NEDAJME SI SNP

Slovensko vo svojom vývoji nemalo až tak veľa významných období, ktoré mohlo samo ovládať. Aj keď boli tvorené našimi občanmi, ich úspech si pripisovali iní. Až minulé storočie nám dalo šancu výraznejšie prezentovať vlastné dejiny. Jedným z takýchto počinov bolo aj Slovenské národné povstanie (SNP) v roku 1944.

V preambule našej ústavy je uvedené: „...pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov...“ Ním je aj SNP, ktoré bolo za uplynulých 76 rokov heroizované aj odmietané, podľa toho, kto ho prezentoval. Dnes sme svedkami prepisovania dejín na medzinárodnej úrovni. Niekto sa snaží robiť z obetí vinníkov, vytvára nové vzory a deformuje pravdu. Dnes už poznáme pozadie SNP, okolnosti jeho vzniku, priebeh a účasť jednotlivých aktérov v ňom, ich ciele a poznáme aj výšku prinesených obetí. Preto by sme nemali dovoliť bagatelizovať jeho skutočný význam ani prostredníctvom spochybňovania zaužívaného názvu.

Po mníchovskej zrade

Príčiny vzniku SNP treba hľadať už pred rozpadom ČSR, z ktorého boli tendenčne obviňovaní Slováci. Nepriznávalo sa zlyhanie prezidenta Beneša, ktorý zbabelo zbehol do zahraničia, ani jeho nástupcu Háchu, s ktorého súhlasom české vojsko 10. marca 1939 zosadilo slovenskú vládu a nastolilo vojenskú diktatúru (tzv. Homolov puč). Samotný vznik a vyhlásenie prvej Slovenskej republiky sa často prezentuje ako zrada Slovákov a nie ako jediná možnosť záchrany Slovenska pred jeho plánovaným rozdelením medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Súčasťou Mníchovskej dohody, ktorou nás západní spojenci dali Hitlerovi ako výkupné za ich súkromný mier, bolo aj rozhodnutie o nás, lebo už 2. novembra 1938 vo Viedni podpísali ministri zahraničia Nemecka a Talianska arbitráž, ktorou priznali Maďarsku 10 390 štvorcových kilometrov nášho územia s 859 885 obyvateľmi južného Slovenska, z ktorých bolo iba 481 690 Maďarov. Podobné to bolo aj na severe, kde Poľsko obsadilo 16 slovenských obcí s rozlohou 226 štvorcových kilometrov. Nebol to Dr. Jozef Tiso, ako sa tvrdieva, kto vraj nezákonne vyhlásil slovenský štát. Vykonal to legálne zvolený Slovenský snem, ktorý toto rozhodnutie učinil verejným hlasovaním. Prvá SR pripútaná k Nemecku „Ochrannou zmluvou“ mala len obmedzenú suverenitu. Teda na aktivitách svojho „ochrancu“ vrátane agresie proti ZSSR sa podieľať musela, tak ako aj mnohé ostatné, nielen podrobené štáty. V roku 1939 sa tak Slovensko podieľalo aj na agresii proti Poľsku. Vydobylo si tým vrátenie obcí, oportunisticky obsadených Poľskom po mníchovskej zrade. Po osamostatnení bola spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku menej dramatická ako v protektoráte. Nebol zavedený napríklad ani prídelový systém. Nemci nemali na Slovensku počas vojny významnejšiu popularitu. Tá ešte poklesla po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu. Odpor proti nim narastal už od začiatku vojny, ale najmä rokom 1943 po Kurskej operácii, keď strategickú iniciatívu získal ZSSR a už aj vojaci a občania na Slovensku to dávali najavo zreteľnejšie. Vystupňoval sa po návrate dvoch slovenských židov, Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorí utiekli z koncentračného tábora v Osvienčime a podali správu o tam páchaných nacistických zverstvách, na základe čoho zakázal prezident Jozef Tiso ďalšie deportácie. Politické i vojenské odbojové skupiny postupne zbližovali svoje stanoviská kvôli potrebe sformovať účinnejšiu silu.

Posledný povstalecký príslušník z martinského pluku útočnej vozby, čatár a neskoršie podplukovník Pavol Matejovič, ktorý sa narodil  31. júla 1919 sa dožil tento rok 101 rokov, na fotografii s autorom článku Jánom Dibalom.​

Čatlošov plán

Exilový prezident Beneš považoval Slovensko, až do polovice roka 1943, pre odboj za stratené a orientoval sa len na protektorát. Obrat nastal podpisom Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR 12. decembra 1943. Stalin mu sľúbil, že po vojne obnoví predmníchovské hranice ČSR, čo si Beneš vysvetlil ako podporu politiky čechoslovakizmu a podľa toho aj postupoval. V Bratislave bola 25. decembra 1943, medzi predstaviteľmi komunistického a občianskeho odboja, prijatá Vianočná dohoda. Tam bolo dohodnuté vytvoriť Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá odboj povedie. V slovenskej armáde najvplyvnejšie pôsobila odbojová skupina na veliteľstve pozemného vojska (PV) v Banskej Bystrici. Viedol ju náčelník štábu PV pplk. Ján Golian. Predstavitelia SNR ho 27. apríla 1944 zoznámili s obsahom Vianočnej dohody. Pod jeho velením bol vypracovaný plán na ozbrojené vystúpenie proti Nemecku, ktorý predpokladal povstanie v koordinácii s Červenou armádou (ČA). Začiatkom augusta 1944, v čase záverečných príprav povstania, vojská ČA dosiahli poľské mesto Krosno, čo bolo len 40 kilometrov od hraníc Slovenska, ale spojenie povstalcov s Moskvou ešte nebolo nadviazané. Svoj plán povstania mal aj minister obrany gen. Ferdinand Čatloš. Po opakovaných pokusoch sa 2. augusta 1944 podarilo odoslať do Moskvy styčného dôstojníka npor. Jána Koreckého a 4. augusta odletel s kpt. Mikulášom Ferjenčíkom, ktorý niesol Čatlošov plán povstania, ešte aj Karol Šmidke od komunistov. Za pozornosť stojí, že Čatlošov plán povstalci zadržali, preštudovali a zrejme aj využili v príprave vlastného plánu. Taký názor podporuje ich nadmerná zhoda. Zmluva z 12. decembra 1943 riešila aj otázky výcviku partizánskych skupín a ich presun na Slovensko. Na jej základe Ústredný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve vysadil na území Slovenska 53 organizátorských skupín, celkom asi 1 200 osôb. Prvá z týchto skupín pod velením npor. P. Veličku bola vysadená v noci 26. júla 1944 pri Liptovskej Osade. Vzápätí nasledovali ďalšie, čím odboj získal širokú podporu civilného obyvateľstva.

Živelné akcie partizánov

Partizánske skupiny početne rýchlo narastali. Ich aktivity smerovali nielen proti nemeckému obyvateľstvu, ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy. Dvadsiateho júla 1944 sa na chate v Žarnovickej doline pri Čremošnom konala spoločná porada ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia (VÚ), kde mala byť posúdená otázka spolupráce vojakov a partizánov. Prejavili sa rozdielne názory na ozbrojené postupy. Snahu o podriadenie partizánov vojenskému veleniu komunisti odmietli. Aj partizánske skupiny, ktoré riadili sovietski dôstojníci, odmietali podriadenie VÚ. Začali sa sporadické živelné akcie partizánov v Turci. Slovenska vláda vydala armáde 9. augusta pokyny na zakročenie proti partizánom, ktoré riadil veliteľ PV gen. Jozef Turanec. Akcia bola pre spoluprácu pplk. Goliana a podriadeného štábu s partizánmi neúspešná. Preto bolo 11. augusta 1944 vyhlásené stanné právo.

Ťažké boje

Na vojenskej porade v Banskej Bystrici informoval 24. augusta 1944 náčelník štábu Východoslovenského zboru plk. Viliam Talský o sústreďovaní nemeckých divízií na južnej Morave. Bolo zrejmé, že nemecké vojská už mali plán na obsadenie Slovenska pripravený. Partizáni na čele s Veličkom obsadili Sklabiňu, kde si zriadili štáb. Počnúc 24. augustom svojvoľne zatarasili tunely pri Strečne a Hornej Štubni, prepadli pílu v Turanoch a vo Vrútkach zlikvidovali nemeckých žandárov. Dvadsiateho siedmeho augusta obsadili Ružomberok, zlikvidovali nemeckých občanov, oslobodili politických väzňov a prerušili železničnú trať. Pod zámienkou diverziou poškodenej železničnej trate, v spolupráci so železničiarmi, zastavili 28. augusta v Martine vlak s nemeckými vojakmi vedenými pplk. Paulom von Ottom. Tí prijali ponuku prenocovať v kasárňach. Ráno pri pokuse o ich odzbrojenie boli postrieľaní. Dnes ešte v Martine žijúci 101-ročný pplk. v. v. Pavol Matejovič je posledným očitým svedkom tej udalosti. Napriek mnohým vyšetrovaniam dodnes nie je známy zoznam strieľajúcej jednotky.

Pavol Matejovič si 5. septembra 2019 (vo veku 100 rokov) prevzal Cenu Extra plus za Prácu v prospeh SR z rúk šéfredaktorky Extra plus Lenky Mayerovej a predsedu výberovej komisie Romana Stopku. Pavol Matejovič je nositeľom 13 vyznamenaní a ďalších ocenení. Cenu Extra plus získal za účasť v protifašistických bojoch počas 2. svetovej vojny a za ďalšie protifašistické iniciatívy v povojnovom období.​

Popoludní 29. augusta dostalo velenie povstalcov prvé správy o prieniku nemeckých vojsk pri Žiline a Púchove na naše územie. Reakcie velenia boli rozpačité. Čakalo sa na stanovisko vlády a ministra Čatloša. Golian vyhlásil heslo na začatie povstania až o dvadsiatej hodine večer. Velenie nemalo prehľad, ktoré vojenské posádky sa do povstania zapojili. Zmätok prinieslo Čatlošovo vystúpenie v rozhlase o 19. hodine, v ktorom označil povstalcov za zradcov, čim zneistil veliteľov. Aj preto sa do SNP nezapojili posádky na západnom Slovensku, s výnimkou trnavskej. Váhavosť veliteľov spôsobila najväčšie škody u divízií na východnom Slovensku. Nemci ich, až na malé skupiny, odzbrojili. Prvé boje sa začali na severozápadnom Slovensku už 29. augusta. Tam veliteľ žilinskej posádky mjr. Jozef Dobrovodský zorganizoval prvé tri pešie prápory, ktoré nasadil severne od Žiliny a na smere z Rajca. Neskôr pod tlakom Nemcov ustúpil a viedol ťažké boje, spolu s francúzskymi partizánmi, v Strečnianskej tiesňave. Postupne sa boje rozhoreli na všetkých smeroch vstupu Nemcov, ktorí sa usilovali o priechodnosť zásobovacích železničných tratí. Najťažšie boje prebiehali v okolí Vrútok, Martina, Ružomberka, Telgártu a v závere v lokalite dnešného Žiaru nad Hronom a Hronskej Dúbravy.

Pomoc zo ZSSR

Riadenie vojsk sa muselo priebežne meniť. Pôvodné členenie do dvoch oblastí sa neosvedčilo a od 10. septembra 1944 bolo transformované na šesť samostatných taktických skupín, ktoré sa na vedenie boja ukázali efektívnejšie. Hlavnou bojovou silou povstania bolo nesporne vojsko, ktoré 31. augusta 1944 dostalo názov Československá armáda na Slovensku. Tá bola od 30. septembra premenovaná na 1. čs. armádu na Slovensku. Tvorili ju vojaci Slovenskej armády, ktorí prešli na povstaleckú stranu. Armádne počty sa postupne menili. Počiatočný stav predstavoval 18-tisíc vojakov, pôvodne rozdelených na 16 peších práporov a 8 samostatných rôt. Po prvej mobilizácii 5. septembra 1944 počty narástli na 47-tisíc a po druhej až na 60-tisíc vojakov. K dispozícii mali vyše 46-tisíc pušiek, 4-tisíc samopalov, 2 700 guľometov, 200 diel a mínometov, tri pancierové vlaky a inú techniku. Od začiatku povstania však chýbali ťažké a protitankové zbrane, munícia i lietadlá.

Veľkú pomoc povstaniu poskytol ZSSR, odkiaľ priletel 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk, ktorý operoval z letiska Zolná, a 2. čs. samostatná paradesantná brigáda, zložená prevažne z prebehnutých, dobre vycvičených slovenských vojakov. SNP sa od začiatku stalo spojencom antifašistickej koalície a všetky jej mocnosti povstalcom priznali štatút partnera. SNP zohralo významnú úlohu v antifašistickom zápase na domácej pôde, kde dokázalo 60 dní odolávať technickej prevahe a pútať na seba značné sily nepriateľa. Kalkuluje sa, že proti SNP bolo nasadených 48-tisíc až 50-tisíc vojakov. Nemci rátali, že SNP potlačia do týždňa, ale nepodarilo sa im to ani za dva mesiace. SNP im narušilo celistvosť frontu a dlho blokovalo priepustnosť železničnej dopravy. Dôležitý bol aj aktuálny i povojnový politický a morálny dosah SNP, veď občania malého štátu sa dokázali postaviť na odpor veľkej mocnosti. V povstaní sa zúčastnili občania 33 národností. Bojovalo v ňom približne 80-tisíc ľudí. V krátkom čase sa rozšírilo na viac ako 30 vtedajších okresov s rozlohou cca 20-tisíc štvorcových kilometrov. Napriek nedostatkom vždy sprevádzajúcim udalosti takého rozsahu bolo SNP najväčším protifašistickým vystúpením v strednej Európe. Nenechajme si ho spochybňovať.

Autor je predseda klubu trenčianskych historikov SHS