POLITICKÝ PROCES PROTI TISOVI

Pred 60 rokmi sa pred Národným súdom začal dovtedy najväčší proces v dejinách Slovenska – s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a prof. Ferdinandom Ďurčanským. Možno ho označiť ako politický, keďže o jeho výsledku rozhodli politické orgány. Minimálne v prípade Dr. Tisa, ktorému rozsudok smrti „vyriekol“ ešte pred začiatkom súdu vtedajší prezident Edvard Beneš.

S požehnaním mocností

Rok 1945 je v historickej pamäti Európanov značený ako koniec druhej svetovej vojny. V prípade Slovákov mal však aj iný rozmer. Z rozhodnutia vtedajších veľmocí došlo k zániku Slovenskej republiky a obnoveniu Československej republiky. Jej staronový prezident Beneš neuznával existenciu slovenského národa, ani jeho politické právo na samourčenie. Triumfálnu situáciu, keď cítil podporu víťazných mocností, sa snažil využiť na vyrovnanie sa so svojimi nepriateľmi. Vyrovnanie v jeho chápaní značilo odrovnanie. Na prvom mieste to boli sudetskí Nemci, potom Slováci a domáca opozícia. „Sudeťákov“ československé orgány najprv masovo vyháňali a lynčovali, zvyšok – s požehnaním mocností – odsunuli do Nemecka. So Slovákmi to bolo problematickejšie. Ak pominieme ich masové odvliekanie sovietskymi orgánmi do ZSSR (asi 25-tisíc), nemohla sa voči nim uplatniť kolektívna vina ako u Nemcov. Oficiálne boli súčasťou ČSR, teda víťazného štátu vojny. Na základe SNP si dokonca nárokovali rovnoprávne postavenie. Revanš voči nim tak musel mať rafinovanejšie formy. Jednak zrušenie ich tradičných strán, a potom trestnoprávny rozmer. Beneš a vôbec Česi nemohli stráviť šesťročné obdobie Slovenskej republiky. Ukázalo totiž, že Slováci vedia existovať aj samostatne, čo vyvrátilo hlavnú tézu čechoslováckej politiky. Práve toto vedomie potrebovala česká politika – s aktívnou pomocou slovenských čechoslovákov – očierniť, až vymazať z vedomia ľudí. A naopak, posilniť československé štátne povedomie, zabezpečiť ho do budúcnosti. Na to poslúžilo tzv. ľudové súdnictvo.

Bič na Slovákov

Retribučné súdnictvo (z lat. retributio – odplata, nazývané i ľudové súdnictvo) konštruovali víťazné veľmoci s cieľom potrestať porazených vojnových vinníkov. Jednou z jeho hlavných čŕt bola retroaktivita, teda postihovanie činov, ktoré neboli trestné v čase svojho spáchania. V prípade Slovákov malo ešte jeden špecifický rozmer, a to kriminalizáciu činnosti smerujúcej k autonómii a neskôr štátnej samostatnosti, ako aj angažovania sa v rámci Slovenskej republiky. Politici, dôstojníci i kultúrni funkcionári SR boli tak súdení z absurdnej pozície ľudí, ktorí mali v rokoch 1939 – 1945 myslieť, hovoriť a konať tak, akoby boli občanmi Československa, hoci to už v roku 1939 zaniklo. Otázka perzekúcií židov, dnes taká zdôrazňovaná, nebola pre retribúciu podstatná.

S myšlienkou trestnoprávnych postihov síl zodpovedných za rozpad ČSR prišiel Beneš ešte v londýnskom exile. Na Slovensku sa realizovali podľa nariadenia SNR č. 33 z 15. mája 1945. Paragrafy o fašistickej okupácii, domácom zradcovstve, kolaborantstve, zrade na povstaní na seba viazali trest smrti, resp. 30 rokov žalára. Neštandardné bolo aj silné ovplyvňovanie politickými orgánmi, najmä KSS a Demokratickou stranou.

