AFGANSKÁ TRAUMA WASHINGTONU

Pôsobenie USA vo svete 21. storočia je spojené s viacerými temnými miestami. Patrí k nim aj nevyhlásená vojna v Afganistane, ktorá sa stala najdlhšou v ich dejinách. O vojne je vzhľadom na jej dĺžku i kontroverznosť veľké množstvo informácií. Aj za cenu opakovania niektorých známych faktov zvýrazníme jej východiskový moment, ktorý sa stal príčinou ich traumy a s ňou spojených nepríjemností i hanby.

Vojna USA v Afganistane sa začala 7. októbra 2001 mohutným bombardovaním Afganistanu (za podpory Veľkej Británie). Zdôvodnilo sa to spupne bushovským videním sveta, v ktorom si USA stanovili princíp hrubo porušujúci medzinárodné právo, že nebudú rozlišovať medzi teroristickými organizáciami a národmi alebo vládami, ktoré ich ochraňujú. A tak Afganistan, v ktorom vládol Taliban, bol napadnutý, lebo poskytol útočisko al-Káide.

V pokryteckom washingtonskom slovníku dostal útok na Afganistan meno Operation Enduring Freedom (Operácia Trvalá sloboda). Operácia sa viedla v rámci neúspešnej bushovskej globálnej vojny s terorizmom. Už na druhý deň po svojom nástupe do funkcie zrušil tento pojem Barack Obama a falošne sa začalo hovoriť o špeciálnych operáciách v zahraničí. Od začiatku roka 2015 Trvalá sloboda v Afganistane pokračuje ako Operation Freedom's Sentinel (Operácia Stráž slobody).

Stratený americký sen

V politike nič nie je trvalé, čo vládnuca elita a jej nadutí úradníci jedinej súčasnej superveľmoci, opojení vidinou dávno strateného amerického sna, nie sú schopní pochopiť. Uvidíme, čo budú robiť v podmienkach narastajúcej polarizácie spoločnosti v USA, ktorá už dnes ohrozuje rôzne prvky ich „trvalosti“.

Okrem Afganistanu sa Operácia Trvalá sloboda uskutočňovala na Filipínach (2002 – 2015), kde sa označovala aj ako Operation Freedom Eagle (Operácia Orol slobody). Trvalá sloboda stále pokračuje v Africkom rohu (najmä v Somálsku a proti pirátom v priľahlom mori), kde sa začala v roku 2002 (Operation Enduring Freedom – Horn of Africa). Od roku 2007 v regióne Sahary a severnej Afriky pôsobí Operation Enduring Freedom Trans Sahara, ktorá sa neskôr premenovala na Operation Juniper Shield (Operácia Borievkový štít).

Niekedy sa k operácii pridávajú aj akcie na území bývalého ZSSR. V Gruzínsku v Pankinskom údolí to bola Operation Enduring Freedom – Pankisi Gorge, ale bez presnejšej časovej špecifikácie a spájala sa najmä s programom vyzbrojovania a výcviku gruzínskych ozbrojených síl. V Kirgizsku išlo o Operation Enduring Freedom – Kyrgyzstan, ktorá súvisela s vytvorením leteckej základne USA v Manase, fungujúcej v rokoch 2001 – 2014 na podporu úloh spojených s vojnou v Afganistane.

Nejasné je, prečo sa k operácii zaraďuje aj akcia v Karibiku a Strednej Amerike (Operation Enduring Freedom – Caribbean and Central America). V roku 2008 ju začalo viesť Južné veliteľstvo ozbrojených síl USA. Správa Kongresovej výskumnej služby (Congressional Research Service) vo februári 2011 uviedla, že nebezpečenstvo terorizmu podľa ministerstva zahraničných vecí v tomto regióne je nízke a nie sú poznatky o prepojení na al-Káidu ani iné teroristické skupiny na Blízkom východe, hoci sa nájdu ich sympatizanti. Terorizmus na západnej pologuli sa prejavoval južnejšie – v Kolumbii a v niektorých andských štátoch, kde pôsobili zvyšky ľavicových extrémistov.

Vojna ako biznis

V súvislosti so široko koncipovanou operáciou vzniká podozrenie, že ide aj o získavanie finančných prostriedkov pod rúškom boja proti terorizmu pre niektoré vojenské (vojensko-priemyselné) kruhy. Samotná vojna v Afganistane stála podľa údajov, ktoré 30. apríla 2021 zverejnila Isabel Debre v článku Counting the costs of America’s 20-year war in Afghanistan (Spočítanie nákladov Ameriky na 20-ročnú vojnu v Afganistane) na webovej stránke AP News, 2 260 miliárd dolárov. Správa ministerstva obrany z roku 2020 uviedla, že len prevádzkové náklady amerických vojsk vo vojne dosiahli 815,7 miliardy dolárov. Doplníme, že mimoriadne nákladné v súčasných vojnách sú logistika a zásobovanie, ktoré sa stali výnosným „biznisom“.

Zradnou stránkou vojenských výdavkov je aj to, že obchod so zbraňami a iné kšefty v tejto brandži patria k významným zdrojom korupcie. Pripomenieme len Irangate, najväčší politický škandál Reaganovej vlády – ilegálny predaj zbraní Iránu počas iracko-iránskej vojny (kde USA podporovali Irak), aby sa z výťažku financovali protivládni povstalci Contras v Nikarague. Svoje o korupcii v oblasti vojenských výdavkov vie Willy Claes, generálny tajomník NATO od októbra 1994 do októbra 1995. Na funkciu rezignoval po afére Agusta spojenej s úplatkom pre Socialistickú stranu od talianskej zbrojnej firmy Agusta, ktorá dodala vojenské helikoptéry pre belgické vojenské letectvo.

Len okrajovo spomenieme, že v Afganistane je korupcia spojená aj s využívaním zahraničnej pomoci. Mrzkou kapitolou vojny v Afganistane sa stal aj rast produkcie drog, ktoré prúdia najmä do Európy. Sú to vážne sociálnopatologické problémy, ktoré si vzhľadom na svoj charakter vyžadujú samostatnú analýzu.

V súvislosti s medzinárodnoprávnou legitimitou afganskej vojny, ktorú dokazujú v politike i médiách aj na Slovensku, treba zdôrazniť, že vojnová operácia Trvalá sloboda v Afganistane nebola schválená Radou bezpečnosti OSN. Tá schválila v rezolúcii č. 1386 z 20. decembra 2001 len misiu ISAF (International Security Assistance Force – Medzinárodné bezpečnostné pomocné sily).

Manipulácia s číslami

ISAF mali pôvodne mandát na zabezpečenie Kábulu a jeho okolia pred teroristami a fundamentalistickými bojovníkmi, aby mohla fungovať Dočasná správa Afganistanu, ktorá sa vytvorila na bonnskej konferencii v decembri 2001. V októbri 2003 sa mandát rozšíril na celé územie Afganistanu, čo sa podarilo formálne dosiahnuť v štyroch etapách až v októbri 2006, ale Taliban stále ovládal časť krajiny. V tichosti, za medzinárodnoprávne nejasných okolností, od augusta 2003 začalo misiu riadiť NATO. Od februára 2007 misii velili už len generáli z USA. Početnosť misie, na ktorej sa zúčastnili občania (nielen vojaci) z vyše 50 štátov sveta, dosiahla v roku 2012 až 130-tisíc osôb a potom začala klesať. Misia sa skončila 28. decembra 2014 a 1. januára 2015 ju nahradila operácia Rozhodná podpora (Operation Resolute Support), ktorú vedie NATO.

Z vojensko-odborného hľadiska nejde o „tradičnú“ vojnu, lebo v nej nedochádzalo k bojom medzi väčšími vojenskými zoskupeniami. Nebudeme preto robiť prehľad aktivít bojujúcich síl. V článku vo Washington Post v decembri 2019 sa uviedlo, že politici a generáli roky klamali verejnosť a manipulovali s číslami tak, aby to vyzeralo, že vo vojne s Talibanom vyhrávajú a situácia v štáte sa zlepšuje.

