OSOBNOSTI SLOVENSKA 50. ČASŤ: MIKULÁŠ OLÁH

Šestnáste storočie bolo storočím výrazného kultúrneho rozvoja Slovenska, vtedy jadra Uhorska. Po vstupe Martina Luthera do dejín, začína sa aj u nás obdobie protestantsko-katolíckych rozporov. Povšimnutia hodné sú postoje mužov, ktorí na jednej strane cítili nevyhnutnosť zmien, reforiem, nie však reformácie, lebo chceli zachovať jednotu cirkvi. Stúpencom „erazmusovcov“ – podľa augustiánskeho mnícha Erazma Rotterdamského, kritizujúceho cirkevné praktiky tamtej doby a snažiaceho sa o reformu, ale nie reformáciu – bol u nás predovšetkým Ján Henkel, ale aj kráľovná Mária Habsburská či niektorí Turzovci. A čo Mikuláš Oláh, ktorý tiež bol obdivovateľom Erazma podobne ako Henkel?

Narodil sa 10. januára 1493 v kniežacej rodine v rumunskom Sibiu. Jeho otcom bol Štefan a matkou Barbara, rod. Husárová. Po štúdiách na kapitulskej škole v Oradei (Veľký Varadín) bol vysvätený za kňaza a od roku 1516  pracoval ako sekretár biskupa, a potom ako kanonik sa stal sekretárom kráľa Ľudovíta II. a jeho manželky Márie Uhorskej, pre ktorú pracoval aj Ján Henkel. Bol obľúbencom na kráľovskom dvore, vďaka čomu dosiahol množstvo vysokých pozícií v štátnych aj cirkevných úradoch. Po bitke pri Moháči, v ktorej Ľudovít zahynul, osobne v roku 1530 sprevádzal kráľovnú Máriu do Holandska, kde ju do funkcie guvernérky sedemnástich holandských provincií ustanovil jej brat španielsky kráľ Karol V. v roku 1531. Oláh počas pobytu v Bruseli literárne rozviedol svoje myšlienky najmä v latinsky napísanom diele, v historicko-topografickom opise mnohonárodného Uhorska – Hungaria. To dokončil v roku 1536 na prosbu kráľovnej Márie. Dielo sa tešilo obľube vo vedeckých kruhoch. V Bruseli sa Oláh zoznámil aj s Erazmom Rotterdamským, s ktorým potom udržiaval intenzívny korešpondenčný kontakt (dodnes sa zachovalo 29 listov).

Po návrate do Uhorska sa stal v roku 1542 kráľovským radcom, o rok kráľovským kancelárom, v roku 1560 ho vymenovali za hontianskeho župana a v roku 1562 dokonca za miestodržiteľa Uhorska. Už predtým bol postupne záhrebským a potom jágerským biskupom a 7. mája 1553 sa ako 60-ročný stal prímasom Uhorska a ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. Tu sídlilo ostrihomské arcibiskupstvo až do roku 1822, keď ho vrátil do Ostrihomu arcibiskup – Slovák Alexander Rudnay.

Oláhovo pôsobenie v tejto funkcii je dôležitým medzníkom dejín uhorských i slovenských. S jeho menom sa spájajú začiatky rekatolizácie s cieľom zastaviť postup reformácie a obnoviť stratené pozície katolíckej cirkvi. Riadil sa heslom „Aby ste srdcom verili, čo ústami vyznávate“. Verejne kritizoval uhorské stavy, aj Ferdinanda I., ktorému pomohol dostať sa na trón, pre benevolenciu proti tureckej expanzii. Proti protestantizmu bojoval Oláh poučovaním, rozvojom vzdelanosti, školstva a tlače. Podieľal sa aj na vybudovaní arcibiskupskej tlačiarne v Trnave. V roku 1555 uhorský snem z jeho iniciatívy nariadil všetkým anabaptistom (habánom), aby opustili do tridsiatich dní krajinu.

V roku 1559 nariadil vizitáciu vo farnostiach, ktorá mala zistiť najmä pravovernosť kňazov. Ukázalo sa, že väčšina kňazov prešla vtedy na protestantizmus. Aj to bol dôvod, že na Tridentskom koncile sa snažil získať povolenie prijímania pod dvojakým spôsobom pre uhorských katolíkov, čo malo oslabiť atraktivitu reformačných kresťanských obradov. Neúspešný bol aj jeho pokus získať od pápežskej kúrie povolenie ženby pre uhorských katolíckych kňazov.

Veľkým prínosom pre cirkev však bolo získanie pre katolícku vieru asi 300 obcí na Žitnom ostrove i niektorých šľachtických rodov. Navrátil späť aj mnohé cirkevné majetky, napríklad turčianske prepošstvo. V Trnave usporadúval každoročne arcidiecezálnu synodu, na ktorej sa aplikovali závery Tridentského koncilu. Vlastnou iniciatívou prispel k vybudovaniu arcibiskupského paláca v Trnave.

V týchto ťažkých časoch pamätal aj na kultúrne potreby, najmä na školstvo. Podporoval rozvoj katolíckeho aj svetského školstva. V roku 1554 spojil kapitulskú školu v Trnave s tamojšou mestskou školou a usiloval sa pre ňu získať štatút akadémie – univerzity. V roku 1561 povolal do Trnavy jezuitov, ktorí pôsobili na tejto škole a o storočie vybudovali z nej univerzitu. V roku 1566 založil prvý uhorský kňazský seminár v Trnave. Tu aj zomrel vo veku sedemdesiatpäť rokov 14. januára 1568. Pochovaný je v dóme sv. Mikuláša v Trnave, kde sa nachádza jeho renesančný epitaf.