FETIŠ PEŇAZÍ

Otázka ľudského šťastia je asi taká stará ako ľudstvo samo. Predstavy o šťastí sa pritom rôznia. To najmä preto, že vzory hodnôt a predstáv o šťastí človeka formuje najmä prostredie, v ktorom žije. Že len peniaze, zisky, dobré ekonomické výsledky môžu garantovať ľuďom šťastný život, je dlhodobo veľký omyl ľudstva. Za ostatných 30 rokov, keď sa fetiš peňazí a ziskov stal aj u nás akousi univerzálnou hodnotou, ktorú dnes vyznáva asi väčšina ľudí na svete, doniesol viac zla ako dobra. Za najväčšie zlo považujem devastáciu životného prostredia. Najmä, že rapídne ubudlo stromov a lesov, denne pribúdajú holoruby len preto, aby sa dosiahol vytúžený zisk. V prvom rade vlastníkov lesov, no následne aj spracovateľov drevnej hmoty a v konečnom dôsledku aj obchodníkov, ktorí rozširovaním sortimentu môžu uspokojiť stále viac a viac spotrebiteľov. Pritom vo „vyspelom“ svete sa lesy ničia už omnoho dlhšie. Napríklad z brazílskych dažďových pralesov toho najmä v mene ziskov zostalo už veľmi málo. Dnes je už síce známe asi každému súdnemu človeku, že to spôsobuje aj zmenu klímy celej planéty Zem, no napriek tomu sa klimatické zmeny často dôvodia inak. Pravdu a skutočné príčiny klimatickej zmeny sa ľudia, najmä tí, ktorí by mohli vývoj pomôcť zmeniť, akosi „boja pomenovať“. Potrebu vytvárania ziskov a kapitálu v akejkoľvek forme akoby už mali v sebe zakódovanú ako niečo, čo sa nesmie meniť, na čo treba prihliadať v každej situácii. Sťaby nesmeli hľadať riešenia, ktoré by mohli ohroziť zisk kohokoľvek.

Túžba po ziskoch

Hoc potreba zachovania životného prostredia je objektívne uznanou nutnosťou, fakticky sa pre to robí veľmi málo a často sú opatrenia iba formálne – „aby sa nepovedalo“. Miesto toho, aby zodpovední viedli ľudí v prvom rade ku skromnosti a obmedzovaniu spotreby, ich aj prostredníctvom reklám a médií nabádajú k čoraz vyššej spotrebe. Lebo ona garantuje zvyšovanie ziskov. A tak ľudia neraz minú aj posledné peniaze, len aby mali najmodernejšie oblečenie, auto, čo najväčšie domy atď. Pritom si neuvedomujú, že tým podporujú ničenie prírody. Lebo na zhotovenie väčšiny výrobkov sú potrebné suroviny, ktoré nám dáva príroda. A tak sa vyrába, kupuje, následne zahadzuje, zamoruje sa voda, ničí sa vzduch, len z dôvodu túžby po čo najvyšších ziskoch.

Túžba po ziskoch však pácha aj iné škody, ktoré väčšina ľudí tiež akoby nechcela vidieť. Spôsobila o. i. aj to, že hŕstka vyvolených vlastní väčšinu majetku planéty, pričom nožnice medzi bohatými a chudobnými sa stále roztvárajú. Bohatí si tiež často myslia, že môžu všetko. Drancujú nielen prírodu, ale aj ľudí. Bohatý majiteľ zarába na práci vykonávanej pracujúcimi, niekedy aj stonásobne viac ako pracujúci. Väčšina zbohatlíkov svoje majetky vytvára zavrhnutiahodným spôsobom, o čom svedčia aj skutočnosti publikované v denníku Pravda 13. marca 2024. A síce, že vo svete ešte dnes 152 miliónov detí miesto toho, aby chodili do školy, pracuje, 73 miliónov ľudí pracuje v nebezpečných podmienkach, vyše 40 miliónov ľudí pracuje v podmienkach, ktoré možno označiť ako otrocké, pričom porušovanie etiky, ľudských práv či poškodzovanie životného prostredia sa týka celej škály výrobkov od oblečenia cez potraviny až po elektroniku. Vytvárajú teda zisky, ktoré okrem bohatnutia bohatých spôsobujú tiež, že pribúda aj množstvo odpadkov všade okolo nás. Často aj nelikvidovateľných skládok všetkého možného. Napríklad mikroplasty sa stále častejšie objavujú aj v podzemnej vode a čo je ešte šokujúcejšie, dokonca aj v materskom mlieku niektorých mamičiek.

