KRÁTKOZRAKÁ POLITIKA KYJEVA

Situácia na Ukrajine zostáva stále veľmi napätá a smeruje do slepej uličky. Vznikajú nové problémy vo vláde a parlamente, ale aj v rôznych oblastiach štátu. Takmer dennodenne sme svedkami ozbrojených násilných akcií, pri ktorých hynú predovšetkým nevinní obyvatelia. Západné médiá pod tlakom ďalších vážnych problémov medzinárodnej bezpečnosti, ale aj v dôsledku správania kyjevskej moci už ukrajinskú tému nepreferujú tak ako pred niekoľkými mesiacmi. Vzniká dojem, že Západ začína byť z tohto vývoja unavený a hľadá cesty, ako zmeniť svoju politiku voči Kyjevu.

Napriek tomu sa však v súvislosti s potrebou hrať ruskou kartou z času na čas objavujú nové podnety, zvyšujúce mediálno-politickú pozornosť venovanú Ukrajine. Oživenie predstavovalo aj stretnutie normandskej štvorky na najvyššej úrovni v Berlíne 19. októbra 2016.

Definitívne zlyhanie

Netradičný názov normandská štvorka vznikol po stretnutí predstaviteľov Francúzska, Nemecka, Ruska a Ukrajiny v zámku Château de Bénouville v Normandii 6. júna 2014 pri oslavách 70. výročia vylodenia spojencov v druhej svetovej vojne.

Jej najvýznamnejšie stretnutie na najvyššej úrovni vo februári 2015 v Minsku predstavovalo pre Rusko aj určitý diplomatický úspech, lebo Moskvu napriek snahám Západu o jej izoláciu v rámci týchto konzultácií navštívili Angela Merkelová a Francois Hollande, aby s Vladimirom Putinom rokovali o návrhoch na postup pri riešení problémov. Išlo o uznanie toho, že bez aktívnej účasti Ruska ukrajinskú krízu nemožno vyriešiť.

V polovici januára 2015 sa obnovili boje medzi vládnymi silami a povstalcami. Prvá dohoda z Minska z 5. septembra 2014 definitívne zlyhala. Po vyše šestnásťhodinových rokovaniach v Minsku boli prijaté dohody známe ako Minsk II. V ich rámci začalo 15. februára platiť prímerie medzi kyjevskou mocou a povstalcami Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Dosiahol sa síce určitý pokrok, ale Minsk II sa ako celok do dnešného dňa nepodarilo uviesť do života, hoci sa mal splniť do konca roku 2015.

Situácia na Donbase sa pre narušovanie prímeria niekedy charakterizuje ako pozičná hra. Ani po rôznych siláckych vyhláseniach z oboch protistojacich strán totiž nenastali nijaké zmeny rozhrania medzi nimi. Iný pohľad predstavuje označenie situácie na východe Ukrajiny za nový zamrznutý konflikt.

Ďalšie stretnutie štvorky na najvyššej úrovni sa uskutočnilo v Paríži v októbri 2015. Niekoľko dní pred ním sa zástupcovia kontaktnej skupiny pre Ukrajinu dohodli na stiahnutí zbraní s kalibrom do 100 milimetrov a tankov do vzdialenosti 15 kilometrov od frontovej línie. Parížske stretnutie však ani napriek určitému zlepšeniu situácie nedokázalo priviesť k zásadnému prelomu. Zúčastnené strany zvýraznili bezalternatívnosť dohôd Minsk II a potrebu pokračovať v úsilí o ich dôkladnejšiu realizáciu. Štvorka sa preto 30. decembra 2015 dohodla na predĺžení ich platnosti o rok.

Jablko sváru

Od päťhodinového stretnutia v Berlíne nikto neočakával prelom v riešení ukrajinskej krízy. Išlo o ďalší pokus hľadať cesty, ktoré by prispeli k uvoľneniu napätia a posunuli mierový proces aspoň trochu vpred. Na program rokovania sa dostali v prvom rade bezpečnostné otázky, objavili sa však aj kritické poznámky na adresu kyjevskej vlády. Hlavným výsledkom stretnutia je záver o vypracovaní rámcového plánu, označovaného aj za „cestovnú mapu“, ktorý by mal viesť k mierovému riešeniu situácie v konfliktnej oblasti.

