ZJEDNOTENÍ V ROZMANITOSTI

Európska únia vznikla v roku 1952 ako Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Spoločenstvo bolo koncipované ako mierový projekt. Po sumarizácii strát druhej svetovej vojny bolo jasné, že politici sa musia dohodnúť a nie tasiť zbrane. Uhlie a oceľ predstavovali dve suroviny, vďaka ktorým dokázala vojnová mašinéria fungovať tak dlho a účinne. Ekonomické pohľady, ktoré vidia perspektívu v „zničení a znova postavení“, nielenže nie sú perspektívne, ale sú aj krátkozraké. Ambície spojenej Európy, ktoré mali už aj Alexander Veľký Macedónsky, prípadne aj Rimania, sa po druhej svetovej vojne podarilo naplniť mierovou cestou.

Jablko sváru

ESUO vzniklo a malo svoje inštitúcie. Svoj Vysoký úrad, svoju Radu ministrov. Zároveň boli zriadené Spoločné zhromaždenie (predchodca dnešného Európskeho parlamentu) a Súdny dvor. Po šiestich rokoch, keď spoločenstvo fungovalo k spokojnosti šiestich zakladajúcich členov, sa zhodli na tom, že vo vzájomnej spolupráci môžu pokračovať aj v iných oblastiach. Preto boli v Ríme založené dve spoločenstvá. Jedno pre atómovú energiu – Euratom. Jedným z cieľov Euratomu bolo aj „zabezpečiť, aby sa jadrové materiály na civilné použitie nedostali k iným používateľom, najmä vojenským“, čo pripomínal cieľ vzniku ESUO. Druhé spoločenstvo založené v Ríme bolo Európske hospodárske spoločenstvo. Aj tieto dve spoločenstvá mali každé svoju vlastnú radu a aj vlastnú komisiu. Takže sme mali tri spoločenstvá, tri komisie (kde Vysoký úrad ESUO plnil funkciu komisie) a tri rady. Dohovor o niektorých inštitúciách spoločných pre Európske spoločenstvá však stanovil, že dve inštitúcie budú spoločné. A tak Súdny dvor a Spoločné zhromaždenie vykonávali svoju funkciu spoločne pre všetky tri spoločenstvá.

Autorka Judita Laššáková je kandidátka na poslankyňu do Európskeho parlamentu za Smer-SSD. Verejnosť ju začala vnímať v roku 2017, avšak známejšou sa stala po nástupe vlády Igora Matoviča v roku 2020, keď začala poukazovať na jej chyby vo vzťahu k pandémii covidu. Túto éru označila za obdobie teroru. V rokoch 2019 až 2022 pracovala ako odborná asistentka poslancov Európskeho parlamentu. V roku 2021 jej vyšla publikácia Míľniky a náhrobky právneho štátu, ktorú pripravila s ústavným právnikom a emeritným sudcom ÚS SR Jánom Drgoncom. Koncom minulého roka napísala knihu Politika EÚ bez krivých zrkadiel a v súčasnosti pripravuje jej druhý diel.

Na pamäti treba mať aj to, že v čase ich vzniku bolo členmi spoločenstiev šesť krajín. Okrem štátov Beneluxu (Holandsko, Belgicko, Luxembursko) a krajiny patriacej k víťazným mocnostiam v druhej svetovej vojne (Francúzsko) sa pridali dve, ktoré boli pôvodcami svetového konfliktu v Európe. Fašistické Taliansko a nacistické, zdecimované a rozdelené Nemecko. Pri zakladaní ESUO sa rokovalo o sídle pre Spoločné zhromaždenie. Francúzi dali návrh, aby sa ním stalo mesto, ktoré predstavovalo jablko sváru medzi Nemeckom a Francúzskom od nepamäti. Mesto, ktoré leží na hranici Nemecka a Francúzska. Mesto, ktoré bolo prvé na rane, keď jeden alebo druhý začal vojenské ťaženie proti druhému alebo prvému.