Donebavolajúce rozdiely

Bezhraničný fetiš peňazí a ziskov vedie nielen k obrovským rozdielom v bohatstve medzi jednotlivcami, rodinami a firmami, ale aj k donebavolajúcim rozdielom medzi bohatými a chudobnými štátmi. Pritom tie bohaté štáty najčastejšie zbohatli na práci ľudí (veľmi často otrokov), ktorí sa často za veľmi ťažkú prácu nemohli ani poriadne najesť. Väčšina krajín, ktoré sú dnes vnímané ako vyspelé a úspešné, zbohatla najmä na svojich kolóniách, ktorým neraz zničila prírodné prostredie. Vyrúbaním lesov, vybrakovaním iného prírodného bohatstva až tak, že dnes sa v mnohých už nedá žiť, lebo tam nie je dostatok vody, dokopy sa tam nič neurodí a ak ľudia, ktorí tam živoria, chcú prežiť, musia sa uchádzať o život v krajinách, kde kapitál ešte nestihol zničiť takpovediac všetko.

Snaha o napĺňanie výlučne materiálnych túžob a na nich postavenom „šťastí“ človeka však čoraz viac stroskotáva. Materiálne bohatstvo postupne prestáva byť garantom šťastia. Stále jasnejšie sa ukazuje, že zničujúci fetiš peňazí a ziskov treba nahradiť iným. Takým, ktorý bude vlastný väčšine ľudí bez ohľadu na to, kde a komu sa narodili. A za taký „fetiš“ je určite možné považovať šťastie. Šťastie človeka a v podstate aj každej živej bytosti. Práve o to sa pokúša, a zdá sa, že úspešne, malá himalájska krajina – Bhután, ktorý prestal súťažiť s inými krajinami v naháňaní sa za ziskom a rastom hrubého domáceho produktu (HDP) ako základným kritériom úspešnosti štátu. Kritérium HDP zamenil za hrubé domáce šťastie, ktoré bolo pred cca 10 rokmi uznané aj OSN. Tá dokonca vyhlásila medzinárodný deň šťastia. Bhutánsky kráľ, resp. králi ho však ako prioritu v živote krajiny presadzovali ešte o pár desiatok rokov skôr.

Slušný štandard pre každého

Podľa dostupných informácií do oblasti hrubého domáceho šťastia (HDŠ) Bhután radí najmä duševnú pohodu, dobré zdravie, ochranu životného prostredia, správne využitie času, vzdelanie, kultúrnu rôznorodosť, dobré vedenie krajiny a slušný životný štandard každého človeka.

Doterajšie výsledky presadzovania politiky HDŠ sú viac ako zaujímavé. Väčšina obyvateľov Bhutánu si uvedomuje, že môžu byť šťastní, len ak budú žiť v súlade s prírodou, ktorej sú súčasťou. Je to asi jediný uhlíkovo neutrálny, či skôr negatívny štát, lebo spotreba oxidu uhličitého (prírodou) je tam vyššia ako jeho tvorba. Zákaz ničenia lesov, znečisťovania životného prostredia odpadkami či inak je realitou. V krajine musí najmenej 60 percent územia pokrývať les. V správaní Bhutánčanov dominuje snaha urobiť tomu druhému radosť. A tak, hoci Bhután nie je ekonomicky bohatá krajina, ľudia tam žijú šťastne. Šťastnými ich nerobí iba to, keď čosi získajú, ale predovšetkým to, keď môžu niekomu niečo dať, pomôcť, potešiť. Tomu sa snažia prispôsobovať nielen podmienky života dospelých, ale vedú k tomu už aj malé deti v rodinách i školách.

Ak teda chceme zachovať planétu Zem aj pre ďalšie generácie, je nutné v prvom rade zameniť kritérium zisku za kritérium šťastia. Bez toho bude súčasný rast problémov v každej oblasti života naďalej len gradovať. Pokúsme sa teda pomôcť aj my všetci. Možno tým, že skúsime byť každý deň lepšími, ako sme boli deň predtým. V duchu zásady polepši seba – polepšíš svet.