HRIECH PROTI PRIRODZENOSTI

Podľa katolíckeho kalendára na deň sv. Graciána, biskupa, ktorý v 4. storočí šíril evanjelium v dnešnom Francúzsku, 18. decembra 2023 vydalo Dikastérium pre náuku viery v Ríme so súhlasom hlavy cirkvi dokument Fiducia supplicans, teda Prosba o dôveru. Ten umožňuje kňazom udeľovať požehnanie ľuďom, ktorí žijú v neregulárnych partnerských zväzkoch, to znamená homosexuálom či rozvedeným. Skupina slovenských katolíckych aktivistov 11. januára 2024, teda na deň sv. Hygina, pápeža, ktorý v 2. storočí vykonával očistu cirkvi a prežil prenasledovanie a očierňovanie, napísala list slovenským biskupom, v ktorom ich prosila o usmernenie v ťažkých časoch, „ktoré sprevádzajú nám ťažko zrozumiteľné a pochopiteľné rozhodnutia“, odobrené hlavou cirkvi. Mysleli práve na onú prosbu Fiducia supplicans, ktorá je pre nich „nezrozumiteľná, ba dokonca neuveriteľne na hrane schvaľovania hriechu proti ľudskej prirodzenosti... a preto sa obraciame na Vás, ako našich pastierov, s prosbou o vysvetlenie i usmernenie, ako máme toto rozhodnutie prijať my, členovia národa pod tisícročnou ochranou Sedembolestnej Panny Márie“. Opýtali sa biskupov, či je rozhodnutie o požehnávaní homosexuálnych zväzkov „v súlade so zjaveným Božím zákonom“. Uviedli, že osobitne nerozumejú „tvrdeniu, že zavedenie týchto požehnaní nijako nemení jedinečnosť manželstva a nejde o úplné prijatie zväzkov osôb rovnakého pohlavia, ale o uznanie všetkého, čo je na takýchto trvalých a stabilných vzťahoch „dobré“, lebo ani v jednom verejnom vystúpení Ježiša Krista sa nenachádza ani jedno slovo o „dobre“ v sodomistických vzťahoch, ktoré boli dôvodom „bezprecedentného Božieho hnevu a trestu“. O tom treste spieval i Jožo Ráž so skupinou Elán: „Neobzerajte sa, pani Lótová.“

Nesúhlas laikov i klerikov

Na deň sv. Marcela, pápeža, ktorý v 4. storočí počas náboženského prenasledovania Diokleciánom bol milosrdný voči tým, ktorí oľutovali, že zapreli svoju vieru, k tým však, ktorí odmietli pokánie, bol veľmi prísny a zomrel vo vyhnanstve, teda 16. januára 2024, vydala Konferencia biskupov Slovenska (KBS) Pastoračné usmernenie k spornému dokumentu. Podľa bodu 2) usmernenia, ak o požehnanie požiadajú ľudia žijúci v iregulárnych zväzkoch, kňaz ho môže udeliť iba po tom, ako žiadateľov pravdivo informoval o skutočnom zmysle a cieli tohto požehnania, ktorým je prosba o pokoj, zdravie a iné dobré veci, a zároveň oslobodenie od všetkého, čo je v živote osoby v rozpore s evanjeliom. Podľa bodu 3) kňaz po rozlíšení a v zodpovednosti pred Bohom takéto požehnanie udeľuje jednotlivcom, aby sa predišlo čo aj len náznaku dojmu, že ide o schvaľovanie, legalizáciu či kladenie iregulárneho zväzku na úroveň sviatostného manželstva, a ďalej (bod 4): toto požehnanie sa nemôže udeľovať v rámci liturgických obradov, ani v liturgickom odeve, ani „na dôležitom mieste v posvätnej budove alebo pred oltárom“, alebo ho udeliť aj nemusia.

KBS zrejme úprimne „vyjadruje nádej, že otvorený a láskavý prístup cirkvi, s akým čelí výzvam súčasnosti, pomôže mnohým ľuďom k hlbšej reflexii a k rozhodnutiu nanovo vykročiť po evanjeliovej ceste života“. Lenže jej akýsi obojaký prístup, a to na rozdiel od niektorých iných biskupských zoskupení, napr. biskupov z Afriky, ktorí odmietli samotnú myšlienku Fiducia supplicans, prináša rozpačité a nesúhlasné reakcie laikov i klerikov. Ježiš totiž nikdy neodpovedal tak neurčito, aspoň také miesto sa v evanjeliu nedá nájsť. Nevzťahujú sa, naopak, na taký postoj slová: „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Matúš 5,37)? A ďalej: „Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol áno aj nie, ale v ňom bolo iba áno“ (Druhý list Korinťanom 1,17-20).

Neprijateľný dokument

Niektorým pripomína toto usmernenie slovenské porekadlo: „Keď nezjem, dám ti.“ Laici, ale aj kňazi sa čudujú, že jednotlivo hriešnikov možno požehnať, ale spolu už nie? Znamená to, že hrešiť samostatne môžeš, ale „spolu by ste nemali“? Po požehnanie si prídu jeden po druhom, ale potom budú spolu? Možno by našim biskupom pomohli duchovné rekolekcie u jedného biskupa v Afrike – čítame jeden z komentárov.

Ak slovenský národ prežil aj vďaka cirkvi ako národ dobromyseľný a dobro milujúci, ktorý poznal, „kde je sever“, spoluautori uvedeného listu krútia hlavami už nielen nad samotnou Prosbou o dôveru, ale aj nad „odpoveďou slovenských biskupov“. Kam sme sa to dostali, keď biskupi musia upravovať pápežom schválený dokument, aby bol ako-tak „prijateľný“? Čo to znamená pre budúcnosť národa aj cirkvi, ak naši biskupi takto „uviedli“ rozporuplný dokument do „činnosti“? Je úlohou biskupov poklonkovať sa centrálnym cirkevným, ale, ako sme videli počas „plandémie“, aj štátnym orgánom? Alebo v ťažkých časoch, keď sa v hmlách neistôt stierajú stáročiami overené hranice medzi hodnotami dobra a zla, byť jednoznačne na strane dobra? Centrála vo Vatikáne akoby schádzala z cesty a jej „pobočka“ na Slovensku nemá dostatok odvahy, aby povedala jasne: áno, áno – nie, nie.