V ostrom protiklade s hodnotením dohôd Minsk II ich signatármi i medzinárodným spoločenstvom sú konštatovania niektorých slovenských prowashingtonských expertov mimovládnych organizácií. Tvrdia, že dohody Minsk II sú zle nastavené a nefungujú, ale európski aj ruskí politici sa ich držia ako kliešť. EÚ vraj nemá vôľu výraznejšie vstúpiť do konfliktu, ktorý sa snaží nevidieť.

Ukrajinská kríza i bez bojov vyčerpáva a destabilizuje EÚ aj Rusko, USA sa však priamo nedotýka. Pre ne zostáva zaujímavá predovšetkým otázka nastolená ešte v začiatkoch Euromajdanu – ako získať späť 5 miliárd dolárov, ktoré Washington „investoval do ovplyvňovania vývoja“ na Ukrajine. Nie je pre USA ekonomicky, politicky i bezpečnostne výhodné, ak medzi EÚ a Ruskom existuje veľké jablko sváru?

Kontraproduktívny prístup

Slovenskí analytici z prowashingtonských kruhov prichádzajú k podivnému záveru, keď za jednu z hlavných príčin súčasného stavu na Ukrajine považujú práve dohody Minsk II. Požadujú hľadanie iných riešení, ale akých, to už nevedia špecifikovať. Má sa snáď použiť postup, ktorý USA uplatnili v Afganistane, Iraku, Líbyi či Sýrii? Na druhej strane oceňujú sankcie proti Moskve, zosilnené aj preto, že Rusko vraj nevyvíja dostatočný tlak na povstalcov, aby napĺňali požiadavky dohôd Minsk II. Sankcie dokonca údajne zabraňujú tomu, aby Moskva zaútočila na Ukrajinu! Časť expertov však v protiklade k tomuto záveru poukazuje na to, že pre Kremeľ je vraj výhodné, ak sa situácia dostane do štádia zamrznutého konfliktu, najmä pre oslabenie možnosti vstupu Ukrajiny do NATO.

Pozíciu Kyjeva však v skutočnosti zhoršujú dôsledky pôsobenia jeho vlády. Rozplýva sa vidina vstupu do NATO aj EÚ a ohrozené sú ďalšie pôžičky. Na realizáciu každej dohody je potrebná ústretovosť všetkých zainteresovaných strán. U povstalcov a Moskvy pritom títo experti vidia len „hrubé“ narušovanie dohôd, ale v prípade Kyjeva sa o tom zmieňujú veľmi opatrne alebo vôbec nie. Okrem toho kyjevská vláda napriek zmenám v apríli 2016 nedokázala štát vyviesť z hlbokej krízy. Veľmi kontraproduktívne je prehliadanie tendencií extrémizmu, ktoré sa na Ukrajine prejavujú v pôsobení nacionalistov i neofašistov. Kritizuje ich aj Poľsko, ktoré ináč patrí k  oddaným stúpencom protiruského kurzu ukrajinskej politiky.

Vizitka vypočítavosti

Nepríjemným prekvapením pre kyjevskú vládu sa stalo víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA. Príliš okato si priala víťazstvo Hillary Clintonovej, keďže napriek ťažkej hospodárskej situácii v štáte odišli na jej predvolebné konto veľké sumy od rôznych sponzorov. Spoliehanie sa na pokračujúcu pomoc washingtonského tútora Ukrajiny, viceprezidenta Joea Bidena aj s hyperaktívnou pomocníčkou ministra zahraničných vecí Victoriou Nulandovou sa rozplynulo, podobne ako mnohé zbožné priania ukrajinskej vlády.

Kyjevu nezostáva nič iné, len bezostyšne zmeniť svoju predchádzajúcu pozíciu, čo je jedna z nepekných vizitiek krátkozrakosti a vypočítavosti jeho politiky. Najväčšiu hrôzu Kyjevu naháňa predstava o spolupráci Washingtonu a Moskvy, ktorá vraj môže zmeniť aj prístupy k riešeniu ukrajinskej krízy.

Skutočne by bolo pre Kyjev dobré, ak by boli dohody Minsk II mŕtve? Počkajme a uvidíme, či ich platnosť signatári predĺžia o ďalší rok. Pre Ukrajinu to bude väčšia istota ako spoliehať sa na podporu novej washingtonskej administratívy.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave