PODVOD PRELOMU TISÍCROČÍ

V januári 1951 vznikol v Košiciach podnik Hutnícky kombinát (HUKO) a začala sa jeho výstavba. V Prahe sa však našli dôvody, napr. nedostatočné zabezpečenie elektrikou, aby už začiatkom roku 1952 „stratila stavba HUKO jasnú perspektívu“ a rozhodlo sa o presune „kovárne“ z Košíc do Kunčíc. Vtedajší predseda Slovenskej plánovacej komisie Pavol Majling vydal svedectvo o tom, s akými ťažkosťami sa stretal návrh na vybudovanie druhého hutníckeho centra v ČSR po Ostrave aj začiatkom roku 1959. Bol obvinený zo slovenského buržoázneho nacionalizmu! Odpor pražského centra zodpovedal tajnému dokumentu, Memorandu o Slovensku, ktoré 7. júla 1946 vyprodukovala benešovská Národno-socialistická (teda „nacistická“) strana s cieľom duchovnej a mocenskej asimilácie slovenského národa a jeho etnicko-politickej likvidácie, aj obmedzovaním slovenského priemyslu. Vtedajší šéf slovenských komunistov, český rodák Bacílek „hodil opovržlivo rukou nad návrhom s poznámkou, že keď teda Majling trvá na svojom návrhu, tak nech sa schváli, ale jemu, Bacílkovi, je jasné, že tie VSŽ môžu byť druhým HUKO-m“.

Neboli, košické Východoslovenské železiarne (VSŽ) začali stavať v januári 1960, vznikali „častušky“ ospevujúce stavebný ruch na slovenskom východe, historicky odkázanom na vysťahovalectvo za prácou (zhodou okolností najmä do okolia Pittsburghu). Vo VSŽ sa prvýkrát tavilo v roku 1965, a čoskoro sa ukázalo, že život v Košiciach sa vďaka železiarňam totálne zmenil. Oceliarsky gigant priniesol na východ Slovenska tisícky pracovných miest, prispel k modernizácii a výraznej prestavbe mesta, stal sa dokonca jeho symbolom. VSŽ sa zaradili medzi desať najväčších hutníckych závodov na svete a svojimi technickými parametrami zabezpečovali produkciu svetovej úrovne. V čase ich najväčšieho rozkvetu zamestnávali vyše 20-tisíc ľudí (dnes zhruba 10-tisíc), pre ktorých sa postavili tisícky bytov, zmenil sa vzhľad mesta, rozšírila sa električková trať, pribudla širokorozchodná železnica. Na najvyššiu úroveň sa vďaka podpore železiarní dostal košický šport a kultúra. Košický hokejový klub sa zaradil do špičky v Česko-Slovensku. Darilo sa aj hádzanárom, futbalisti sa dostali do prvej ligy.

Daňové prázdniny

Po „zamatovom“ prevrate sa však situácia začala meniť. Istoty vymenili neistoty. Po zmene režimu fabriku sporným spôsobom ovládla rodina Rezešovcov. Časť akcií VSŽ získal Alexander Rezeš v roku 1994 a o tri roky vlastnila rodina už takmer polovicu podniku. Alexandrov syn Július sa stal prezidentom VSŽ. A hoci noví manažéri vystupovali, akoby sa VSŽ darilo (spoločnosť napríklad kúpila futbalový klub Sparta Praha), napokon takmer skrachovali. Tvrdilo sa, že firmu „udržujú v chode vysoké úvery“ a v období, keď z nej boli Rezešovci stiahnutí, a to v „súlade“ s postupujúcim predajom všetkých slovenských zlatých vajec (aj elektrární, Slovnaftu atď.) do zahraničia, dzurindovsko-miklošovská vláda na čelo VSŽ postavila amerického Slováka Gabriela Eichlera.

Ten za prvoradú úlohu označil konsolidáciu podniku, teda jeho prípravu na predaj americkej United States Steel Corporation, sídliacej v Pittsburghu. To sa udialo v roku 1998 a Slovensko prišlo o VSŽ za smiešnych 60 miliónov dolárov – „Pittsburgh prišiel na Slovensko“. Američania navyše dostali daňové prázdniny do roku 2010 v hodnote 430 miliónov dolárov, čo im umožnilo „voľnejšie“ dýchať. Túto sumu prečerpali už v roku 2008, no daňové prázdniny sa pre nich skončili až v roku 2010. V dôsledku toho prišlo Slovensko o stovky miliónov eur, a to nehovoríme o množstve zisku, ktorý sa z tejto fabriky vyviezol do USA. Možno to povedať aj tak, že USA „vycicali“, čo sa dalo, nechali fabriku zanedbanú a zostarnutú, a ešte zarobia na jej predaji. Len pripomíname, že niekdajší prezident košických U.S. Steel George Babcoke zarábal ročne 5,18 milióna dolárov (4,85 mil. eur) čo je mesačne 404 167 eur. Prezident celej korporácie U.S. Steel Mario Longh zarobil ročne 13,2 milióna dolárov (12,3 mil. eur), čo je mesačne 1,1 mil. eur.

V manažérskom centre VSŽ v Košiciach sa uskutočnil 29. septembra 2000 slávnostný akt podpísania základných zmlúv medzi VSŽ, a.s., U.S. Steel, Vládou SR a Koordinačným centrom veriteľských bánk. Zmluvy podpísali Gabriel Eichler, prezident VSŽ, a.s., Paul Wilhelm, prezident U.S. Steel, Mikuláš Dzurinda, predseda vlády SR a Michael Clarke, predseda Koordinačného výboru veriteľských bánk.

Továreň ako bankomat

U.S. Steelu sa investícia do kúpy VSŽ dávno vrátila a v posledných rokoch často pristupoval k továrni ako k bankomatu. Z najziskovejšieho aktíva v svojom portfóliu vyberal peniaze, ale investície do modernizácie prevádzky zaostávali.

V roku 2023 prišla správa s dosahom na tisícky životov na východnom Slovensku: japonská oceliareň Nippon Steel Corporation, štvrtý najväčší výrobca ocele na svete, 18. decembra ohlásila, že kupuje koncern U.S. Steel za 14,9 miliardy dolárov, čo je najvyššia suma v dejinách japonskej firmy. Získanie U.S. Steelu ako celku pomôže Japoncom priblížiť sa k celosvetovej kapacite 100 miliónov ton surovej ocele. U.S. Steel má však aj symbolickú hodnotu. Firmu v roku 1901 založili J. P. Morgan a Andrew Carnegie, a stala sa symbolom americkej industrializácie, vďaka ktorej sa USA stali najmocnejším štátom na svete.

Nippon Steel ide kúpiť americký oceliarsky koncern, teda aj jeho dcérsku firmu U.S. Steel Košice, čo sa nemôže nedotknúť najväčšieho zamestnávateľa na východe Slovenska. Otázne je len ako. Japonská firma sa totiž strategicky zameriava na americký trh, natíska sa tak otázka o osude slovenskej továrne. Japonci chcú pokračovať v doterajšej produkcii a dodávať sofistikované oceľové výrobky americkému priemyslu. V súčasnosti nie je známe, aké zámery má japonský manažment s Košicami, pričom v decembri 2023 uviedol, že všetky záväzky skupiny U.S. Steel voči zamestnancom vrátane kolektívnych zmlúv budú dodržané. Je evidentné, že Japonci fabriku v Európe kupovať neplánovali. Teraz sa musia rozhodnúť, čo s ňou. Pre japonský manažment z krátkodobého hľadiska nebudú Košice prioritou. Slovenské úrady by mohli predaj oddialiť alebo zablokovať z dôvodu regulácií, avšak protimonopolné úrady by nemali mať dôvod blokovať transakciu. A navyše, za Slovensko rozhoduje Brusel, a tamojší páni dohodu už skôr schválili, lebo „obchod napriek politickým tlakom v USA nenarúša hospodársku súťaž“.

Dohoda s Japonskom

Neistotu (a či istotu?) Košičanov umocňuje stanovisko vládnej Ameriky, ktorá predaj U.S. Steelu kritizuje. A to tak prezident Joe Biden, ako aj Donald Trump, jeho vyzývateľ v novembrových voľbách. Nesúhlasí ani odborový zväz United Steelworkers. Proti je aj rad amerických zákonodarcov, ktorí argumentujú obavami o národnú bezpečnosť. Hoci drvivá väčšina akcionárov U.S. Steel v apríli hlasovala za dohodu s Japoncami, obchod je momentálne predmetom bezpečnostnej previerky, ktorá potrvá až do konca roka.

A čo Slovensko? Podpredseda vlády Taraba a ministerka hospodárstva Saková navštívili nedávno japonského investora, a chceli vedieť, čo zamýšľa s košickou fabrikou, veď je v nej zamestnaných veľa ľudí, v hre sú stovky miliónov eur, ktorými chce štát podporiť modernizáciu huty v rámci tzv. dekarbonizácie, do ktorej ženie európske fabriky šéfstvo EÚ. Dokonca vytýčilo termín: rok 2030 (Agenda 2030 nedá pokoj). A zistili, že na rozdiel od U.S. Steel, ktoré ešte nikdy žiadnu dekarbonizáciu nerobili – veď Amerika má iné starosti ako nerozumná EÚ –, Nippon Steel áno. Japonci sú podľa Tarabu absolútnym lídrom, čo sa týka dekarbonizácie hút pri výrobe ocele. Dozvedáme sa, že elektrifikácia košických pecí by si vyžiadala 1,7 miliardy eur. Budú aj po tejto operácii vytvárať železiarne zisk? Ak nie... kto ich bude ťahať zo straty?

S košickými železiarňami sa od začiatku akoby chcela spájať neistota. Zatiaľ čo však v čase vzniku a rozkvetu VSŽ vtedajší slovenskí predstavitelia dokázali „neistotu“ odohnať, časy sa zmenili. Prišli roky, v ktorých sa hľadí na všetky iné ako slovenské záujmy. Začalo sa to neslávnym privatizačným „runom“ (behom) od časov Dzurindovej vlády, čo zrejme história zapíše ako „podvod prelomu tisícročí“, ktorý vzal Slovensku hospodársku základňu a zneistil osud jeho obyvateľov. Otázka „čo ďalej, Slovensko?“ má oveľa širší rozmer a netýka sa len košických železiarní.