Taliban však silnel a mal pod kontrolou veľkú časť krajiny najmä v odľahlých oblastiach. Po náraste násilia na začiatku roka 2018 afganská vláda súhlasila s rokovaním s Talibanom. Začali sa aj rozhovory medzi USA a Talibanom, ktoré po rôznych komplikáciách vyústili na konci februára 2020 do podpisu dohody o nastolení mieru.

Dohoda predpokladala stiahnutie všetkých cudzích vojsk do 1. mája 2011, prestať s útokmi Talibanu a dosiahnuť aj vnútroštátnu dohodu medzi vládou a Talibanom. Dohoda sa často porušovala.

Obligátne klamstvo

Bidenova administratíva aj po rokovaniach v rámci NATO v apríli tohto roku oznámila, že sa začne sťahovanie vojsk, ktoré sa ukončí 11. septembra 2021. Dočasne došlo k ďalšiemu paradoxu v tejto vojne – na ochranu sťahujúcich sa vojsk sa musia navýšiť sily, ktoré majú ich odsun chrániť.

Fiasko afganskej vojny je už neoddeliteľnou súčasťou najnovších dejín USA. Najväčšie nešťastie pre svet je, že washingtonské elity nie sú schopné reálne posúdiť situáciu a pomer síl vo svete. Afganistan skutočne vojensky opúšťajú. Nejde to však bez obligátneho (a hlúpeho) klamstva, lebo Jake Sullivan, poradca Joea Bidena pre národnú bezpečnosť, 18. apríla vyhlásil, že Washington dosiahol ciele, ktoré si postavil na začiatku „operácie“. Taliban je však po takmer 20 rokoch bojov proti nemu rovnako silný, ako bol na ich začiatku.

Ak nám neprekáža, koľko USA na vojnu vydali (aj keď to prispieva ku krízovým javom vo svetových financiách a hospodárstve), treba však poukázať na brutalitu tejto vojny. Ide najmä o desaťtisíce mŕtvych afganských civilistov, medzi nimi aj detí, žien a starcov.

Taliban je krutá islamistická fundamentalistická organizácia, ktorá vykonáva teroristické útoky. Má však jednu zvláštnosť, lebo s výnimkou pohraničných oblastí v Pakistane nepôsobil nikde v zahraničí a útočil len proti cudzincom na území Afganistanu a tým, ktorých považoval za ich prisluhovačov. Zabil tisícky nevinných ľudí, ktorí mali to nešťastie, že sa ocitli v zlom čase na zlom mieste.

Napätie v regióne

Samozrejme, vznikajú obavy, čo sa bude diať po odchode USA, ale 20 rokov ich prítomnosti ničomu nepomohlo a situáciu v štáte len zhoršilo. Nič by sa nezmenilo ani vtedy, keby prítomnosť vojsk USA a ich spojencov pokračovala ďalšie roky.

Mnohí z odborníkov na Afganistan sa domnievajú, že Taliban postupne prevezme moc v štáte. Vo vojenských kruhoch USA sú preto aj názory, že ozbrojené sily by sa nemali všetky vrátiť domov, ale mohli by sa presunúť aj do susedstva Afganistanu, aby v prípade potreby mohli odtiaľ bombardovať alebo urobiť inú bezkontaktnú akciu proti nepriateľským silám ohrozujúcim na Washington orientovanú vládu. Išlo by však o priestor Strednej Ázie a vojská tam môžu prispievať k vytváraniu napätia s Ruskom, popr. Čínou.

Čo sa bude diať nasledujúce mesiace, ak sa aj skutočne ukončí vyvedenie všetkých cudzích vojsk z Afganistanu, vyvoláva mnoho otázok. Nemožno sa naivne domnievať, že sa tam skončí násilie. Nejde ani o náhle prebudenie mierových myšlienok v Bidenovej administratíve a hlbinnom štáte, ktorý ju drží v hrsti. Z hľadiska reálpolitiky ide len a len o to, že Afganistan už nie je prioritou zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA, lebo sa tam ocitli Rusko a Čína. A k nim je aj Afganistan oveľa bližšie ako k USA a aj neporiadok v ňom prispeje k pokračujúcemu napätiu v regióne. A to je neklamný znak úpadku a oslabovania moci Washingtonu.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Text bol uverejnený v Extra plus č. 6/2021- spracovaný v máji.)