ZAVEDIEME OPÄŤ TREST SMRTI?

Najstarším zákonníkom (zaznamenaným klinovým písmom na kamennej doske, ktorá je dnes vystavená v Louvri), ktorým bol asi 1800 rokov pred naším letopočtom zavedený trest smrti, je Chamurapiho zákonník. Vydal ho babylonský kráľ Chamurapi a trest smrti sa podľa neho mal ukladať za vyše 20 zločinov. Okrem trestu smrti upravoval aj iné vzťahy. Všetky podľa pravidla „oko za oko, zub za zub“. Odvtedy, teda už skoro 4-tisíc rokov, je trest smrti neustále diskutovaným problémom nielen z hľadiska práva, ale aj morálky, etiky, náboženstva, filozofie či medicíny. Stále sa však vykonáva vo vyše 60 krajinách sveta vrátane USA, kde je povolený vo väčšine štátov. Fakt je tiež, že v nejednom štáte, kde ho v minulosti zrušili, ho zaviedli opakovane, pretože im počty násilných trestných činov neúmerne rástli.

U nás, resp. v Česko-Slovensku bol trest smrti zrušený v máji roku 1990 (posledný trest smrti bol vykonaný v roku 1989 za obzvlášť brutálnu vraždu tehotnej manželky a dvoch detí). Dnes je na Slovensku najvyšším možným trestom doživotný trest odňatia slobody, pričom rozsudok je definitívny. Takto odsúdený má len dve možnosti, ako sa dostať na slobodu. Môže požiadať o milosť prezidenta republiky, alebo po tom, ako si odsedí vo väzení 25 rokov, má možnosť požiadať o podmienečné prepustenie súd. A tak si od roku 1990 aj masoví vrahovia (napr. Mikuláš Černák, Alojz Kromka či Ondrej Rigo), ktorých doposiaľ bolo viac ako 50 (niektorí sú už po smrti), môžu požiadať o podmienečné prepustenie. Teda aj masoví vrahovia si za peniaze daňových poplatníkov užívajú „teplo väznice“. Podľa dostupných údajov v súčasnosti každý väzeň stojí štát ročne okolo 25-tisíc eur.

Breivikov luxus

V štatistikách Amnesty International sa uvádza, že v minulom roku uložili súdy v 52 štátoch 2 428 nových rozsudkov smrti, čo je o vyše 400 viac ako v roku 2022. Aj to naznačuje, že nie iba u nás, ale aj vo svete za ostatné roky počty násilných trestných činov vrátane vrážd razantne stúpajú. Razantne však stúpajú aj počty ľudí, žijúcich pod hranicou biedy. Podľa verejne publikovaných informácií máme v súčasnosti na Slovensku vyše 71-tisíc bezdomovcov a vyše 900-tisíc ľudí, ktorí žijú pod hranicou biedy. Niektorí aj napriek tomu, že pracujú, alebo sú poberateľmi dôchodkov. Množstvo rodičov má problém zaplatiť svojmu dieťaťu učebné pomôcky, chorým deťom riadnu zdravotnú starostlivosť, kým väzni, žijúci na úkor nás všetkých, sa majú oproti nim často oveľa lepšie. A opäť to platí tak u nás, ako aj vo svete.

Asi svetovo najznámejším a najdiskutovanejším je príbeh masového vraha Andersa Breivika, ktorý v júli 2011 zavraždil 77 väčšinou mladých ľudí a ďalších 150 zranil. Bol však odsúdený len na 21 rokov väzenia, lebo nórske právo viac nedovoľovalo. Tento extrémista a masový vrah má vo väzení k dispozícii tri miestnosti – obytnú, pracovnú a tréningovú, v ktorých sa môže celý deň voľne pohybovať. Má k dispozícii písací stroj, televíziu s DVD prehrávačom, telocvičné zariadenia, trikrát denne plnohodnotnú stravu, kým napríklad bezdomovci často žijú doslova pod mostami a hladujú.

Preto, keď v roku 2014 Breivik podal sťažnosť na podmienky väzby, kde tvrdil, že je znevýhodňovaný oproti ostatným väzňom tým, že nemá možnosť kontaktovať sa s inými väzňami, čo považuje za neľudské a ponižujúce (je na tzv. samotke), asi málokým, kto sa to dozvedel, nezalomcovala zlosť. Súdy mu však nevyhoveli, a tak sa ľuďom po prvom zamietavom verdikte opäť pripomenul podaním žaloby na štát, ktorý vraj vykonávaním samoväzby porušuje jeho ľudské práva garantované mu Európskym dohovorom o ľudských právach. Súd však ani tejto jeho žalobe proti Nórsku nevyhovel.

Snaha zapáčiť sa Západu

Ako tieto „porušovania Breivikových práv“ vnímajú rodiny 77 ním zavraždených ľudí, si asi nie je ťažké domyslieť. Niekedy v roku 2032 zrejme bude prepustený na slobodu. Ako budú ľudia, no najmä príbuzní zavraždených nevinných mladých ľudí vnímať jeho prepustenie, si dnes je ťažké predstaviť. Obávam sa však, že z viac ako pochopiteľných príčin môže nastať situácia, keď niekto z príbuzných obetí zoberie právo do vlastných rúk. A ja som presvedčený, že väčšina ľudí by sa mu vôbec nedivila.

Na Slovensku sú aktuálne diskutované najmä pokusy o vraždu premiéra Roberta Fica, Donalda Trumpa, ale ešte sa nezabudlo ani na vraždu troch nič netušiacich Švédov v Bruseli či zavraždenie 14 ľudí v budove Filozofickej fakulty UK v Prahe... Mnohí ľudia vrátane mňa sme presvedčení, že trest smrti v Česko-Slovensku bol zrušený veľmi unáhlene, bez dostatočného preskúmania dôvodov, pričom hlavným dôvodom bola snaha porevolučných politikov zapáčiť sa „vyspelému“ Západu. Lebo ako uvádza nejeden autor či štatistika, ostatných viac ako 25 rokov pred jeho zrušením sa trest smrti používal s veľkou rozvahou a udeľoval sa len za tie najbrutálnejšie vraždy. Podľa mňa si to myslí aj Robert Fico, ktorý o treste smrti ešte v roku 1998 napísal zaujímavú knihu. Prečo doposiaľ, napr. pri príležitosti niektorých volieb, neinicioval referendum o obnovení trestu smrti, je mi záhadou. Možno by to bolo zabránilo aj atentátu, ktorý bol v máji tohto roku spáchaný na neho. Že nejeden bezdomovec pácha najmä v tomto ročnom období trestnú činnosť len preto, aby sa na zimu dostal „do tepla“, je tiež fakt. Nemožno celkom vylúčiť ani možnosť, kedy sa „na objednávku“ niekoho pokúsi aj vraždiť. Lebo potom ten pobyt za múrmi väznice, spolu s jeho výhodami, bude mať dlhší.

Viac vrážd i násilia

Pretože o treste smrti sa aj u nás diskutuje už dlho, chcem poukázať na názor prvého prezidenta Československa T. G. Masaryka, ktorý povedal: „Můj argument pro trest smrti není, že je odstrašující, ale že je v něm mravní expiace: vzít člověku život je bezpráví tak strašlivé, že může být usmířeno jen výkupným stejně těžkým. Ve výjimečných případech nemohu vyvracet, že trest smrti je ve shodě s metafyzickým uznáním hodnoty lidského života... Věřím a čekám, že bude zrušen vyšší vzdělaností a mravností obyvatelstva souhlasem nás všech.“

Som presvedčený, že ponímanie potreby trestu smrti T. G. Masarykom je vlastné väčšine ľudí aj dnes. Najmä z dôvodu neustáleho nárastu počtu násilných trestných činov, vrážd a násilia vôbec. Preto je potrebné, aby sa aj Slovensko vrátilo k možnosti udeľovania trestu smrti. Samozrejme, len v prípadoch, keď sa páchateľ dopustí vraždy, teda takého činu, za aké sa udeľoval trest smrti v rokoch 1962 – 1989. Ak o tom poslanci NR SR pochybujú, navrhujem o tom (napríklad súčasne s niektorými voľbami) vyhlásiť referendum. A trest smrti po jeho opätovnom zavedení zrušiť až vtedy, keď násilie a najmä vraždenie v spoločnosti poklesne naozaj radikálne pod vplyvom vzdelanosti a mravnosti, ktorá dnes, žiaľ, dosť razantne upadá. Alebo sa bude naďalej napĺňať skôr myšlienka starogréckeho filozofa Sokrata, ktorý asi 400 rokov pred naším letopočtom povedal, že „demokracia doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým...“?