OSOBNOSTI SLOVENSKA 28. ČASŤ: GEJZA A LADISLAV

Nitrianski Arpádovci boli väčšmi Sloveni ako Maďari. Aj preto, že len máloktorý spomedzi nich sa „nezahľadel“ do princezien kyjevských, haličských či poľských, ktoré im rodili synov i dcéry. A aj naopak, napríklad Hont-Poznanovec Lampert sa oženil so sestrou kráľov Gejzu a Ladislava. Koniec-koncov, ak veríme Anonymovi, už na začiatku Arpádovcov je slovenská krv: najmladší Arpádov syn Zoltán sa oženil s dcérou Menumarota a splodil Takšoňa. Bol Menumarotom niektorý zo Svätoplukových synov? Dejiny Uhorska sú naozaj prevažne dejinami slovenskými, hoci zavše s maďarskými menami vládcov. 

Po Vatovom povstaní bol kráľom Ondrej I. (1046-1061) a následne jeho brat Belo I. (1061-1063), ktorý zomrel po tom, čo sa na neho „zvalil“ kráľovský trón. Na to iba 12-ročný nemecký cisár Henrich IV. uviedol v septembri 1063 na trón iba 11-ročného Šalamúna, Ondrejovho syna. A tak synovia Bela a Poľky Richezy, Gejza, narodený pred rokom 1040, Ladislav, narodený 27. júna 1040 v Krakove a Lambert, utiekli k príbuzným do Poľska. 

Žiada sa uviesť, že Henrich IV. vyrástol vo zvrhlíka, s ktorým sa rozviedla krásna Adelaida, Evpraxia, ruská rodáčka, lebo sa pokúšal o čiernu omšu na jej nahom tele. A tiež viedol protipápežskú politiku, a tak ako 26-ročný v roku 1077 putoval do Cannosy odprosiť pápeža, aby ho vyňal spod exkomunikácie. V tejto súvislosti je iste zaujímavý aj fakt, že práve tento Henrich IV. ustanovil za prvého českého panovníka Vratislava II. a českú kráľovskú korunu mu nedal pápež, ale práve z vôle tohto nehodného Henricha ho v roku 1085 pomazal mohučský arcibiskup Egilbert. České dejiny teda nie sú priamym pokračovaním svätoplukovských dejín, napriek tomu, že Česi už od 14. storočia hovoria o „translatio regni“, „prenesení kráľovstva“ od Svätopluka na české knieža Vratislava II. Mýlia sa, lebo sa mýliť chcú.  

Keď Henrich v roku 1063 Uhorsko opustil, vpadol doň poľský Boleslav, porazil mladého Šalamúna, a Nitrianske a Bihorské – podľa Záborského „slovensko-ruské“ kniežatstvá dal do správy Gejzovi a Ladislavovi. Kráľom však ostal Šalamún s nemeckou podporou. Mier trval, aj keď bol krehký, na jeho pokračovaní sa dohodli v roku 1073. Šalamún ho však porušil a zaútočil na Gejzu, k čomu ho popudzoval Šváb Vid: „Dva meče neobstoja v jednej pošve“. Gejza s bratom Ladislavom a s nitrianskou armádou pod strieborným dvojkrížom na červenej ploche – ktorý v nitrianskom erbe dodnes drží Ladislavova ruka – s pomocou poľských a českých príbuzných zvíťazili nad Šalamúnom a jeho koruhvou s červenými brvnami, pri Cinkote pod kopcom Moďorod. Takto pripojili k Nitrave Zadunajsko, ako „Regnum Panoniorum“, pričom občas sme o tom kráľovstve hovorili – podľa Martina Homzu – aj ako o Regnum Marianum, o Máriinom kráľovstve. Gejza, rovnako ako jeho otec Belo, v pozícii nitrianskeho kniežaťa, razili strieborne mince, cennejšie ako králi, s kruhopisom PANONIA. Kráľ Štefan III. (1162-1172) razil medené mince s kolopisom SANCTA MARIA. Spojená Nitrava a Zadunajsko dostáva meno „Uhorsko/Ungaria“ až o dve storočia neskôr na minciach Bela IV. (1235-1270).

Víťazná bitka Gejzu a Ladislava so Šalamúnom má dátum 14. marec 1074. Odvtedy do iného 14. marca – dňa vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 – uplynulo 865 rokov. Južné hranice Slovenska sa pritom obnovili ešte 4. júna 1920, teda 845 rokov po Cinkote a Moďorode. Toľko teda trvalo „bezhraničné“ spolužitie Slovákov a Maďarov. 

Pretože sa staršia kráľovská koruna nachádzala v rukách Šalamúna, Gejza sa dal korunovať v roku 1075 byzantským diadémom, gréckou slovenskou korunou, podľa Sasinka „korunou  pravoslávneho kráľa Uhorska“, darom od byzantského cisára Michala Dukasa. Na jednej z plakiet tejto koruny je nápis:„Geovitzas pistos krales Tourkias“ – Gejza verný kráľ Türkie, také meno malo budúce „Uhorsko“ v Byzancii. K spodnej gréckej korune sa neskôr pripla vrchná latinská časť. To je svätoštefanská koruna, hoci Štefan ju nikdy ani nevidel. 

Gejza v roku 1075 založil a obdaroval benediktínske opátstvo v Hronskom Beňadiku. A naďalej rokoval so Šalamúnom o mieri a bol dobromyseľne ochotný sa vzdať kráľovského postu a vládnuť iba v Nitrianskom kniežatstve. Rokovania prerušila jeho smrť v roku 1077. 

Na trón nastúpil ďalší nitriansky knieža Ladislav, budúci svätý. Ten venoval veľkú pozornosť rozširovaniu cirkevnej správy v kráľovstve a inicioval svätorečenie prvých uhorských svätcov. V roku 1091 ho požiadala sestra Helena, vdova po chorvátskom kráľovi Zvonimirovi, o ochranu. V Chorvátsku dosadil za kráľa svojho synovca Almoša, čo vyvolalo nevôľu u pápeža Urbana II. V tom istom roku vtrhli do Sedmohradska Kumáni, ktorých porazil v bitkách pri Temeši a Oršove. Legenda, ktorá hovorí o tom, ako Ladislav išiel zachrániť krásnu dievčinu, ktorú vliekol pohan Kuman na koni, je aj v erbe Nitrianskeho kraja. Vyzval dievčinu, aby únoscu chytila za opasok a hodila sa na zem. Keď tak urobila a Ladislav chcel pohana ležiaceho na zemi zabiť kopijou, dievčina ho prosila, aby ho nezabíjal. On ho zabil, a v legende sa konštatuje, že v ženách nieto viery, lebo ho chcela oslobodiť pre zmyselnú lásku... 

Mal viesť prvú križiacku výpravu, ale tesne pred tým – 29. júla 1095 – zomrel v Nitre vo veku 55 rokov. Považuje sa za jedného z najväčších uhorských hrdinov, keďže rozšíril hranice budúceho Uhorska až po Karpaty, a úspešne ho bránil proti nájazdom. Uctieva sa kvôli svojej horlivosti, zbožnosti a morálnemu životu. Kanonizoval ho pápež Celestín III. v roku 1192. Jeho kult bol a ostáva rozšírený na celom Slovensku. Je mu zasvätených 28 kostolov a často je zobrazený na kostolných gotických freskách.