Štrasburg bolo vždy prvé mesto, ktoré si aktuálny agresor uchvátil. Po skončení druhej svetovej vojny Nemci urobili prvý krok k zmiereniu. Vzdali sa akýchkoľvek práv na mesto Štrasburg v prospech Francúzov. Preto, keď sa hľadalo sídlo pre Spoločné zhromaždenie, Francúzi ponúkli Štrasburg. Tak sa mesto Štrasburg stalo hlavným sídlom Spoločného zhromaždenia.

Duch národa sa skrýva v maličkostiach

Budova Európskeho parlamentu bola slávnostne odovzdaná v roku 1999. Samotná budova Európskeho parlamentu rovnako ako mesto, v ktorom stojí, je symbolická. To, že je celá presklená, má symbolizovať otvorenú a transparentnú demokraciu. Aj nedokončená strecha je symbolom. Je architektonickým symbolom budovania európskeho projektu, ktoré sa nikdy nekončí. Ktoré by nielen podľa budovy, ale ani podľa jeho zakladateľov nemalo nikdy ustať.

Spoločné zhromaždenie fungovalo desaťročia tak, že jeho personálny substrát bol volený domovskými parlamentmi. Vtedy 78 poslancov bolo volených v parlamentoch zakladajúcich krajín a posielaných do Spoločného zhromaždenia. Keď sa objavili teórie o demokratickom deficite, bolo v roku 1976 presadené, aby boli poslanci Spoločného zhromaždenia volení priamo občanmi. Prvé takéto voľby sa uskutočnili v roku 1979 a prešla nimi aj Louise Weissová.

Jej meno nesie aj budova Európskeho parlamentu plná symboliky v Štrasburgu. Čím by malo byť meno jednej z prvých europoslankýň známe pre nás, pre Slovákov? Neznalosť vlastnej histórie je krokom do priepasti straty suverenity a prvým krokom k strate vlastnej štátnosti. Duch národa sa môže skrývať v maličkostiach. Jednou takou je aj znalosť toho, kto bol veľkou láskou Louise Weissovej. V Paríži počas prvej svetovej vojny prišla do kontaktu s československými exilantmi T. G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. A práve posledný menovaný bol jej prvou veľkou láskou.

Nepodliehajme dojmológii

Dnes a denne sa ozývajú hlasy, ktoré žiadajú zrušenie sídla Európskeho parlamentu v Štrasburgu. Často sa nádejní kandidáti, ale aj poslanci zastrešujú tým, že voličom tvrdia, že urobia všetko pre to, aby toto sídlo bolo zrušené. Jedno z vyjadrení, ktoré nikoho nebolí a dokonca pri ňom europoslanci ani neklamú. Protokol č. 6, kde sú uvedené sídla inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr, je súčasťou zakladajúcich zmlúv EÚ. Na to, aby bol obsah protokolu zmenený, je nutné urobiť revíziu zakladajúcich zmlúv a podľa pravidiel v nich stanovených musia za akúkoľvek zmenu hlasovať všetky členské štáty. Existuje veľká, ak nie stopercentná pravdepodobnosť, že Francúzsko, ktorého je Štrasburg súčasťou, by takúto zmenu vetovalo.

Útoky mnohých na sídlo v Štrasburgu by sa dali považovať aj za útok proti mierovému odkazu našich predkov. Bolo by možné považovať chúťky na rušenie aj za neskrývaný nástup novodobých fašistov? Alebo je správna odpoveď to, že mnohí politici sú nevzdelaní a namiesto zbierania a vyhodnocovania faktov podliehajú dojmológii?

Každý, kto by rád rušil jedno z troch sídiel Európskeho parlamentu, keďže má aj sídlo v Luxembursku, by možno nemal zabúdať na hlavný dôvod vzniku EÚ. Na požiadavku ťažko skúšanej generácie našich predkov žiť v mieri. Budova Louise Weissovej v Štrasburgu, kde aj vďaka nej máme jednu tehličku predstavujúcu najväčšieho z nás – Milana Rastislava Štefánika, je ukážkou toho, že nie Slovensko potrebuje EÚ, ale EÚ vychýlená zo svojej trajektórie potrebuje hlas rozumu, ktorý predstavuje Slovenská republika.

SLEDUTE TIEŽ: