UKRAJINSKÁ VLÁDA ŠOROŠIAT A KYJEVSKÝ PÁD DO NEMILOSTI

Na Ukrajine sa vo februári dovŕši sedem rokov od prevratu, ktorý vyniesol k moci nové vládnuce elity pochybného charakteru, a ako sa ukázalo, aj so sklonmi k zločineckému konaniu. Zmena vládcov nepriniesla biblických sedem bohatých rokov a rok 2020 bol ďalším rokom rozčarovania. Od roku 2014 išlo pre Ukrajinu o sedem chudobných rokov, v ktorých nesmierne upadla, čo dokazujú viaceré sociálno-ekonomické ukazovatele.

World Population Review uvádza (https://worldpopulationreview.com/country-rankings/poorest-countries-in-europe), že Ukrajina bola v roku 2020 na základe kritéria HDP na hlavu s príjmom 2 639 USD druhým najchudobnejším štátom v Európe (horšie na tom bolo len Moldavsko). K veľkým problémom patrí export. V roku 2020 predstavoval podľa predbežných údajov 49,3 miliardy USD, čo bolo o 1,7 percenta menej ako v roku 2019 a o 22 percent menej ako v roku 2013. Podiel na tomto vývoji má iste aj koronakríza, ale zlepšenie ekonomiky Ukrajiny, ktoré sa sľubovalo po prevrate tým, že sa preorientuje na EÚ a „odpojí“ sa od Ruska, neprichádza.

Vláda šorošiat

Zhoršuje sa sociálno-demografická situácia, ktorú ohrozuje aj koronavírus. Počet obyvateľov Ukrajiny klesá viac ako v iných postsocialistických štátoch. Niektoré odhady uvádzajú, že len v rokoch 2014 až 2020 bol úbytok asi 3,5 milióna obyvateľov. Podľa sčítania ľudu v roku 2019 bolo na územiach ovládaných Kyjevom 37,3 milióna osôb. Doplníme, že v roku 1991 mala Ukrajina takmer 52 miliónov obyvateľov.

Skupiny ukrajinskej elity rozčesnuté na niekoľko smerov excelentne intrigujú a zvádzajú medzi sebou boje, na čo dopláca obyvateľstvo. Filozof Sergij Dacjuk tvrdí, že obyvateľstvo sa už rozpadlo na tri veľké skupiny: „národno-patriotickú“, rusky orientovanú a západných kompradorov.

Na prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý do funkcie nastúpil v máji 2019, aj vzhľadom na to, že predtým v politike nepôsobil, boli kladené veľké očakávania. Je však závislý od svojich poradcov, spolupracovníkov i štátnej administratívy. Rýchlo zapadol do bahna ukrajinskej politiky a koná pod domácim i zahraničným tlakom.

V marci 2020 ukončila činnosť vláda Oleksija Hončaruka, ktorá pôsobila len od augusta 2019. Vzhľadom na svoje zloženie sa označovala za vládu „šorošiat“ a Západ tento krok neprivítal. Najmä finančné kruhy nariekali nad odchodom ministerky financií Oksany Markarovovej (v roku 2000 stážovala vo Svetovej banke), ktorá bola vo funkcii od novembra 2018, teda už aj za prezidenta Petra Porošenka.

Podpora Washingtonu

Novým premiérom sa stal Denys Šmyhal, ktorý bol od februára 2020 podpredsedom vlády a ministrom rozvoja komunít a území Ukrajiny a predtým od augusta 2019 do februára 2020 predsedom Ivanofrankovskej oblastnej štátnej správy. Prišiel s „pošramoteným“ renomé – v roku 2012 ho Viktor Janukovyč zaradil do zoznamu elity národa a v rokoch 2018 – 2019 bol riaditeľom tepelnej elektrárne v Burštyne (Ivanofrankovská oblasť), ktorá patrí oligarchovi Rinatovi Achmetovovi, pôvodom z Donecka. Achmetov sa považuje za najbohatšieho muža Ukrajiny a je aj jedným z jej najväčších filantropov. Do roku 2012 bol významným predstaviteľom Strany regiónov spojenej s Viktorom Janukovyčom.

