DOMY DUCHOV A DUCH DOMOVA

Novú profesiu zaviedli a brigádnikov do svojich lovísk posielajú majitelia nehnuteľností, ktoré za vysoké ceny ponúkajú a nevedia predať či prenajať, no ktorých vysvietené okná majú vzbudiť dojem, že je o byty záujem. Tieto potemkinovsky žiariace bytovky sú obrazom doby – na jednej strane prázdne priestranné izby gýčových stavieb, z ktorých cien majitelia nemienia spustiť, na druhej masa lživo vnadených pocestných, ktorí si tento prepych nemôžu dovoliť.

Na jednej strane domy duchov, na druhej duchovia bez domova, pričom ich rady sa mesiac čo mesiac rozširujú. A prízrak bezdomovectva visí nad tisíckami ďalších, ktorí sa doposiaľ tiesnia v starých rodičovských príbytkoch alebo žijú vo vlastných domovoch s veľkým problémom či malou šancou utiahnuť hypotéku alebo nájom.

Z králikární do podnájmu

Podľa údajov Eurostatu z roku 2014 žije na Slovensku vo vlastnom bývaní až 90,4 percenta ľudí, čo je európska rarita. Z desiatich pritom dvaja bývajú na dlh v samostatne kúpenom dome či byte s hypotékou alebo iným úverom na krku.

Zvyšok obýva stavby z čias socializmu, ktorý obydlia budoval ako pancier ochraňujúci jeho existenciu aj za cenu obrovského vnútorného zadlženia. „Človek nastúpil do roboty a dostal byt,“ nostalgicky spomínajú pamätníci z vtedajších družstevných, podnikových či štátnych bytov.

Kto nemal hotovosť, splácal ho zväčša fabrike, v ktorej robil. Kto nepracoval vo výrobnom podniku, hravo prišiel k rozprávkovo výhodnej novomanželskej pôžičke. Kto si chcel postaviť dom, získal dnes už nechyrovaný bonus – nenávratnú pôžičku, ktorú dostal od štátu ako dar vykúpený včasným dokončením stavby.

Z takejto neotrasiteľnej základne a v predstavách takejto nepominuteľnej istoty sa našinci hrnuli na novembrové námestia roku 1989. Keby bol vtedy niekto z tribúny hlesol, že garsónka za desaťtisíc bude onedlho stáť 700-tisíc vtedajších korún, rozvášnený dav by ho vrieskajúc sfúkol ako provokatéra.

Ale po otvorení hraníc sa ceny bytov stali prvou položkou, ktorou sme sa priblížili vysnívanému Západu. Z majiteľov „králikární“, ako socialistické príbytky nazval prvý demokratický dandy a prezident Václav Havel, sa razom stali milionári oproti ľuďom bez bývania, ktoré sa stalo luxusom.

Dnes v Bratislave garsónku s veľkosťou 30 štvorcových metrov kúpite za 67-tisíc eur, čo sú viac ako dva milióny v starej mene. A tak mládež ostáva žiť s rodičmi, ďalší sa potĺkajú po podnájmoch, tí zámožnejší si trúfnu na hypotéku.

Keby bol vtedy niekto z tribúny hlesol, že garsónka za desaťtisíc bude onedlho stáť 700-tisíc vtedajších korún, rozvášnený dav by ho vrieskajúc sfúkol ako provokatéra. Ale po otvorení hraníc sa ceny bytov stali prvou položkou, ktorou sme sa priblížili vysnívanému Západu.

Hypotéka ako Damoklov meč

„Typickým Slovákom je 34-ročný muž, ktorý býva v trojizbovom byte, mesačne spláca 240 eur a hypotéky sa zbaví vo veku 58 rokov,“ vyplýva z najnovšieho prieskumu ČSOB banky. „Typického Slováka“ však peňažný dom spriemeroval iba spomedzi ľudí, ktorí hypotéku získali a ktorí si z príjmov skutočne môžu dovoliť mesačne uliať aspoň spomenutých 240 eur.

Lákadlo nižších úrokov – ich sadzby klesli v priebehu jedného roku z 3,8 percenta na 2,8 percenta ku koncu roku 2014 - medziročne zdvihlo počet takýchto dlžníkov až o 30 percent. Z desiatich ľudí tak môžu bývať na dlh traja, čo je málo napríklad v porovnaní so Švédskom, kde ich z rovnakého počtu žije s hypotékou až sedem, ale zároveň priveľa pod hrozbou vlastným optimizmom kovaného Damoklovho meča, ktorý ich môže sťať na dno priepasti.

