OSOBNOSTI SLOVENSKA 34. ČASŤ: OMODEJ ABA

Napodobnime susedov, a celkom prirodzene za „našich“ pokladajme všetkých, ktorí žili a žijú na Slovensku, a teda boli Slovenmi, Slovákmi. Ešte stále mnohí tŕpnu – len aby sme, preboha, neurobili z niekoho Slováka, pričom okolité národy s tým problém nemajú. Ani v prípade povedzme Košúta, Petöfiho či Babiša. Po smrti kráľa Svätopluka prišli časy premeny jeho Regnum Sclavorum na Regnum Panoniorum, či Regnum Marianum. Regnum Ungarorum sa na minciach prvý raz objavuje až v 13. storočí. Slovensko ostalo nadlho rozdrobené, takpovediac čo kraj, to iný vládca. A iný mrav, iný kroj, iné nárečie. Krajom Slovenska vládli veľmoži, šľachtici s hontovsko-poznanovskými koreňmi, Abovci, Omodejovci, Miškovci, Bogatradvanovci, Diviackovci, Čákovci, Drugetovci, Rozgoňovci. O slovenskej šľachte napísal pozoruhodnú knihu Drahoš Machala.

Predkom Abovcov bol Samuel Aba, zrejme Neeurópan, tretí uhorský kráľ (1041 – 1044), zať Štefana I. Ich panstvo sa rozkladalo okolo pohoria Matra. Postavili Slanecký hrad i hrad Branč, a podľa nich dostal meno región Abov s centrom v Košiciach. Rod mal majetky aj v Šariši – Bertótovce, Široké, Hendrichovce, Drienov, Lipovec.

Po mongolskom vpáde v prvej polovici 13. storočia prikázal kráľ Belo IV. stavať kamenné hrady, a sobášnou politikou sa chcel zabezpečiť proti silám z východu. Dcéru Annu vydal do Černigova za knieža Rastislava, toho však stade vyhnali. A tak ho svokor Belo IV. usadil na Čičavskom hrade pred rokom 1270. Stal sa „ducatus čičavensis“, teda čičavským vojvodcom, a odtiaľ sa ho neúspešne pokúsil dosadiť na haličský trón. A tak svokor Belo IV. poveril zaťa Rastislava službou v Bosne, na majetku Mačava, kde zomrel v roku 1262.

Z roku 1270 pochádza darovacia listina „mladšieho kráľa“ Štefana V., v ktorej sa okrem iného píše: „Item quandam possessionem Chychywa vocatam... Tiež istý majetok zvaný Čičava, ležiaci v Zemplínskej stolici na hraniciach s Poľskom, s dedinami k nemu patriacimi, zvanými (Vranovské) Dlhé a Višňov, rovnako so všetkými ich úžitkami a príslušenstvom, podľa toho ako knieža Rastislav ich mal a držal, hľadíme dať a dávame magistrovi Reynoldovi, ba ešte aj bez poplatkov a s našimi privilégiami vykonané obnovujeme a rovnako potvrdzujeme.“

Toto je jedna z listín, ktorými poslední Arpádovci pomáhali zbohatnúť slovenským oligarchom. Tí nadobúdali rozsiahle pozemkové vlastníctvo, čo im dodávalo aj politický potenciál. Príznačným je prisvojovanie si významných krajinských hodností, akými boli palatín, taverník, krajinský sudca.

Omodej, po latinsky Amadeus, ktorého otcom bol Dávid Aba, patril k podporovateľom Ondreja III., čo  mu vynieslo pozíciu palatína v rokoch 1285 – 1301 a druhý raz v rokoch 1302 – 1311. Získal Užskú stolicu, pričom už vlastnil rozsiahle majetky v Above, na Spiši, Šariši, v Sabolčskej, Turnianskej a Zemplínskej stolici. Bol najmocnejším magnátom tých čias. Zo svojich majetkov vytvoril samostatnú dŕžavu, nezávislú na kráľovi, s vlastným dvorom na zemplínskom hrade Gynec. Budoval mýtne stanice, z ktorých mýto si nechával, bol krajinským sudcom v Košiciach z vôle kráľa Ladislava IV. Mal šiestich synov: Jána, Mikuláša, Dávida, Ladislava, Omodeja, Dominika a dcéru Katarínu.

Po smrti Ondreja III. najprv podporoval na trón českého kráľoviča Václava, v roku 1304 sa však pridal na stranu Karola Roberta, pre ktorého získal aj Košice. No dostal sa do sporov s mešťanmi Košíc, a tí ho pri jednej z potýčok 5. septembra 1311 zabili. Jeho synovia žiadali súd a pomoc kráľa. Karol Róbert však využil situáciu v svoj prospech. S jeho pričinením 3. októbra 1311 vyniesli rozsudok: Omodejovci sa mali vzdať Košíc, Abova, Zemplína, Gelnice, Spišského hradu. Omodejovci neprijali rozsudok, nadviazali spojenectvo s Matúšom Čákom a chystali odplatu.

V marci 1312 vyplienili okolie kráľovského mesta Blatný Potok. Kráľ sa s vojskom vydal proti nim, 10. apríla začal ich obliehať, časť posádky sa vzdala, ale veliteľ hradu Demeter nie. Kráľ sa teda stiahol na Spiš a doplnil svoje vojsko o spišských Sasov. Na pomoc Omodejovcom sa blížilo asi 1700 obrnených žoldnierov Matúša Čáka. Tí spolu začiatkom júna začali obliehať Košice. Karol Róbert sa preto pohol pozdĺž Hornádu Košiciam na pomoc. V piatok 15. júna 1312 sa napokon obe vojská zrazili pri Rozhanovciach neďaleko Košíc. Situácia kráľa bola sprvu kritická. Vtedy však proti Omodejovcom vyrazili rytieri rádu johanitov. Onedlho padol magister Demeter a oddiel Matúša Čáka zutekal.

V bitke, na ktorej sa zúčastnilo asi 10 000 bojovníkov, utrpeli straty predovšetkým Omodejovci, padol Mikuláš a Dávid. Karol Róbert skonfiškoval rozsiahle majetky ich a ich verných stúpencov na východnom Slovensku. Vlastníci Rozhanoviec, pri ktorých sa bojovalo, Rozgoňovci, pokiaľ nebolo jasné, kto vyhrá, váhali s podporou. Tvárili sa, že sú spolu s Matúšom Čákom proti Karolovi Róbertovi. Do bitky však takticky nezasahovali, a keď videli, že štandardy s dvojramenným krížom sa váľajú po zemi a šliapu po nich kone víťazov, rýchlo sa stali podporovateľmi anjouovských ľalií. Postavili sa na víťaznú, teda správnu stranu dejín, a ich rod i majetok pretrval.

Význam rodu Omodejovcov postupne upadal, až nakoniec úplne vymizol z písomných prameňov. Dvojramenný kríž však do zabudnutia neupadol. A postaral sa o to, paradoxne, neslovenský rod z okruhu Karola Roberta, Drugetovci.