S BÁSŇOU V SRDCI

Charakteristická dikcia, ojedinele čistá slovenčina a nezameniteľná farba hlasu mu pomohli stať sa elitným recitátorom. Dlhé roky sa z rozhlasu prihováral generáciám poslucháčov a ako herec mal šťastie účinkovať v časoch zlatej éry národného divadla. Vždy sa hrdo hlásil k pronárodným myšlienkam, a to i napriek tomu, či možno práve preto, že jeho stará mama bola spišská Nemka, starý otec Čiernohorec a mama Češka. Jozef Šimonovič oslávil 75. narodeniny a hoci vekom sa jeho hrany trochu obrúsili, stále sa považuje za tvrdohlavého a temperamentného človeka, ktorý neznáša krivdu a do boja za pravdu sa vrhne aj v prípade, že proti nemu bude stáť celý svet.

V roku 2020 ocenila ministerka kultúry Ľubica Laššáková Jozefa Šimonoviča za prínos v oblasti slovenskej rozhlasovej, divadelnej a filmovej tvorby a majstrovstvo v oblasti umeleckého prednesu.

Z mäsiara hercom

Narodil sa 10. mája 1949 v Bratislave a najkrajšie spomienky z detstva má späté s mamou. „Umrela, keď som mal osem rokov, ale bola veľmi dobrá, i keď prísna a rázna mama. Pamätám si, ako sme kráčali po Poštovej ulici, kde predávali hračky, a ja som chcel autíčko. Mama mi dala desať halierov a poslala ma kúpiť si ho. Samozrejme, bolo to málo a po chvíli som vyšiel z obchodu s tým, že mi desať halierov nestačí. Vysvetlila mi, že viac nemá, pokojne, bez kriku a ja som to už ako päťročný prijal a pochopil,“ spomína. Práve vďaka mame získal vzťah k poézii, ktorá formovala celý jeho život. „Napriek tomu, že sme neboli bohatí, dokázala si každý rok ušetriť peniaze na básnický almanach. Od útleho detstva nám so sestrou čítala rozprávky, básničky, organizovala pre nás a spolužiakov besiedky,“ hovorí. S láskou spomína aj na starého otca v Spišskej Sobote, ktorý bol všestranne zručný a mnohému ho podučil. Keď prišiel čas študovať, vzhľadom na kádrový profil rodiny veľa možností nemal. „Otec bol advokát vyhodený z práce, lebo jeho brat, katolícky kňaz, bol v päťdesiatom druhom zatvorený ako vatikánsky špión a odsúdený za vlastizradu. Dostal som sa teda na priemyslovku a vyučil sa za mäsiara – údenára,“ dodáva. Život človeka však neraz určuje náhoda a možno aj vďaka nej sa touto prácou nikdy neživil. Koncom šesťdesiatych rokov bežala v televízii súťaž Patálie s Táliou, on sa tam ako študent tretieho ročníka prihlásil a uspel. Jeho patrónom bol dramatik a riaditeľ Novej scény Ján Kákoš, ktorý mu po vystúpení poradil podať si prihlášku na Vysokú školu múzických umení, kam ho prijali.

Jánošík i Štúr

Ako prvý herec na Slovensku hral v roku 1973 v inscenácii Na skle maľované postavu Jánošíka. Bola to zároveň aj jeho prvá profesionálna rola v Nitrianskom krajovom divadle. Vo filmoch a televíznych rozprávkach stvárnil viacero silných postáv, z ktorých v pamäti mnohých divákov utkvela najmä rola Ľudovíta Štúra v televíznom filme Anička Jurkovičová. Ťažko by režisér Ján Lacko hľadal lepšieho adepta – Jozef Šimonovič sa Štúrovi nielen podobal, ale i zmýšľal a cítil proslovensky. Ako priznáva, v svojej kariére je hrdý najmä na možnosť spolupracovať s majstrami, ako boli Gustáv Valach starší, Mikuláš Huba či Karol Zachar. Vďačný je i za spoluprácu s Evou Kristinovou a Idou Rapaičovou v Poetických večeroch. „Pochodili sme celé Slovensko a mali sme divákov, u ktorých bolo vidno, že verše vnímajú,“ tvrdí s dojatím. Ešte viac ako divadlo ho napĺňala práca v rozhlase. Nahral obrovské množstvo relácií počnúc dokumentmi cez hry, rozprávky, poéziu. Dnes už však podľa neho rozhlas nie je tým, čím býval. Nesleduje ani televíziu a paradoxne už nechodí do divadla. „Javisková reč sa zmenila na reč panelákov a ulice. Nepamätám si, že by niekto zo staršej generácie neovládal javiskovú reč, hoci všetci účinkovali aj v televízii, vo filme a v rozhlase. Lenže všetci profesionáli rástli v divadle, na rozdiel od mnohých mladých hercov dnes, ktorí môžu účinkovať len v seriáloch a reklame,“ zdôrazňuje.

Rodina je všetkým

Keď príde reč na rodinu, hlas mu zmäkne. „Manželku som spoznal v Divadle L+S, hrali sme Jánošíka podľa Vivaldiho. Prišla tam s priateľkou, ktorá robila uvádzačku. Zaiskrilo to medzi nami a už sme spolu vyše štyridsať rokov. Náš vzťah nie je ideálny, keď je nejaký problém, moja žena zmĺkne a vydrží mlčať naozaj dlho. Keďže som tvrdohlavý, nejdem za ňou hneď, ale napokon som to vždy ja, koho to prestane baviť a to mlčanie ukončím,“ dodáva s úsmevom. „Moja manželka je skvostný človek, je pokojnejšia ako ja a vie pracovať s ľuďmi. Najvďačnejší som jej za naše štyri deti,“ hovorí. A ako vyzerá jeho deň, keď má voľno? „Ráno vstanem medzi šiestou – siedmou. Venujem sa záhrade, potom idem do svojej dielne, kde mám sústruh a hrám sa s drevom. Niečo si prečítam, medzitým si dám štyri až päť káv a v závere dňa siahnem po knižkách, ktoré mám roky na nočnom stolíku. Jedna je nesmierne ošúchaná, je to Sväté písmo, z ktorého si vždy kúsok prečítam. Som presvedčený, že ak by sme žili podľa Desatora božích prikázaní, nepotrebovali by sme zákony. No a potom si vezmem knihu Starec a more od Hemingwaya. Toto je mojím zvykom už šesťdesiat rokov. Je to rozsahom malé, ale obsahom obrovské dielo. Začnem čítať a keď cítim, že druhý alebo tretí raz čítam tú istú vetu, dopijem kávu, otočím sa na bok a spím. Keby sa podľa spánku hodnotil zdravotný stav človeka v mojom veku, bol by som najzdravší človek na svete,“ smeje sa. Dozvedáme sa, že v blízkom období očakávajú v rodine prvé vnúčatko, ktorému by chcel odovzdať maximum. „Ak Pán Boh dá a dožijem, chcem mu byť takým starým otcom, akým bol môj starý otec pre mňa,“ uzatvára.