CHMELÁR: JE NEUVERITEĽNÉ, KOĽKO LŽÍ A MÝTOV KOLUJE V ZAHRANIČÍ O SLOVENSKU

Ešte pred polrokom by som si ani nepomyslel, že jednou z mojich hlavných úloh bude vyvracať klamstvá, ktoré sa o Slovensku šíria v zahraničí. Nikto nevyvráti, že leví podiel na tejto antipropagande má súčasná deštruktívna opozícia, ktorá sa riadi heslom „čím horšie, tým lepšie“. Je až trápne, ako exhibicionisticky špinia Slovensko pred zrakmi celej Európy. Takéto hanebné správanie nevidíte v žiadnej inej krajine. Všade totiž platí politická kultúra, že špinavá bielizeň sa perie doma. Oni však Slovensko nielenže ohovárajú, ale pritom bezškrupulózne klamú, len sa tak práši. Darmo líder progresívcov do eurovolieb Lajos Ódor ironizuje, že Európska komisia nepotrebuje udavačov, že získava informácie o Slovensku cez internet. V každom jednom liste Európskej komisie, v každom jednom uznesení Európskeho parlamentu spoznáte rukopis našej opozície. Zbytočne budú jej predstavitelia mávať slovenskými zástavami a tváriť sa, že sú vlastenci, ak sú schopní svoju vlasť takto hanebne poškodzovať. Títo novodobí modrí boľševici nie sú mentálne nastavení na dialóg a spoluprácu, ale na udávanie a konfrontáciu. Veď si pozrite volebný banner expremiéra Ódora do eurovolieb: takáto štylizácia so zrakom upretým do svetlej budúcnosti bola charakteristická pre gottwaldovskú propagandu: https://www.facebook.com/photo/?fbid=958528255644648&set=gm.278264738664704
Je to práve opozícia, ktorá svojimi klamstvami pomáha vytvárať atmosféru, aby v Bruseli začali vôbec uvažovať o tom, že Slovensku odoberú európske peniaze. Moja odpoveď na tieto bludy je veľmi jednoduchá: to naozaj budete veriť radšej Veronike Remišovej, ktorá pokazila všetko, čo mohla, ako fundovanému vicepremiérovi Petrovi Kmecovi? Darmo bude opozícia zúriť, kvíliť a hysterčiť nad výsledkami volieb: kým budú mať ľudia väčší strach z jej nezodpovednosti, deštruktívnosti a zapredanosti ako z chýb súčasnej vlády, nedostanú sa k moci demokratickou cestou.

To bol však len úvod do toho, o čom som dnes chcel hovoriť. Český plátok Forum 24 zvyčajne nesledujem. Stačí si preletieť ich hlúpe titulky („Slovensko padá do vlivu Moskvy“ alebo „Na Slovensku vyhrály strach a lži“), aby ste pochopili, že s takýmito nezmyslami nemá význam strácať čas. Dnes však urobím výnimku, lebo viacerí českí priatelia ma upozornili na rozhovor s aj u nás známym autorom historickej literatúry Pavlom Kosatíkom, ktorý neuveriteľným spôsobom pookydával Slovensko. https://www.forum24.cz/pavel-kosatik-na-slovensku-se...

Tak v prvom rade: Pavel Kosatík nie je žiadny historik. Je to hochštapler, ktorý skresľuje dejiny ešte viac ako u nás populárna youtuberka Sandra Sviteková (autorka kanálu Dejepis inak), voči ktorej neodborným metódam dokonca písomne protestovali historici zo Slovenskej akadémie vied. Jej prístup je navyše ťažko demagogický a ideologizujúci, takže sa vôbec nečudujem, že sa stala súčasťou kampane Ivana Korčoka. Napriek tomu som vlastne Pavlovi Kosatíkovi vďačný. Práve jeho seriál České století brutálne skresľujúci slovenský podiel na týchto dejinách (Štefánik z kapitoly o založení republiky úplne zmizol, akoby neexistoval, SNP prešiel ako bezvýznamnú epizódku a Dubčeka vykreslil ako slabocha) ma prinútil k tomu, aby som si uvedomil, že toto za nás nikto neurobí – preto som začal knihu o ceste k zavŕšeniu našej národnej identity a k budovaniu našej štátnosti písať sám. Ale napriek tomu a práve preto nemôžem obísť tú znôšku nezmyslov a lží, ktoré narozprával tento samozvaný „expert na Slovensko“, ktorý o ňom zjavne nevie vôbec nič.