Podľa Eurostatu totiž až tretina zadlžených Slovákov buď nie je schopná hypotéku splácať, alebo ju uhrádza len s odretými ušami. Preto môžu ľahko prísť o založenú nehnuteľnosť a plynule sa tak vliať do riavy ľudí bez domova.

Bezdomovci v zálohe

„Keby som sa mal stať bezdomovcom, radšej skúsim vylúpiť banku,“ hovoril štamgast jednej z bratislavských krčiem, „a ak ma chytia, v base mám aspoň stravu a strechu nad hlavou.“ A hoci takéto riešenie bývania je stále raritou, podobné hlášky počuť čoraz častejšie.

Väčšina bezdomovcov však prebýva v prístrešku, ubytovni, nocľahárni, opustenom dome, pivniciach či kanáloch. V Bratislave ich napočítali zo tri tisícky, rovnako ako v Košiciach, no celoslovenské štatistiky nejestvujú.

Nájdu sa aj rodení homelessáci, ktorí jednoducho pracovať či civilizovane žiť nechcú a pre ktorých je bezdomovectvo priam životnou filozofiou. Napokon, živiť sa žobraním nemusí byť práve nevýnosné, za hodinu možno v centre Bratislavy takto „zarobiť“ 10 i 15 eur, neraz aj bez prosíkania a pri priebežnom telefonovaní z mobilu.

Nie je tajomstvom, že túto holotu „spravujú“ celé gangy výpalníkov, ktorí od nich inkasujú „za ochranu“. Ďalší ich využívajú ako nedotknuteľných, ktorým niet čo zobrať a na ktorých tak za bakšiš prepisujú zadlžené firmy (biele kone).

Pre väčšinu je však takýto údel utrpením, neraz bez vlastnej viny privodeným neschopnosťou splácať záväzky. A veľkým výkričníkom do budúcnosti sú potenciálni bezdomovci.

Dozrievajú v preplnených rodičovských bytoch s rodinami a napokon sa spod tejto strechy musia vydať do nečasu života bez domova. Tu sa namiesto detí rodí jeden obrovský celospoločenský problém: bez prírastkov rodín sa počet obyvateľov povážlivo scvrkáva.

Napokon, živiť sa žobraním nemusí byť práve nevýnosné, za hodinu možno v centre Bratislavy takto „zarobiť“ 10 i 15 eur, neraz aj bez prosíkania a pri priebežnom telefonovaní z mobilu. Nie je tajomstvom, že túto holotu „spravujú“ celé gangy výpalníkov, ktorí od nich inkasujú „za ochranu“.ali telesné tresty či krutosť. Ale tie časy sú už dávno preč.

Štát ako majordóm

V tomto marazme pozornosti médií aj verejnosti takmer unikol vládny dokument pod názvom Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2020. Kabinet ho schválil začiatkom januára a po rokoch takto konečne rieši otázku dostupnosti bývania aj pre ľudí, ktorí majú hlbšie do vrecka.

Vracia sa k inštitútu sociálneho bývania, ktorý má „z hľadiska užívateľov s nižšími príjmami fungovať na princípe neziskovosti, resp. prísne regulovaného zisku, čím sa zabezpečí cenová dostupnosť ... Cieľom je najmä zachovanie podielu financií vyčleňovaných zo štátneho rozpočtu na rozvoj bývania, ako aj zavedenie samostatného príspevku na bývanie“. Jednotlivé kroky majú podniknúť ústredné orgány štátnej správy a nimi poverené inštitúcie.

Inými slovami, štát a ním dotované organizácie tu majú vystupovať ako férový majordóm. Ten na rozdiel od vydridušských súkromných prenajímateľov nemieni na nájomnom zarábať. Týmto prístupom nielen zabezpečí bývanie tisícom ľudí, ale tiež odláka možnú klientelu ziskuchtivých súkromníkov, pretože tí budú musieť znížiť ceny.

V takýchto bytoch potom ľudia ľahšie rozmýšľajú o založení vlastnej rodiny - len tá jediná môže populačnú krivku preklopiť do kladných čísel. Na svoje si tak možno prídu aj svetlonosi, ktorí nebudú zažínať svetlá len v cudzích izbách. Bývanie je totiž silný psychologický fenomén a je čas nahradiť domy duchov duchom domova.