NEŽNÝ MÝTUS

Oficiálny mýtus okolo udalostí zo 17. novembra 1989 v bývalom Československu hovorí o spontánnom ľudovom povstaní proti totalitnej moci komunistickej strany. Udržiavaný mýtus slúži najmä na zastretie skutočného pozadia revolúcie.

Medzinárodné súvislosti

Po potlačení protestov v NDR v roku 1953 a v Budapešti v roku 1956, po neúspechu Pražskej jari, ako aj poľského hnutia Solidarita bolo jasné, že zmena môže nastať len ako následok transformácie v samotnom Rusku. Až nové sociálne a politické podmienky v Sovietskom zväze za Gorbačova boli predpokladom na zmeny v komunistických krajinách aj na zmenu bezpečnostného prostredia vo svete. Už od roku 1985 k nám bolo prostredníctvom sovietskych médií aktívne prenášané nové myslenie perestrojky a glasnosti. Priestor sa poskytoval kritike režimu a sčasti aj predstaviteľom disentu, čo vyvolávalo na ÚV KSČ pobúrenie. Československo zaostávalo za ZSSR v procese transformácie, preto zmena vládnej garnitúry bola pri takom trende otázkou času. Medzi Američanmi a Sovietmi prebiehal dialóg o odzbrojení a o novom usporiadaní Európy. Forma a priebeh politických prevratov, synchronizovaných počas siedmich mesiacov vo všetkých komunistických štátoch Európy, boli pravdepodobne predmetom dohody prezidenta USA Reagana s Gorbačovom, uskutočnenej v júni 1987 počas Reaganovej návštevy Moskvy. Odvtedy sa výrazne prejavovali prípravy na prevraty vo všetkých komunistických štátoch Európy, najmä nárastom intenzity protestných akcií a propagandistickou prípravou zo Západu. Na čelo opozičných hnutí v Československu sa s hektickou popularizáciou presúvali dovtedy celkom neznámi ľudia. Zmeny boli naplánované a organizované bezpečnostnými službami s požehnaním a aktívnou účasťou veľmocí.

Užitočná opozícia

Po Pražskej jari a následnej invázii v roku 1968 malo obdobie normalizácie tragické následky pre pol milióna bývalých členov strany a mnohých iných občanov, ktorí s inváziou vojsk nesúhlasili. Išlo o štvrtinu až tretinu obyvateľstva, čo bol pre vládnu moc a exekutívu destabilizujúci prvok a veľký problém vyžadujúci mimoriadnu „starostlivosť". V roku 1977 však prišla Charta 77, čím sa veľký politický problém scvrkol na útoky proti jednotlivcom. Z prvých 217 signatárov charty bolo 156 bývalých komunistov, z čoho nie­ktorí boli výrazne skompromitovaní účasťou na terore z 50. rokov. Charta bola od začiatku financovaná Nadáciou Charty 77, ktorú vo Švédsku založil František Janouch. Financovali ju zahraničné organizácie ako Jewish Agency, PEN-klub, Rotary-klub, Guggenheimova nadácia, Masarykova nadácia pri Masarykovom múzeu v Izraeli a iné. V období rokov 1980 až 1989 bolo nadáciou vyplatených 376-tisíc dolárov na činnosť a 1,341 milióna na osobnú potrebu vedúcich členov. Na ich kontá v zahraničí bola prevedená celková suma 6 miliónov dolárov. Chartu riadilo 70 až 85 ľudí, jadro tvorilo 42 hovorcov, ktorí sa na tomto poste vystriedali. Skupina pozostávala z niekoľkých rodín previazaných príbuzenskými, záujmovými aj finančnými zväzkami. Išlo predovšetkým o rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Němcovcov, Paloušovcov či Marvanovcov. Počas trinástich rokov existencie nedosiahla charta nijaký politický vplyv. Nebolo to ani žiaduce, keďže pôsobila pod dohľadom, masívnou infiltráciou a kontrolou ŠtB najmä ako kádrová rezerva v prípade zmeny moci. Kým iné opozičné skupiny boli v tichosti likvidované už v zárodku, charta vydávala verejné vyhlásenia, citované Rádiom Slobodná Európa a Hlasom Ameriky. Prijímanie členov sa skončilo 17. novembra 1989, keď bol počet signatárov približne 1 900 osôb. Väčšina podpísala chartu zo vzdoru proti režimu bez toho, aby vedela o jej charaktere a poslaní. V období pred prevratom sa zintenzívnilo občianske odsudzovanie a v niektorých prípadoch aj väznenie najaktívnejších členov Charty 77, vždy s náležitou masívnou medzinárodnou kampaňou, čím sa vytváral kult hrdinov a mučeníkov boja proti komunistickému režimu. Často išlo o ich krátke zadržanie na niekoľko hodín, neporovnateľné s utrpením dlhoročných politických väzňov. Reklama a propagácia členov charty bola v zahraničí organizovaná. Napríklad jej nadácia zriadila šesť literárnych nadácií, prostredníctvom ktorých udeľovala členom ceny za literatúru.

Devízoví disidenti

Vedenie Charty dostávalo zo zahraničia nemalé sumy na podporu politických väzňov režimu. Jeden z nich, Jiří Wolf, na to spomína takto: „Do dnešného dňa nedokázal Havel odpovedať profesorovi Janouchovi na otázku, kam sa podeli všetky peniaze, ktoré posielal zo zahraničia do vtedajšieho Československa, čo by zaujímalo predovšetkým politických väzňov. A nešlo len o peniaze od profesora, ale aj od ďalších kresťanských a podobných organizácií. V bytoch ,šľachty‘ charty sa jedlo nakupovalo iba v Tuzexe. Každý sviatok sa v týchto rodinách odohrávali neuveriteľné žranice a pitky, ako prasce v žite si žila táto partia! Pätolizači dostávali peniaze zo Západu na pijatiku a prostitútky! Šlo prevažne o peniaze, ktoré mali končiť v rodinách politických väzňov, aby neprichádzalo k rozpadom manželstiev z finančných dôvodov. Celá táto banda, spojená kolektívnou morálnou vinou, dostala potom od Havla korytá. Skutoční bojovníci proti totalite nedostali po roku 1989 nič!"

Revolučné divadlo

Svetový deň študentstva, 17. november, bol najvhodnejším dátumom na prevrat, pretože poskytoval využitie študentstva a zaručoval medzinárodný ohlas ešte pred plánovaným stretnutím Gorbačova a Busha na Malte, kde mali prerokovať postup pri zjednotení Nemecka, čo predpokladalo aj politickú zmenu v Československu. V Prahe sa konala povolená demonštrácia študentov organizovaná Mestskou vysokoškolskou radou. Po jej úvode na Albertove prešli účastníci na Vyšehrad, pričom tu sa zhromaždenie oficiálne skončilo. Väčšina zúčastnených zišla smerom na Karlovo námestie, no pri botanickej záhrade narazili na policajný kordón. Demonštranti sa po čase v skupinkách premiestnili na nábrežie, kde sa znovu sformoval dav. Poručík ŠtB Zifčák alias študent Růžička viedol dav na Národnú triedu, kde už bola dve hodiny odstavená premávka električiek, aj keď to bolo mimo oficiálnej trasy demonštrácie. Pohotovostné oddiely ZNB čakali v priľahlých uliciach tri hodiny a domové brány sa zamykali hodinu pred príchodom demonštrantov. Nasadená bola aj čata Útvaru rýchleho nasadenia (ÚRNA), čo bolo neadekvátne vzhľadom na situáciu, pretože bola určená len na bleskové nasadenie v prípade ohrozenia životov alebo organizovaného ozbrojeného odporu. Čata bola inštruovaná, že jej dôstojníci ŠtB budú ukazovať vytypované osoby, ktoré majú z davu vytiahnuť a zadržať. Násilie proti študentom, ktoré nasledovalo, je známe. Plukovník Bečvář, ktorý proti predpisom a zrejme nie z vlastného rozhodnutia vydal rozkaz na neadekvátne nasadenie ÚRNA, musel vedieť, ako bude táto zložka reagovať, čo mohlo byť aj príčinou jeho samovraždy. Už popoludní opustilo Prahu takmer celé vedenie charty aj s rodinami. Vrátili sa už na druhý deň na poludnie, keď sa pučistom podarilo definitívne paralyzovať akcie a rozhodnutia tých členov ÚV KSČ a ministerstva vnútra, ktorí neboli do charakteru operácií zasvätení. Zo zoznamu študentov, ktorí manifestáciu pripravili a neskôr sa chopili organizovania študentstva, vyplýva, že ide výlučne o deti prominentných rodičov vo vysokých funkciách KSČ, ministerstva vnútra či diplomatických služieb. Existujú dôkazy o inštruovaní týchto študentov rodičmi. Od júna 1989 boli vypracúvané heslá ako „Nie sme ako oni", „Nechceme násilie", kde išlo najmä o zabránenie fyzických útokov na prominentných komunistov, teda o naplnenie jednej z podmienok dohody o prevzatí moci.

Poprevratová výmena kádrov

Personálne zostavy nových poprevratových vlád schvaľovali spoločné komisie KGB a CIA. V Československu sa moc delila medzi komunistov a chartu, z ktorej približne 180 členov a príbuzných zaujalo pozície v najvyšších diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Doplnili ich aj zamestnanci Prognostického ústavu ČSAV ako Komárek, Klaus, Dlouhý, Zeman, Klímová, ktorí už od roku 1987 na impulz Moskvy spracúvali „prognózu rozvoja" hospodárstva, a to aj formou zahraničných konzultácií s bankami, priemyselnými koncernami a poradenskými službami v USA, Francúzsku, NSR, Veľkej Británii či Taliansku. Všetci vieme, čo nasledovalo - divoká privatizácia hospodárstva, na ktorej participovala táto moc. Napriek nepotrestaniu zločinov a divokému privatizačnému rozkrádaniu bez právneho rámca existuje aj pozitívny odkaz relatívne kultivovaného prevratu, keďže naplánované podvody na občanoch a rozkrádanie štátu pri delení moci a majetku prebehli bez eskalácie násilia. Dnes sa totiž pri boji o moc a majetky pod vlajkou slobody a demokracie pošliapava charta OSN, nerešpektuje sa medzinárodné právo, bombardujú sa, vyvražďujú a zotročujú celé národy.