Kosatík v rozhovore tvrdí, že „na Slovensku sa chopili moci nevzdelanci podobne ako v rokoch 1939 a 1969“. Viete, už len toto prezrádza o jeho mentálnom nastavení všetko. O fašistoch a komunistoch si môžete myslieť čokoľvek, no tvrdiť o univerzitnom profesorovi Tukovi, univerzitnom profesorovi Ďurčanskom, ale aj o Alexandrovi Machovi či Jozefovi Sivákovi, že to boli nevzdelanci, môže len klinický idiot. Podobne to platí o generácii elitných právnikov doktorovi Gustávovi Husákovi, profesorovi Petrovi Colotkovi, profesorovi Milanovi Čičovi, ale aj o Bohušovi Chňoupkovi, Miroslavovi Válkovi či predsedoch Matice slovenskej Lacovi Novomeskom a Vladimírovi Mináčovi. Alebo to poviem inak: slovenská ľudácka a komunistická garnitúra bola neporovnateľne vzdelanejšia ako česká protektorátna a normalizačná. Ale nemôžem ostať len pri tomto a obísť najväčšiu nehoráznosť, ktorej sa v tejto súvislosti Kosatík dopustil: porovnávať Tisov totalitný režim, ktorý bol vazalom Veľkonemeckej ríše, nechal zavraždiť desaťtisíce svojich spoluobčanov a vyznamenával nacistických vrahov s dnešnou parlamentnou demokraciou na Slovensku je chrapúnstvo non plus ultra. Viem, že súčasná „zmatovičelá“ opozícia, pre ktorú je charakteristické bezbrehé preháňanie, sa usiluje vytvoriť o dnešnej legitímnej vláde takýto obraz, ale ak ho použije „historik“, navždy sa tým diskvalifikuje zo serióznych kruhov.

Ono je typické, že malomeštiacky povýšeneckú frázu o nevzdelancoch používa práve niekto ako Magda Vášáryová, ktorá celý svoj neslávny politický život pohŕdavo uráža Slovákov, pričom ani netuší, že skutočne vzdelaní ľudia ju majú za hlupaňu. Ale napokon, čo povedať o ľuďoch, ktorí akosi prespali dobu, keď tu vládli plagiátori, ktorí si nedokázali napísať sami ani diplomovku, keď bol premiérom daňový podvodník Matovič, eurofondy riadila bábkoherečka Remišová, školstvo mal na starosti kaderník Gröhling, zdravotníctvo nábožensky fanatik Krajčí, kultúru neviditeľná Milanová, financie díler s vodkou Heger... a oni majú tú drzosť povedať o súčasnej vláde, že sú to nevzdelanci?

Poďme však k ďalším Kosatíkovým bludom. Vyvracať jeho hlúpe tvrdenie, že „Slováci historicky k Západu nepatrili“ by zabralo niekoľkohodinovú prednášku, a tým tu nebudeme strácať čas. Všetko podstatné, ako Západ ovplyvňoval Slovensko a ako Slovensko ovplyvnilo Západ nájdete v mojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín. Ďalej: tvrdiť, že Slovensko nemalo vlastnú aristokraciu, je až nudná lož. Argumenty proti nej nájdete taktiež v mojej spomínanej knihe, ale tu si vám dovolím odporučiť najmä výskum profesora Branislava Varsika, ktorý v priekopníckej práci Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva (1988) dokázal, že takmer celá dedičná uhorská šľachta vytvorená Belom IV. mala slovenský pôvod. Z mladšej generácie by mal každý, kto sa zaujíma o túto problematiku, poznať prácu maďarského historika Józsefa Demmela Panslávi v kaštieli (2016).