Vo vláde, ktorá má okrem predsedu štyroch podpredsedov (súčasne sú aj na čele ministerstiev) a 17 ministrov (z nich sú dvaja na čele rezortu stále len z poverenia), došlo za 10 mesiacov k ôsmim zmenám (šesť z nich sa týkalo poverenia vedením ministerstva). Doplníme, že jediným ministrom, ktorý si udržal svoju pozíciu zo starej vlády, je „temná sila“ Arsen Avakov. Funkciu vykonáva od 27. februára 2014 a je jediným predstaviteľom zvláštnej kontinuity deformovanej moci, ktorý je už vo štvrtej vláde. Považuje sa za predstaviteľa nacionalistických síl, ktorý má aj podporu USA. Pod hrozbou možných akcií radikálov údajne „drží na uzde“ aj prezidenta Volodymyra Zelenského a nedovolí mu prestať s politikou konfrontácie s Ruskom. Nová vláda však žiadnu výraznú zmenu v politickej a ekonomickej orientácii Ukrajiny – najmä v prospech jej obyvateľov – nedokázala uskutočniť. Samozrejme je pod veľkým tlakom zo Západu, ktorému sa v aktuálnej situácii na Ukrajine nevie brániť.

Ekonomické ťažkosti

V októbri prebehli miestne a regionálne voľby. Jednokolovo sa volili oblastné, okresné i miestne rady a v dvoch kolách primátori a starostovia (hlavy obcí). Účasť v nich bola najnižšia za celú éru samostatnosti – asi 37 percent. Prezidentská strana Sluha národa, ktorá v takýchto voľbách kandidovala prvýkrát, zvíťazila. Má 5 809 poslancov (17,59 percenta). Druhá sa umiestnila Vlasť (Baťkyvština) so 4 093 poslancami (12,39 percenta), treťou v poradí bola Opozičná platforma – Za život, ktorá má 3 881 poslancov (11,75 percenta).

Hoci Volodymyr Zelenskyj sa považoval za stúpenca mieru, ocitol sa pod tlakom nacionalistov. V roku 2020 sa nič nezmenilo ani v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Kyjev má stále rôzne výhrady k dohode Minsk II, ktorej realizáciu de facto blokuje. Jedným z mála pozitívnych momentov bolo, že v apríli 2020 sa uskutočnila výmena zajatcov medzi Kyjevom a samovyhlásenou Doneckou ľudovou republikou.

Ekonomické ťažkosti prináša aj úpadok vojenskopriemyslového komplexu, ktorého podniky v časoch ZSSR patrili k svetovej špičke. Vojenská výroba vo viacerých oblastiach síce pokračuje a Ukrajina patrí aj k vývozcom zbraní a vojenskej techniky, ale problémy narastajú. Štátny koncern Ukroboronprom, vytvorený v roku 2010, sa stal neefektívnym a v novembri 2019 jeho generálny riaditeľ Ajvaras Abromavičus (Litovčan, ktorý dostal ukrajinské štátne občianstvo, aby „pomáhal“ Kyjevu) ohlásil, že dlhuje kolosálne sumy na výplatách zamestnancov. V tejto situácii viaceré podniky prestali vyrábať. Okrem toho aj hotovú produkciu koncernu ukrajinské ozbrojené sily mohli zakúpiť len s ťažkosťami, lebo boli problémy s financovaním štátnych obranných zákazok. Koncern bude v tomto roku nahradený holdingovými spoločnosťami. Zo 137 podnikov, ktoré sú dnes jeho súčasťou, zostane 65, zvyšok sa zruší alebo reštrukturalizuje.

Zasahovanie do politiky

Kriticky o vývoji obranného priemyslu na Ukrajine písal v novembri 2020 americký časopis Military Watch v článku Ukrajinské upadnutie do nemilosti: Ako sa popredná vojenská mocnosť stala závislou od pomoci zo Západu (Ukraine’s Fall From Grace: How a World Leading Military Industrial Power Devolved Into a Dependant on Western Aid). Došiel pritom k záveru, že Ukrajina je dnes vo vojenskej oblasti príkladom jedného z najdramatickejších pádov „z neba na zem“.

Do chúlostivej situácie sa Ukrajina dostáva po zmene prezidenta USA. Režim Volodymyra Zelenského v očakávaní zvýšenej pomoci od Washingtonu iniciatívne pomáhal Donaldovi Trumpovi pri hľadaní dôkazov o korupčnej činnosti holdingu Burisma (najväčšej ťažobnej a výrobnej energetickej spoločnosti na Ukrajine), v ktorej pôsobil Hunter Biden, syn Joea Bidena. V apríli 2014 sa stal členom rady riaditeľov a mal na starosti právne otázky a podporu firmy v medzinárodných organizáciách.

Škandál v roku 2020 prepukol s novou silou, keď v máji poslanec Andrej Derkač uverejnil záznamy o údajných nahrávkach telefonických rozhovorov bývalého ukrajinského prezidenta Petra Porošenka a bývalého viceprezidenta USA Joea Bidena, z ktorých bolo zrejmé, ako USA zasahujú do politického riadenia Ukrajiny. Bývalý minister zahraničných vecí USA John Kerry v septembri 2015 odovzdal ukrajinskému prezidentovi pokyn na výmenu „nevhodného“ generálneho prokurátora Viktora Šokina, ktorý vyšetroval Burismu. Petro Porošenko nemal zákonný dôvod odvolať generálneho prokurátora, ale vôľa USA bola nad ukrajinské zákony, a tak Šokina „presvedčil“, aby sám požiadal o uvoľnenie. Na jeho miesto nastúpila v máji 2016 potuteľná „majdanská hviezda“ Jurij Lucenko. To, že nikdy nebol prokurátorom, nikomu neprekážalo, stačilo, že bol ministrom vnútra (podobné hókus-pókusy robí aj matovičovláda – máme sa na čo tešiť, ak preberie aj iné ukrajinské, najmä kriminálne, skúsenosti). Svetová rarita však bola v tom, že Lucenko nemá nijaké právnické vzdelanie! Vo funkcii ako porošenkovský nominant skončil v auguste 2019. Jeho nástupca Ruslan Rjabošapka, za ktorého orodovali aj veľvyslanci západných štátov, však v ukrajinskom mocenskom boji vydržal tiež len krátko – do marca 2020.

V zajatí rusofóbie

Washington má na Ukrajine dve navzájom spojené úlohy – profitovať na liberalizácii ukrajinskej ekonomiky a využívať ju ako baranidlo proti Rusku, čo presadzujú najmä demokrati. Donald Trump javil o Ukrajinu menší, ale zvrhlý záujem, zameraný na informácie o predpokladanom súperovi v prezidentských voľbách Bidenovi. Aféra prispela aj k pokusu o Trumpovo odvolanie, ktoré bolo neúspešné. Trump však nie je žiadna „holubica“, ako ho občas glorifikujú konzervatívne kruhy. Jeho administratíva ešte na konci roka 2017 schválila poskytnutie smrtiacich zbraní Ukrajine. Išlo najmä o protitankové strely Javelin, ktoré sa dodali na jar v roku 2018 a v lete 2020.

Minister zahraničných vecí Ukrajiny Dmitrij Kuleba sa v januári 2021 poponáhľal s optimistickým vyjadrením, že prezident Volodymyr Zelenskyj nájde spoločný jazyk s novým pánom Bieleho domu, ktorý chápe Ukrajinu. Dodal, že sa robia kroky, aby sa ukrajinský a americký prezident stretli ešte v tomto roku, čo by malo pomôcť vzájomnému porozumeniu a prijatiu strategických dohôd.

Pri hodnotení roku 2020 niet možností poukázať na sociálno-ekonomický pokrok v záujme obyvateľstva. A problémov, v ktorých sa kyjevská moc topí až po uši, je toľko, že z nich je ťažko vyberať, čo je horšie. Možno preto niektorým čitateľom budú chýbať viaceré škandály a prechmaty súčasnej moci, momentálne v „zelenskovskom“ šate.

Zlým signálom za rok 2020 boli rôzne vyhlásenia o tom, že na Západe Ukrajina už začína unavovať. Pohľad na ňu pri úsilí dostať sa do EÚ a NATO v zajatí nacionalizmu a nezmyselnej rusofóbie je žalostný. A čas pre Ukrajinu v tejto konštelácii nehrá. Je to o to smutnejšie, že 24. augusta bude oslavovať 30. výročie svojho vzniku. Čo a v akej atmosfére sa (po dekomunizácii, ukrajinizácii a pod.) bude sláviť?

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave