NATO AJ EÚ MUSIA PREJSŤ REFORMOU

Na Slovensku bol ako jediný zvolený za prezidenta na dve volebné obdobia po sebe. Narodil sa 27. marca 1941 v Poltári. Od roku 1990 pôsobil ako generálny prokurátor ČSFR do roku 1992, keď ho zvolili za predsedu Slovenskej národnej rady. Podieľal sa na vzniku Ústavy SR a na čele parlamentu stál do roku 1998. Po odchode z HZDS v roku 2002 založil Hnutie za demokraciu a stal sa jeho predsedom. V apríli 2004 ho občania zvolili za prezidenta SR. Post hlavy štátu opätovne obhájil aj v roku 2009. Vo svojej podstate má národnú a sociálnu orientáciu.

Nepodliehal tlaku politických strán a pri výkone funkcie sa riadil svojím svedomím, ako mu to ukladala ústava. V rozhodnutiach býval nekompromisný, ale spravodlivý. Bol posledný predseda SNR a prvý predseda NR SR. Zaujímavé je, že po páde Mečiarovej vlády v roku 1994 ostal naďalej predsedom NR SR a bol historicky prvým opozičným predsedom parlamentu. Na poste vydržal až do nových volieb, hoci HZDS malo menšinu. Ivan Gašparovič.

Národné vnímanie nemôže byť nosnou úlohou strany, ruka v ruke s tým musí kráčať sociálny program, fungujúce hospodárstvo a zahraničná politika. Národná politika nesmie negatívne zasahovať do týchto programov.

 

Pamätám si, že z takejto pozície v minulých voľbách vystupovalo niekoľko strán, ale najmä Práca slovenského národa jemne a dobovo precízne vystihovala podstatu problému, pre ktorú je prioritou tolerantné presadzovanie záujmov štátotvorného národa SR.

Predtým, ako ste vstúpili do politiky a neskôr ste sa stali prezidentom, ste pôsobili na pozícii generálneho prokurátora. Aká bola vtedy situácia v súdnictve a prokuratúre?

Bola to úplne iná politická i spoločenská atmosféra, ako je dnes. Bolo to vyvrcholenie revolučných vzťahov, ktoré v Česku a na Slovensku vtedy boli, keď si politici a poslanci mysleli, že súdy a prokuratúra sa okamžite otočia a budú rozhodovať podľa revolučných nálad, ktoré v tom čase existovali. Často sa zabúdalo, že aj keď sme v revolučnom období, platí ústava a platia zákony.

Tlak na prokurátorov, na políciu i sudcov bol veľmi ťažko riešiteľný. S dnešnou dobou sa to nedá porovnávať, pretože je stabilná situácia v štáte, inštitúty demokracie sú na Slovensku dávno zavedené, je tu nová legislatíva. Žijeme v štáte, ktorý má demokratické zriadenie, ale, žiaľ, sú politici, ktorí by radi prispôsobili určité udalosti a konania, aby sa diali podľa ich predstáv, lenže súčasná legislatíva im to neumožňuje.

Stalo sa, že sa vládni predstavitelia pokúšali presadzovať svoje záujmy a, ako sa povie, tlačili na vás, aby ste začali stíhať? Nakoniec, pamätáme si, že Václav Havel vás odvolal z pozície generálneho prokurátora, lebo ste odmietli poslušnosť...

Určite, že sa tieto tlaky diali. Áno, pamätáte si dobre. Zo dňa na deň si ma zavolal vtedajší prezident Václav Havel a navrhol mi, aby som si našiel dôvod svojho odstúpenia. „Môžete si nájsť zdravotný, osobný, rodinný či politický dôvod, aby ste dobrovoľne odišli z prokuratúry.“ Moja odpoveď bola, že ja nemám žiadne dôvody na odstúpenie. „Tak vás musím odvolať,“ povedal Václav Havel. Dohodli sme sa, že môj odchod z prokuratúry nebudeme komentovať a napriek tomu som sa z večerných správ dozvedel, že ma odvolali, lebo som nič nerobil. Moja reakcia bola, áno, prezident povedal pravdu, nerobil som nič z toho, čo odo mňa chcel a do čoho ma tlačil. Išlo o kauzy, v ktorých som im nevyhovel.

Vládna koalícia schválila zmeny zákona o prokuratúre, ktorým sa mení spôsob voľby generálneho prokurátora. Je podľa vás potrebná novela zákona v tomto zmysle?

V podstate nemám nič proti tejto novele, neprekáža mi, že bude verejné vypočutie, i skúšobná komisia, i keď je nepotrebná, pretože tam budú sedieť aj ľudia, ktorí nemajú ani len šajnu o tom, ako funguje prokuratúra, ale nič sa nestane, ak komisia bude v prvom rade brať do úvahy morálny profil kandidáta. Čo mi však prekáža, je rozšírený okruh na výber z iných občianskych profesií. Mám s tým problém, pretože prokuratúra je špecifický právny orgán najmä v súvislosti s nezávislosťou a samostatnosťou prokurátora, ktorý nepodlieha vláde ani ministrovi. Konečný tlak na jeho rozhodnutie má mať zákon.

Mal by teda byť generálny prokurátor volený len z radov prokuratúry?

Áno, pretože skúsenosti, ktoré by mal mať generálny prokurátor, musia obsahovať všetko, čo o prokuratúre treba vedieť.

Prečo by nemohol byť generálnym prokurátorom advokát?

Dá sa o tom diskutovať, ale odpoviem vám inak. V konaniach pred súdom, najmä v trestných, je obhajca vždy v spore s prokurátorom. Úspech prokurátora je neúspech obhajcu. Možno si ešte pamätáte na vraždu študentky medicíny Cervanovej, kde boli právoplatne odsúdení páchatelia. V roku 1990 sa stal generálnym prokurátorom ČSSR na krátky čas doktor Tibor Böhm, advokát odsúdených páchateľov. Hneď využil svoje právo na generálnej prokuratúre a podal sťažnosť pre porušenie zákona na Najvyšší súd ČSSR. Predsedom súdu bol vtedy Otakar Motejl, tiež jeden z advokátov odsúdených. Samozrejme, k spokojnosti bývalých obhajcov vo veci súd právoplatný rozsudok zrušil. A ak si to dobre pamätám, po veľkých problémoch (aj s médiami) po niekoľkých rokoch súd znovu uznal všetkých obžalovaných za vinných z vraždy. Obaja bývalí advokáti boli spokojní.

Viacerí politici, ale aj verejnosť to vníma tak, že zmena zákona je šitá na mieru pre jedného kandidáta – Daniela Lipšica. Vnímate to tak?

V prípade Daniela Lipšica by som mal problém vzhľadom na jeho bezúhonnosť a aj pre jeho tvrdú politickú orientáciu. Bola by veľká chyba, keby sa stal generálnym prokurátorom. Navyše bol obhajcom Igora Matoviča v prípade, keď prešetrovali jeho problémy s daňovým priznaním a zároveň je to stranícky kolega premiéra. Daniel Lipšic je okrem toho ešte stále vo výkone podmienečného trestu uloženého súdom. Neviem si predstaviť, ako generálneho prokurátora kontroluje súdny úradník, či neporušuje podmienky uloženého trestu. Jedine, že by mu pani prezidentka udelila milosť. Som presvedčený, že ak by Daniel Lipšic dostal túto ponuku, tak by ju odmietol.

Bude to teda politicky dosadený prokurátor, ktorý bude plniť objednávky koalície?

V prípade Daniela Lipšica by išlo vyslovene o politicky dosadeného prokurátora.

Doteraz bola voľba tajná, dnes chce vládna koalícia, aby bola verejná. Nemôže to znamenať pre prokurátora záväzok voči tým, ktorí ho volili, a naopak, nevôľu voči tým, ktorí ho nevolili?

Som presvedčený, že v tomto prípade by mala byť voľba tajná. Nakoniec, s týmto problémom sme sa stretli už pri voľbe generálneho prokurátora v decembri 2010, či sa bude voliť generálny prokurátor verejne, alebo tajne. Nastala veľká hádka medzi koalíciou i opozíciou. V tom čase prišlo k tvrdému boju o vymenovanie politického nominanta. Dobroslava Trnku navrhol vtedajší poslanec SDKÚ Stanislav Janiš a Jozef Čentéš vyhovoval vtedajšej vládnej garnitúre. Všetci vedia, čo potom vzniklo. Najskôr sa volilo tajne, zistilo sa, že voľby boli zmanipulované a poslanci kupovaní na jednej aj na druhej strane. Začalo sa vyšetrovanie, voľba bola vyhlásená za neplatnú. Po týchto udalostiach som povedal, že z týchto dvoch pánov, keď bude opäť voľba, nevymenujem ani jedného. A predsa v tom čase premiérka Iveta Radičová tiež povedala, že ak bude zvolený Dobroslav Trnka, odchádza z vlády, hoci Trnku navrhoval ich nominant z SDKÚ.

J. E. prezident SR Ivan Gašparovič prichádza na slávnostné odovzdávanie Ceny Extra plus, kde ho privítali hostitelia Lenka Mayerová a Roman Stopka.

Nakoniec Richard Sulík opätovne vyhlásil voľbu generálneho prokurátora, čo bolo nezákonné, pretože bolo vydané predbežné opatrenie ÚS SR. Čentéš bol predsa len zvolený. V roku 2011 ste ho odmietli vymenovať za šéfa prokuratúry. Zdôvodnili ste to pochybnosťami, ktoré sprevádzali voľbu v parlamente, ako aj tým, že ako prokurátor skartoval výpoveď vtedajšieho poslanca Igora Matoviča o korupcii v politike. Dnes Jozef Čentéš hovorí, že by mal opäť záujem o tento post. Považujete to za správne?

To, že nechal vymazať z pamäte počítača záznam z výsluchu a vzápätí skartoval všetky výtlačky niekoľkostránkového protokolu o výsluchu poslanca Matoviča spolu aj s nejakými poznámkami, len potvrdzuje dôvodné podozrenie a vážne pochybnosti prinajmenšom v administratívnej spôsobilosti riadiť prokuratúru. Ale to, že najprv vyhlásil, že protokol o výsluchu omylom skartovala zamestnankyňa prokuratúry a až potom, čo hovorkyňa prokuratúry toto jeho tvrdenie dementovala, sa priznal, že ich skartoval on sám – to vzbudzuje vážne pochybnosti o čestnosti Jozefa Čentéša, ktorá je nevyhnutnou nositeľkou ústavnej funkcie generálneho prokurátora.

Aké požiadavky by ste kládli vy na človeka, ktorý má zastávať taký dôležitý post v štáte?

Hovorí sa, že by to mal byť odborník, akademik, má byť vzdelaný, áno, súhlasím, ale na prvom mieste musí mať charakter a morálku, až potom nasleduje všetko ostatné. Napríklad toto Jozefovi Čentéšovi chýba.

Vláda Igora Matoviča je pri moci viac ako sto dní. Ako ju hodnotíte?

Myslím si, že týchto sto dní vlády Igora Matoviča sa nedá jednoznačne hodnotiť pozitívne alebo negatívne, z dôvodu pandémie, ktorá ovláda celý svet. Treba povedať, že vo vzťahu k problémom zdravotného ohrozenia občanov robila vláda opatrenia, ktoré boli potrebné. Na druhej strane chcem povedať, že vláda by mohla robiť, čo chce, ak by občania neprijímali a nerešpektovali odporúčania. Takže ohrozenie občanov nebolo najmä vďaka veľkej disciplíne a zodpovednosti občanov. Pokiaľ ide o ekonomiku a hospodárstvo, môžem hodnotiť na základe vyjadrení odborníkov, ktorí hovoria, že opatrenia prichádzajú neskoro a nie sú dostatočné. Iné je hodnotenie z hľadiska využitia silnej pozície vlády a ústavnej väčšiny v NR SR. Z pozície moci tak vymieňajú prednostov okresných úradov, premiér Matovič to robí veľmi šikovne a prezieravo v prospech svojej strany. Doteraz nemal štruktúry strany a týmto si prakticky buduje silné politické štruktúry pre svoju stranu. Je to obdivuhodný nápad. Na druhej strane by mali novinári, politici i politológovia zhodnotiť konanie vlády, akým spôsobom dosadzuje ľudí do rôznych štátnych inštitúcií.

25 osobností si prevzalo Cenu Extra plus za prácu v prospech Slovenskej republiky z rúk riaditeľky Mayer media Lenky Mayerovej a predsedu výberovej komisie Romana Stopku. J. E. prezident SR Ivan Gašparovič bol jednou z 25 osobností, ktorá si prevzala Cenu Extra plus za Prácu v prospech Slovenskej republiky pri príležitosti 25. výročia vzniku SR - 18. január 2018 - Primaciálny palác.

Ako vnímate počínanie si premiéra Matoviča v zahraničnej politike?

Vnímam, že dodržal tradíciu a navštívil ako prvú Českú republiku, jeho vystúpenia však boli v rámci zdvorilostnej normy. Až čas ukáže, aké bude ďalšie smerovanie v rámci V4, NATO či EÚ a ostatnej zahraničnej politiky. Premiér zatiaľ nemal čas ukázať všetky svoje schopnosti. Za všetko však hovorí vyjadrenie novinára Palatu, že Matovič vystupoval v Česku ako český „kráľ Bene“ alebo „kráľ Dobre“, ktorý je v českom dejepise považovaný za najslabšieho panovníka. Matovič v Českej republike na všetko hovoril ako kráľ Dobre, na všetko Čechom prikyvoval a hovoril dobre. Veľkým prešľapom bola forma stretnutia so stranou SMK pri príležitosti stého výročia Trianonu, kde prijal memorandum s požiadavkami neprijateľnými pre Slovenskú republiku.

Kedysi bolo zloženie vlády a parlamentu za vašich čias plné odborníkov. Dnes povedal predseda Klubu 500, že vládnu ľudia z ulice. Ako to hodnotíte vy?

Vladimír Soták to určite hodnotí z pohľadu odborníka, hospodára a ekonóma, určite má reálny úsudok. To, že bude mať Igor Matovič väčšinu v parlamente a bude vládnuť, bolo prekvapením nielen pre občanov, ale aj pre neho samotného. Na túto pozíciu nebol pripravený ani on, ani jeho strana, a preto musel až na pár skúsených politikov na návrh predsedov koaličných strán dosadiť aj nepripravených a neskúsených ľudí.

Mnohí predpokladajú, že hoci má Matovičova vláda ústavnú väčšinu, stojí na tenkom ľade. Vydrží koalícia podľa vás štyri roky?

Nie je to jednoduchá otázka, ani odpoveď. Ihneď po voľbách by som možno jednoznačne povedal, že nie, nevydrží. Dnes je situácia trochu iná. Opozícia zoslabla, dostala sa do vlastných problémov, ktoré musí riešiť – ide o rozdelenie SMER-u a kotlebovci majú problémy na súdoch. Situácia je síce nestabilná aj krízou vyvolanou koronavírusom, a tu vidím paradoxne určitú možnosť pre vládu, zakryť krízou možné neúspechy pri riešení najmä sociálnych a ekonomických problémov. K uľahčeniu vládnutia by jej mala určite pomôcť aj niekoľkomiliardová „euroinjekcia“ z EÚ. A, samozrejme, chuť poslancov neprísť o dobrý plat. Takže je to dosť dôvodov, prečo by vláda nemala vydržať, ale aj dosť dôvodov, prečo áno.

Médiá verejnosť niekoľko týždňov zamestnávajú rozoberaním diplomovej práce predsedu NR SR. Považujete to za normálne?

Určite je potrebné urobiť dôsledné rozhodnutie do budúcnosti. Možno aj prijať zákon, ktorý ukončí túto nič neriešiacu tému, ale bude to záležať na jednotlivých univerzitách či fakultách, aké pravidlá si prijmú a či tieto kritériá budú schopné dodržať. Veď za diplomovú prácu nezodpovedá len autor, ale aj školiteľ a oponent. Z tohto pohľadu nie je problém, aby práce, ktoré nesplnili nároky, neboli pripúšťané k obhajobe. Toto nie je téma na to, aby sme hovorili, či niekto môže byť predseda NR SR, alebo nie na základe rozhodnutia novinára a posudzovateľa v jednej osobe. Predsa o tom, že niekto je predsedom parlamentu, rozhodli voľby a voliči, a nie jeho diplomová práca. Zaregistroval som však protest študentov proti výroku Borisa Kollára, ktorý povedal, že každý študent si pomôže, ako môže, aj porušením pravidiel. Myslím si, že to nemal povedať, lebo každý študent tak nekoná. Chcem sa však opýtať študentov, prečo sa nepozastavujú nad tým, že niečo podobné, ba dokonca horšie majú študenti vo svojich univerzitách. Spomeniem príklad dekana FTVŠ, ktorého súd odsúdil za plagiát práce, lebo odpísal knihu svojho nebohého kolegu. Napriek tomu bol zvolený za dekana, vedecká rada univerzity ho navrhla za profesora a prezident Kiska ho na návrh ministra vymenoval za profesora. Vo veci rozhodoval súd, ktorý ho uznal vinným vo veci plagiátorstva a odsúdil ho k náhrade škody pozostalým (nakoniec, písali o tom médiá). Preto tento problém netreba hľadať len u politikov.

V podstate sa ešte v novodobej histórii parlamentarizmu nestalo, že vláda nemá opozíciu, ktorá by sa jej pozerala na prsty...

Je to veľký problém pre možnosť spoločnej zodpovednej kontroly vo vzťahu k vláde, najmä keď má v NR SR 95 hlasov. Preto považujem v súčasnom období za nešťastné riešenie, že sa najsilnejšia opozičná politická strana roztrieštila. Opozícia je tak dosť nejednotná a nová strana Petra Pellegriniho pravdepodobne nebude mať ani poslanecký klub v NR SR, čo je tiež na škodu opozície. Navyše vláda bude spravovať veľké množstvo peňazí a minulosť nám ukazuje, že nad týmito peniazmi musí byť dôsledná kontrola, aby sa nezneužili a aby sa nevytvoril ešte väčší priestor na ešte väčšiu korupciu, akej sme boli doteraz svedkami. Takže vnímam roztrieštenosť opozície ako veľký problém z hľadiska kontroly nad súčasnou vládou.

J. E. prezident SR Ivan Gašparovič na 20. narodeninách Extra plus so šéfredaktorkou Extra plus Lenkou Mayerovou a predsedom strany Práca slovenského národa (PSN) Romanom Stopkom.  

Dnes v NR SR nie je národná, kresťanská strana, ale ani strana národnostnej menšiny. O čom to vypovedá?

Povedal by som to jednoducho. Tu nešlo tým, ktorí viedli tieto strany, o presadzovanie kresťanskej filozofie, ale o ich osobné ambície. To je základ problému, že tieto strany ostali pred bránami parlamentu. Dnes na Slovensku nemáme, tak ako je to inde v Európe, skutočnú kresťanskú stranu. Okrem liberálov sa ku kresťanským hodnotám hlásia viaceré politické strany, ale žiadna nemá jasne zadefinovanú predstavu, v čom vidia odkaz kresťanstva do budúcnosti. Slovensko sa považuje za kresťansky orientovanú komunitu a politici v tom vidia volebný potenciál. Pri národnostných stranách je to zložité najmä z pohľadu histórie aj lojality. Zároveň, aj tu je problém osobných ambícií lídrov národnostných strán, ktorým nešlo ani tak o prosperitu kolektívu, ale jednotlivcov, ktorí chcú strany viesť, a tým z toho profitovať politicky aj inak. SNS má hlbokú históriu. K rozpadu tejto strany prišlo už dva razy a nedá sa povedať inak, len že vedúce špičky tejto politickej strany nezvládli situáciu, ktorá nastala. Bol by som rád, keby sa ju podarilo oživiť do budúcich volieb. Ale dnes si myslím, že sa to už ťažko podarí a ovplyvní to aj fakt, že ich voliči a členovia sa rozutekajú do iných politických strán.

Nedávate šancu nejakej novej politickej strane, ktorá má vo svojom programe zakotvenú národnú, kresťanskú a sociálnu víziu, akú ste mali vy, keď ste kandidovali na post prezidenta?

Dnešná doba ukazuje, že národne cítiaci volič, ktorý sa sklamal v niekdajších národných politických stranách, ktoré kandidovali v predchádzajúcich voľbách, ostáva ďalej národne cítiacim a bude hľadať nové politické strany. Určite sa sústredí na tie, ktoré majú vo svojom programe pokryté otázky týkajúce sa perspektívy Slovenska. Ako som už naznačil, pronárodné cítenie voličov je evolučne dané, treba byť v súzvuku s jeho prirodzenosťou, ale v žiadnom prípade nesmie byť zneužívané na napĺňanie mocenských ambícií samoľúbych politických avanturistov. Tomu treba zabrániť. Nemyslím si však, že túto skupinu voličov budú zaujímať len súčasné problémy. Budú hľadať takú stranu, ktorá sa zaoberá históriou SR v zmysle boja za samostatnosť a prežitia národa. Samozrejme, len národné vnímanie nemôže byť jedinou nosnou úlohou strany, ruka v ruke s tým musí kráčať sociálny program, fungujúce hospodárstvo a zahraničná politika. Národná politika nesmie negatívne zasahovať do týchto programov. Pamätám si, že z takejto pozície v minulých voľbách vystupovalo niekoľko strán, ale najmä Práca slovenského národa jemne a dobovo precízne vystihovala podstatu problému. Jej prioritou je tolerantné presadzovanie záujmov štátotvorného národa SR v duchu Trianonskej zmluvy z roku 1921 i Parížskej z roku 1947, ktoré vytesňujú šovinistické aj iredentistické tendencie a dávajú priestor na naplnenie skutočne patriotických cieľov v súlade s medzinárodným právom.

Mnohí už neaktívni politici a slovenská inteligencia hovoria, že to, čo sa deje na Slovensku, je demontáž štátu. Ako sa pozeráte na tieto vyjadrenia?

Ak nepríde v rámci EÚ k nejakému revolučnému rozhodnutiu o EÚ z pohľadu euroskeptikov, tak Slovensko ostane naďalej samostatné a prežije aj tento problém.

Povedali ste zvláštnu myšlienku: ak sa v EÚ nič revolučné neudeje. Čo ste tým mysleli, čo teda čaká EÚ a svet?

Verím, že EÚ nájde spôsob, ako predchádzať podobným situáciám, ako bola pandémia. Pamätáte si, že prišla kríza v súvislosti s pádom eura a EÚ to dokázala vyriešiť a dnes sa o eure nepochybuje. Myslím si, že EÚ je reformovateľná, len ťažko tieto reformy prijímame a nevieme ich jednotne riešiť. Na mnohé problémy máme v jednotlivých krajinách rôzne názory, ako ich riešiť. Bude nutné nájsť jednotnú platformu v dlhodobom horizonte. Európsky parlament sa niekedy javí ako nepotrebný, pretože o všetkom rozhoduje Európska komisia, čo je de facto európska vláda, ktorá je tiež reformovateľná voči národným politikám. Toto je však na dlhšiu odbornú debatu.

Ak sa na to pozrieme z globálneho hľadiska, je tu EÚ, USA, Čína a Rusko, sú to veľkí globálni hráči a majú medzi sebou komplikované vzťahy. Čo to prinesie pre svet?

Silní hráči majú svoje predstavy a tí slabí sa im buď prispôsobia, alebo sa im spoločne postavia. Ale aby neprišlo k roztržke, tak prijmú kompromisné riešenie, ktoré je aj tak výhodnejšie pre silných. Dnes celý svet funguje na kompromisoch a ten sa bude musieť hľadať aj do budúcnosti, aby sa situácie nevyostrovali a nehrozili vojenské, ekonomické a iné konflikty. Kým NATO neprejde určitou reformou, tak ňou neprejde ani EÚ. Nemôže byť iný názor na spoluprácu s Čínou a Ruskom, ako má EÚ a NATO, to jednoducho nejde a zatiaľ sa ten rozpor pohľadov skôr vyostruje ako zbližuje. Tvrdím, že vzťah medzi EÚ, Ruskom a USA treba obnoviť, ale bude sa to dať len vtedy, ak sa opäť obnovia rokovania spred niekoľkých rokov. Ide o rokovania Rusko a NATO. Ak sa to nestane, tak k dohode nepríde.