So zámkom na rukách

Po evakuácii z územia SR koncom apríla 1945 sa Tiso i časť slovenskej vlády zdržiavali na území Rakúska a Nemecka. Ich posledným miestom pobytu bol kláštor v bavorskom Altöttingu. Po zaistení americkými spravodajskými orgánmi bol koncom októbra 1945 deportovaný do ČSR. Gen. Bohuslav Ečer, hlavný „lovec zločincov“, pohľad na Tisa, s visiacim zámkom na rukách, komentoval slovami: „Tady máme sputnané samostatné Slovensko!“

Staronový prezident Beneš neuznával existenciu slovenského národa, ani jeho politické právo na samourčenie.

Súd – dovtedy najväčší slovenský proces – sa začal 2. decembra 1946 v Bratislave v Justičnom paláci. Obžaloba mala 213 strán, rozsudok 233 strán a spisy vážili až 700 kilogramov. Tiso bol súdený spolu s Machom a Ďurčanským. Najväčšiu časť obžaloby tvorili obvinenia z rozbíjania ČSR. Bývalému ministrovi vnútra a hlavnému veliteľovi HG Alexandrovi Machovi priťažili obvinenia z prenasledovania komunistov. Ferdinand Ďurčanský bol politicky činný oveľa kratšie. Patril medzi slovenskú intelektuálnu špičku, bol profesorom medzinárodného práva. Právnické štúdiá absolvoval v Bratislave, Paríži a Haagu. Vo vládnej politike pôsobil len krátko, od októbra 1938 do júla 1940, keď bol na zásah Hitlera z vlády odstránený a jeho meno sa stalo nežiaducim. Po vojne sa mu podarilo uniknúť na Západ, takže bol súdený v neprítomnosti. Tresty smrti sa očakávali pre oboch. Patrili totiž do tzv. radikálneho krídla HSĽS, ktoré presadzovalo samostatnosť už od jesene 1938, a rovnako aj v roku 1945, čo bol z hľadiska obnovenej ČSR najväčší zločin.

Nežiaduci symbol štátnosti

Proces s Tisom bol aj kľúčovou udalosťou v domácej politike. Čechoslováci ho potrebovali odstrániť ako symbol slovenskej štátnosti. Komunisti mu nevedeli zabudnúť jeho striktný antikomunizmus. Najmä však kalkulovali s tým, že poprava katolíckeho kňaza rozštiepi Demokratickú stranu, ktorá vo voľbách roku 1946 zvíťazila len vďaka hlasom katolíkov. Počas procesu prichádzalo Národnému súdu i politickým predstaviteľom obrovské množstvo intervencií a žiadostí. V drvivej väčšine boli v Tisov prospech, i napriek propagandistickému ovplyvňovaniu spravodajstva z procesu v jeho neprospech. Už súdobí pozorovatelia si všimli „zvláštnosti“ procesu. Predseda súdu Dr. Igor Daxner, no ani niektorí iní členovia senátu sa ani nepokúšali o zdanie nestrannosti. U Daxnera bolo možno cítiť priam osobnú nenávisť k Tisovi. Už krátko po začiatku procesu, v januári 1947 vyhlásil, že Tiso má „štyrikrát zaistený povraz“.

Šesťročné obdobie Slovenskej republiky ukázalo, že Slováci vedia existovať aj samostatne, čo vyvrátilo hlavnú tézu čechoslováckej politiky.

Napokon trest smrti dostal „iba“ Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský. V Tisovom prípade bol vynesený 15. apríla a vykonaný 18. apríla 1947. Machovi sa ušiel 30-ročný žalár, z ktorého si odsedel 23 rokov. Prof. Ďurčanský, súc na úteku, si život zachránil, no jeho zvyšok prežil ako štvanec – až do svojej smrti v roku 1974 v Mníchove...