Je naozaj trápne, ak nejaký autor tvrdí, že pred rokom 1918 sme nemali ponúknuť svetu nič iné ako Jánošíka a že demokracii nás naučili až Česi. Tento spupný, povýšenecký a nevzdelaný pohľad na Slovensko by mal hádam stačiť, aby sme prestali tohto človeka považovať za odborníka na čokoľvek. Je pod moju úroveň, aby som mu vyratúval celú plejádu osobností (ak už arogantne vynechal štúrovcov) od poľného maršala Andreja Hadíka cez Mateja Bela až po majstra Pavla z Levoče – v tomto dokáže Pavla Kosatíka poučiť každé dieťa.

Za jednu z najtrápnejších Kosatíkových hlášok považujem tvrdenie, že Slováci sa museli učiť demokracii od Čechov. Po prvé, parlamentnej demokracii sa museli po roku 1918 učiť všetci spoločne a o tom, že to Čechom príliš nešlo, svedčí aj fakt, ako tvrdo bránili Slovákom, ale aj národnostným menšinám, v emancipácii, až ten český nacionalizmus republiku zadusil (viď knihu Mary Heimannovej Československo – štát, ktorý zlyhal). Mýtus, že my sme Čechov „zradili“, je dnes už historikmi tiež dávno vyvrátený, okrem iného aj tým, že autoritatívny režim si zaviedli sami bezprostredne po Mníchove – ale v českej verejnosti táto legenda stále rezonuje. No čo sa týka demokratických tradícií, tie sme mali v určitých obdobiach bohatšie ako Česi, počnúc slovanskými občinami, cez hnutie uhorských jakobínov až po štúrovské národné rady a celonárodné zhromaždenia. Takže poprosím bez toho mentorovania a vyvyšovania. Napokon, svoju radu, že Slováci by zo svojich dejín mali nadviazať na fanatického čechoslovakistu Dérera, na 17. november a prezidentku Čaputovú, si môže láskavo strčiť za klobúk. On naozaj nie je ten – ani vzdelanostne, ani nijako inak – ktorý by mohol poučovať Slovákov o vlastných dejinách.

Žiaľ, Kosatík nemá pravdu ani v tom, keď tvrdí, že Česi a Slováci si boli vždy najbližšie národy. Téza o našich nadštandardných vzťahoch je kultúrny mýtus, ktorý platí len posledných dvadsať rokov. Až do 18. storočia nám boli rozhodne bližší Maďari, ktorí nás podporovali v jazykových zápasoch miest proti nemeckému patriciátu a s ktorými sme spoločne vykrvácali na uhorsko-osmanskej hranici pri obrane Európy. V roku 1848 nám počas revolúcie a následného povstania najviac pomohli Srbi a Chorváti. Česi urazení za naše jazykové osamostatnenie sa nám obrátili chrbtom a podobne dopadol ešte v sedemdesiatych rokoch 19. storočia štúrovský kapitán Samuel Štefanovič, keď bol počas ťažkej maďarizácie žiadať o podporu u bohatých podnikateľov v Prahe a František Rieger (zať Františka Palackého) s ním vyrazil dvere na hulváta – vraj, nemali sme sa trhať. Až koncom 19. storočia sa mladá liberálna generácia dištancovala od Vajanského a očarená profesorom Masarykom začala vzývať ideológiu čechoslovakizmu. Až do roku 1993 však boli vzťahy Čechov a Slovákov konfliktné. To, čo Kosatík a časť českej verejnosti stále nechápe, je fakt, že pre nich bol 28. október 1918 zavŕšením ich národnoštátnej emancipácie, kým pre nás to bol iba míľnik – síce dôležitý míľnik – ale stále iba míľnik na ceste k vlastnej emancipácii.

Takže moje záverečné odporúčanie znie: ak chcete porozumieť slovenským dejinám, rozhodne nečítajte Pavla Kosatíka, ani iného podobného autora s mentorskými sklonmi. Je smutné, že v dnešných internetových diskusiách zaznieva viac urážok smerom k Slovákom od Čechov ako od Maďarov. Ak si chceme porozumieť, musíme sa viac počúvať. Bude to dlhá cesta, ale iba pravda nás oslobodí.