 došlo k veľkej bitke, ktorú ešte Mojmír dokázal vyhrať a Maďarov na krátku dobu zahnať späť. Sú však aj informácie, že vtedy kráľ Mojmír II. padol. Potom sa všetky správy o Regnum Sclavorum končia. O bitke medzi Maďarmi a Bavormi pri Bratislave v lete 907 písal údajne „kontroverzný“ historik Aventinus. Práve zapadlo slnko nad stredoeurópskou mocnosťou, a tá sa ocitla „za oponou dejín“. To tie tri prúty?

Naši predkovia však po roku 907 sa „nestratili“. Prispôsobili sa, pomohli premeniť Slovenčinu, Sclavíniu, na Uhorsko. Nezutekali. Iní si však privlastnili čo sa dalo, i nedalo. Stredoeurópskemu mocnárstvu dodatočne „ušili“ Česi meno „Veľká Morava“ podľa neskoršej Porfyrogenetovej správy. Zázračne „preletela“ moravská koruna do Prahy, aj keď v skutočnosti českých kráľov nekorunoval pápež, ale nemecký cisár?

Po rokoch našiel sa neďaleko Žiliny meč, ktorý „uniesli“ Nemci cez druhú svetovú vojnu. Bol to meč Mojmíra II.?

Iný meč v 50. rokoch minulého storočia objavil profesor Budinský-Krička v Zemplíne. Patril ten Álmošovi, ako tvrdili niektorí maďarskí archeológovia? Tomu Álmošovi, „sakrálnemu kráľovi“, otcovi Arpáda, ktorý „stratil priazeň bohov“, a tak ho počas rituálnej obete v roku 895 vlastní Maďari na čele práve so synom Arpádom zabili kdesi v okolí Vereckého priesmyku?